Nebuďme slepí v pohľade na problém rodiny

Netreba byť “slepými”, keď ide o vážne veci, ale nesmieme si ani zatvárať oči pred súčasnými problémami vlastnej rodiny a tým, čo je pravda o nás ľuďoch a o našej ĺudskej rodine. Dnešná nedeĺa slepého nám vo východnej cirkvi dáva pred zrak rodinku so slepým chlapcom od narodenia. A zároveň nám poskytuje pohľad na “vstup” Ježiša do tejto rodiny, ktorá sa stala stredobodom pozornosti vtedajšej verejnej moci, ktorá chlapca i rodičov vyšetrovala.

Keďže po ostatné roky sa v našich mestách i po celom svete v tomto čase konali “Dni rodiny”, čo dnes nie je možné, je dobré vstúpiť do myšlienok o vlastnej rodine aj s pohľadom na rodinku slepého chlapca z evanjelia. Táto rodinka nebola hriešnejšia, než ostatné, ako naznačil Ježiš: “Nezhrešil ani on, ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom splniť skutky Božie…”/Jn 9,1-38/. Ľudia vedia hneď posudzovať a odsudzovať, ale Boh, ktorý človeka stvoril pre rodinné spoločenstvo, chce v každej rodinke robiť zázraky svojej lásky – skutky Božie. Od nás sa vyžaduje len “umyť sa” nie v rybníku Siloe, ale vo vode krstu a priznať sa svojím životom i postojmi ku Kristovi tak, ako slepec od narodenia: -“Verím Pane! A klaňal sa mu” /Jn9,38/. Žiaľ mnohé kresťanské rodiny dajú si dieťa pokrstiť, lebo je to jednoduchý úkon, ale zabúdajú na to, že krstná voda nám má obmyť aj “vnútorný zrak” videnia života a tak nás má priviesť k zodpovednosti kresťanského života . Tak, ako zablatenie oči a umytie vodou naoko nemá nič spoločné s ľudským videním, tak sa nám môže zdať, že aj naše “zablatené” svedomie nemá nič spoločné s vonkajším obmytím hlavičky dieťaťa pri krste. Ježiš si však volí jednoduché vonkajšie symboly k tomu, aby vnútorne pôsobila práve jeho uzdravujúca moc. Pre nás ľudí je dôležité si to uvedomiť a s istotou po celý svoj život odpovedať na jeho otázku: “Veríš v Syna človeka?”

Správnosť našej odpovede je viditeľná nie zo slov, ale zo svedectva, ktoré o Kristovi vydávame pred týmto svetom. Slepec od narodenia sa nebál pravdivo hovoriť ani pred farizejmi, ale jeho rodičia sa toho zľakli a tak odpovedali veľmi vyhýbavo, aby sa nedostali do konfliktu s vtedajšou mocou. Ako často sa stáva aj v dnešných rodinách, že postoje rodičov a detí vo vzťahu k viere sú veľmi rozdielne.

Ako si mnohokrát dávame otázku – prečo?, tak mnohokrát aj odpoveď je rozdielna. Pretože ráz sú to rodičia, ktorí z opatrnosti radšej o svojej viere nehovoria ani ústami, ani postojmi na verejnosti, ale inokedy sú to aj deti, ktoré sa hanbia priznať k tomu, že ich život má svoj zmysel nie v užívaní si, ale v Bohu. Preto je potrebné v rodine živiť “úprimnosť a vďačnosť!” voči Bohu za mnohé dobrodenia, ktoré sa dostávajú rodičom i deťom. Žiaľ práve tieto dve dôležité skutočnosti sa čoraz viac vytrácajú zo “správania” dospelých i mladistvých a potom už nastupuje len “špekulatívnosť a nedocenenosť!” toho, čo druhý pre mňa urobil – teda nevďačnosť.

Zo strany rodičov sa neúprimnosť prejavuje často vyhýbavosťou v odpovediach deťom a zo strany detí zas taktikou “zatĺkať” všetko pred rodičmi. A nevďačnosť vidieť u rodičov cez neustále nadávanie na všetko, bez povšimnutia si toho, koľko dobra dosiahli napr. cez zdravé deti; no detí žiaľ často už nevedia ani poďakovať, lebo všetko berú, ako samozrejmosť.

Úprimnosť a vďačnosť nie sú nadprirodzené čnosti, ale je to len jednoduchá ľudská slušnosť a vlastnosť, ktorá pomáha k tomu, aby sme dokázali vnímať Boží vstup do nášho ľudského života. Úprimnosť a vďačnosť treba v rodinách “pestovať”, aby sme nedopadli tak, ako rodičia slepého, ktorý sa vtedy nestarali o to, ako poďakovať Ježišovi za to, že im uzdravil syna, ale v strachu hľadali neúprimné výhovorky pred “bezvýznamnými” farizejmi.

Pritom Ježiš vyriešil ich veľký problém, ktorý museli ťažko znášať už od narodenia slepého dieťaťa. Ako často Boh dáva rodinám mnohé príležitosti k vážnemu zamysleniu sa nad životom, ale ľudia dnes aj v kresťanských rodinách žijú veľmi “plytko”. Tu nepomôže nič len Božia milosť, ktorú si sami nedáme, ale môžeme si ju vyprosiť modlitbou, ak si pre ňu nájdeme pravidelný čas vo svojej rodine. Takto zjednotená rodina modlitbou, aj v ťažkých situáciách zostane spojená a jednoznačná vo svojom svedectve pred týmto svetom,lebo nebude rozdielna v postojoch rodičov a detí. Toto je treba dosiahnuť azda teraz, keď kvôli “kovidu 19” boli rodiny viac pospolu a mali danú možnosť modliť sa spoločne v rodine s mediálnym vstupom svätých liturgií.

Vráťme sa znova ako kresťanské rodiny do chrámov, ale ponechajme si ten čas pre spoločnú modlitbu v rodine, ktorý sme si našli vtedy, keď sa nám zakazovalo chodiť na verejné bohoslužby. Tak sa pre nás aj táto “absencia” kvôli “korona- karanténe” môže stať užitočnou a pre obnovu naších rodín smerodatnou. Lebo človek zvlášť dnes potrebuje “vyťažiť” osoh nielen materiálny, ale aj duchovný a to zo všetkého, čo nám prináša táto doba.

Keď teda chceme zostať vidiacimi, nezatvárajme si oči pred problémom vlastnej rodiny a dávajme odpovede aj na súčasnú krízu rodiny, na ktorú svet útočí rozličným spôsobom. Pre nás je dôležité urobiť pre záchranu rodiny len to, čo môžeme urobiť azda vo svojej rodine a tým pomôcť aj iným v nájdení východísk, ktoré nám ktosi “zapratáva” mnohými prekážkami.

Buďme si vedomí toho, že v tomto zápase o rodinu Bohom danú nie sme sami, lebo na pomoc nám prichádza Matka všetkých rodín, ktorú nám da Ježiš z kríža. K nej sa teraz ako ku Kráľovnej mája utiekajme s dôverou a ona s istotou vypočuje naše úprimné prosby a pomôže nám vidieť správne východiská pre šťastie naších rodín.

Christos Voskrese

Milan Chautur, košický eparcha

Viac článkov s náboženskou tématikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.