Ale že to bude robiť aj na pôde rešpektovaného združenia Učenej spoločnostiČR (vystúpila tam minulý mesiac, krátko po atentáte na Roberta Fica), by mi vážne nikdy nezišlo na um…

Šikovní marketéri a ľudia z odboru PR (vzťahy s verejnosťou) dávno vedia, že rovnako dôležité ako to, čo hovoríte, je spôsob, akým to hovoríte. Inými slovami, ak sa geniálny mozog nedokáže predať, ľudia ho nebudú počúvať.

Pani Radičová je vysokoškolská profesorka, má vzdelanie aj všeobecný prehľad, a predať sa dokáže na výbornú: do prednášky totiž zahrnie všetky vyjadrovacie prostriedky, ktorými človek disponuje – hlavne tie nonverbálne. Živo gestikuluje, kreslí „vzdušné úvodzovky“, zatína päsť, mení svoj postoj (predklon pri zvýraznení výroku a pod.), skladá si okuliare, keď uprene pozrie do očí publika…

Jej hlas znie rozvážne, tempo je skôr mierne, intonácia dokonalá. Toto sa niektorí učia od profíkov, iní majú prirodzený dar – neviem, ako to bolo v prípade pani profesorky, ale pôsobí ako rečník na svetovej úrovni. A toto jej vystupovanie predurčuje polovicu úspechu u publika.

Hoci, prirodzene, nám, ktorí vieme, o čo ide, pripadá jej štýl ako divadelný afekt – bez urážky. Kto chce pôsobiť na ľudí, musí zvládať aj teatro. Vo verejnej debate majú ľudia sklon pridať sa na stranu rečníka, ktorý pôsobí presvedčivo predovšetkým navonok.

Pozrite, vysoko uznávam akademické tituly. Aj napriek tomu, že nie všetci ich u nás získali ako výsledok tvrdej práce. No predsa je akademický titul ukazovateľom toho, že máte určitý intelekt a zaraďujete sa do spoločenskej vrstvy, ktorá má nadanie pracovať „hlavou“.

A takto rešpektujem aj profesúru pani Radičovej. Čo ma ale prekvapuje, je obsah jej rečí.

Pani Radičová totiž zjavne považuje za niečo ohromne smutné, že tri štvrtiny planéty odolávajú americkému hegemónovi a chcú si žiť podľa seba. Z jej pohľadu je liberálna demokracia najvyšším stupňov vývoja v rámci politických systémov, a tak by mala byť exportovaná z krajín kolektívneho západu do ostatných končín sveta.

Kto dal pani profesorke mandát na rozhodovanie o tom, v akom zriadení majú žiť civilizačné okruhy, ktoré s nami nemajú nič spoločné?

Toto, priatelia, je čistý neokolonializmus, ako ho neraz kritizujeme na stránkach Hlavných správ.

Podľa Radičovej sa vraj zhoršili aj globálne podmienky pre slobodu a demokraciu. Budem zámerne provokatívny, ale čo má byť? Nie všetky tovary sú prijateľné pre všetky trhy.

Takto: Predpokladám, že pani Radičová veľmi dobre vie, že napríklad Všeobecná deklarácia ľudských práv nie je jediný dokument, ktorý by chcel určovať ľudské práva na celom svete.V reakcii na jeho prijatie vyše štyridsať krajín s prevažne moslimským obyvateľstvom prijalo svoju vlastnú, tzv. Káhirskú deklaráciu ľudských práv. A globálny juh má tiež predstavu o ľudských právach aj formách vládnutia, vyplývajúcu zasa z jeho historického vývoja.

Rozhodne to nie je predstava návratu kolonizátorov a ich ideí, akurát tentoraz v rukavičkách.

Prečo teda pani Radičová nástojí na ďalšom rozširovaní ideológie liberalizmu do celého sveta? Opäť sa pýtam: Kto jej dal mandát? Vzdelanie neznamená zároveň patent na určovanie druhým, podľa čoho majú žiť.

Rastúca ekonomická, vojenská a politická sila Ruska a Číny ju desí – vraj pôsobia aj na iných autokratov a dávajú im vietor do plachiet. Profesorka tu hovorí defacto o črtajúcej sa budúcnosti sveta – o multipolárnom svete, kde nebude všetkým národom vládnuť jeden hegemón z washingtonskej centrály.

TO je skutočná sloboda pre všetkých.

A nie nevyžiadané, nútené prevzatie cudzích šablón.

Radičová však nehovorí o multipolárnom svete, kde vedľa seba môžu v mieri žiť rozličné typy vlád, vládcov a režimov. Pre ňu je súčasné formovanie nového svetového poriadku akýsi „protipríbeh“ demokracie.

„Protipríbeh“?

Je toto výraz hoden dlhoročného vysokoškolského pracovníka v odbore humanitných vied?

Ale aby som to uzavrel: Akademik, pokiaľ chce ostať verný objektivite, môže nanajvýš informovať o rôznych režimoch a ich náraste alebo ústupe. V tomto je jeho rola veľmi podobná tej novinárskej.

My na Slovensku sme už prijali parlamentnú demokraciu ako náš prirodzený status quo, osvedčila sa, a držia sa jej všetky vlády. Ale akým právom ju chceme, a ešte k tomu v jej extrémistickej, liberálnej polohe, vnucovať iným civilizačným okruhom?

Nie, nemalo by sa stávať, že vás pedagóg vedie smerom, aký si on sám vybral – a to iba preto, že mu oddane verí. Pretože takto nevzdeláva, len šíri svoj osobný názor. V tomto prípade názor, že biely človek západu má právo rozdávať karty všetkým ostatným.

Je to nielen nevhodné a neetické, je to neprípustné.

A predsa máme školstvo nasiaknuté ako špongiu práve týmto,neokoloniálnym myslením.

Pretože pokiaľ je tolerované známej profesorke vo významnej pozícii, potom si môžete predstaviť, ako spontánne tento prístup preberajú aj ďalší vyučujúci, odborní asistenti, doktorandi, atď.

A budú ho vašim deťom, svojim študentom, vštepovať ako jedinú možnú normu.

To chceme, Slováci?

Celá prednáška tu: