“Ak sa z daru “vytratí” osoba, ktorá nám ho darovala, zostane z toho len materiálna hodnota daru, ale to najcennejšie, čo prináša radosť, je preč,” poznamenáva vladyka.

Preto podľa neho súčasné slávenie Mikuláša vo svete nie je už také radostné, ako kedysi, lebo “osoba, svätosť a dobrota svätca je dnes odstránená z myslenia ľudí” a nahradili ho rôzne “figúrky santaclausov, či stoviek čertov, ktoré pobehujú po uliciach a inštitúciách bez osobného vzťahu k tým, ktorých doslova až zahádžu darčekmi”.

Cirkev chce slávením sviatku sv. Mikuláša dosiahnuť “čosi oveľa silnejšie a šťastnejšie”.

Čo to je, vladyka vysvetľuje takto: “Chceme vstúpiť do vzťahu so svätcom a osobne stretnúť človeka s dobrým srdcom v osobe darcu, či je to už otec, mama, priateľ, alebo ktokoľvek, kto nám chce pomôcť k vedomiu blízkosti. To bolo platné po celé stáročia, odkedy sa sv. Mikuláš stal symbolom dobroty a lásky k ľuďom. Ako vieme, on im vo svojej ľudskej blízkosti pomáhal nie preto, aby “urobil dojem”, lež preto, aby sa aj tí najbiednejší necítili byť osamotení vo svojich potrebách. Mamke zachránil dcérky pred zarábaním si “ulicou”, nespravodlivo odsúdených väzňov priviedol na slobodu, topiacich sa na mori zachránil pred smrťou…”

Svätý Mikuláš “mal rád človeka, s ktorým ho spájala jeho ľudskosť”

Vladyka Milan si spomína na stretnutie s 90-ročnou starenkou, ktorá sa skláňala k detičkám, hladkala ich a dávala im cukríky a vzápätí sa s radosťou vítala s inými v akejsi túžbe rozdať sa všetkým. Spýtal sa jej, čo si neodpočinie, keď má už toľko rokov, a ona mu na to odpovedala: “Keď ja tých ľudí mám tak veľmi rada, ja by som pre každého urobila všetko, keby som mohla”.

K tomu vladyka poznamenáva, že “v dnešnom uponáhľanom svete je už rarita stretnúť človeka, ktorý si chce nájsť čas pre iného a prejaviť mu to osobné, čisté a krásne – v zmysle záujmu o človeka”.

Pritom s pohľadom na súčasnú dobu vraví, že “darček sa daruje často bez toho najpodstatnejšieho, čo prináša radosť a tým je vlastne samotný človek, ktorý skutočne chce mať rád a prinášať radosť”. Preto sviatok sv. Mikuláša “by nás mal pripraviť na tie najkrajšie sviatky roka, kedy Boh nám prejavil svoju “ľudskosť” tým, že sa stal človekom”.

Vladyka vyzýva k tomu, aby sme sa aj my pokúsili pochopiť to, že nie je až tak veľmi potrebné hľadať darčeky, ktoré “ulahodia” deťom, či iným, ale “je nevyhnutné priblížiť sa k iným s láskou, ktorá prináša ozajstnú radosť a vedomie blízkosti”.

“Materiálny dar sa dá ohodnotiť peniazmi, ale osobný vzťah skutočnej lásky nemožno “naceniť” ničím, pretože je nad všetkými hodnotami,” konštatuje vladyka, pričom vie, že mnohí to nepochopia, lebo žijú v komerčnom svete, kde ide všetko cez peniaze, “ale s istotou raz to pochopia, prečo aj Boh nás najviac obdaril tým, že sám prišiel medzi nás ako človek a narodil sa v chudobnej maštali”.

Uvedomenie si hodnoty človeka

“Ten, čo naozaj miluje človeka viac ako materiálne dary, dáva seba v tých okolnostiach, ktoré vníma ako dôležité pre iných. Uvedomiť si, že práve v tomto je hodnota daru, ktorá sa meria uvedomením si hodnoty človeka, dnes už nie je samozrejmé. Sme totiž poznamenaní ideológiami, ktoré v nás zničili ten známy výrok od ruského spisovateľa Maxima Gorkého: “Človek, to znie hrdo!”,” píše ďalej vladyka Milan.

K tomu podotýka, že za socializmu sa hodnota človeka prepadala až kdesi “pod zem”, a teraz počúva, že človek je vlastne “neutrálna” bytosť, ktorej veľkosť je v tom, že sám si určuje rod. Pýta sa teda: “Kde sa stratila hodnota človeka, ktorý je veľký práve tým, že je Božím dieťaťom? A ako vrátiť späť radosť z darcu, ktorý je cennejší, ako dar pochádzajúci od toho, kto dar dáva…?”

A pokračuje: “Cirkev je dnes v situácií, kedy prv ako vieru v Boha bude musieť hľadať spôsob ako vrátiť ľuďom vieru v hodnotu človeka, lebo len tak sa dá dvíhať myslenie ľudí v nadprirodzenom slova zmysle. Dogmatická axióma, že nadprirodzenosť “stavia” na prirodzenosti, je platná aj v tomto ohľade – vrátiť ľudskej prirodzenosti jej dôstojnosť. Súčasná ideológia je nebezpečnejšia od marxisticko-leninskej práve v tom, že oberá človeka nielen o nadprirodzený rozmer, ale nivočí v nás aj hodnotu človeka v jeho ľudskej prirodzenosti. A tam, kde niet správneho chápania prirodzenosti, nedá sa budovať ani vzťah k nadprirodzenému Bohu a v ňom k všetkému, čo s tým súvisí.”

Vladyka Milan o sv. Mikulášovi uvádza, že aj on vo svojej dobe “musel bojovať s teologickými bludmi a priam sa pobil s ariánmi”, takže aj “dnes treba vstupovať do boja so samotnými herézami o človeku, ktoré nivočia hodnotu ľudskosti, bez ktorej nejestvuje žiadna radosť”.

Toto je podľa vladyku Milana dôvod, prečo sa dnes stráca radosť zo sviatkov dobroty sv. Mikuláša a Vianoce sa stávajú komerčným zhonom za bezvýznamnými darčekmi bez osobného vzťahu, lebo “stratená hodnota človeka, nás obrala o úctu nielen voči Bohu, ale aj voči ľuďom“.

Vladyka zdôrazňuje, že “toto však nesmie zostať len v konštatovaní dnešnej reality, lež musí nás to viesť k aktivite za správne pochopenie hodnoty človeka v Božom pláne”.

“Keď teda sám Boh sa kvôli nám ľuďom stal človekom, potom musí v nás byť čosi najcennejšie, čo treba znova zvýrazniť a na tom budovať svoje šťastie. Bludy a herézy tu boli od prvopočiatku kresťanstva, ale boli to zároveň momenty, ktoré nás posunuli ďalej v poznaní viery v Boha a nájdenie si svojho miesta ako človeka v Božom pláne,” dodáva.

“Preto aj dnešný sviatok sv. Mikuláša v pohľade na jeho stáročia známu prítomnosť nech nás upriami nie na to, čo on daroval, ale na to, kým on bol vo svojej ľudskosti a dobrote. A tak začnime znova budovať vedomie veľkosti človeka, ktorý je zakorenený v Bohu a od neho čerpá silu zostať tou najvyššou hodnotou, ktorá je na zemi. Lebo hodnota daru stojí a padá s uvedomením si hodnoty darcu, ktorý jediný sa môže stať strojcom štastia a radosti v živote človeka,” uzatvára vladyka Milan svoje zamyslenie s prianím “radostného vstupu do sviatkov Božej dobroty prejavenej ľudskosťou a láskou človeka, teda každého z nás”.