V tomto roku sa na medzinárodnej akcii zúčastnilo vyše 20-tisíc chlapcov a dievčat zo 190 štátov. Slovensko reprezentovalo viac ako 30 účastníkov. Boli medzi nimi študenti stredných a vysokých škôl, ako aj ďalší mladí ľudia do 35 rokov. Svojich zástupcov vyslali aj niektoré občianske združenia a organizácie.

Osobne som na podujatí ako jediný reprezentoval slovenskú novinársku obec. Dejisko som poznal veľmi dobre, nakoľko som sa zúčastnil aj na Svetovom festivale mládeže a študentstva Russia 2017, ktorý sa tiež konal v Soči. Mohol som tak porovnávať, ako toto podujatie ovplyvnila aktuálna medzinárodno-politická situácia.

Rozdiely by sa nepochybne našli, v roku 2017 prišlo o niekoľko tisíc ľudí viac. Účasť na ňom sa v tom čase propagovala i na európskych univerzitách, čo sa dá dnes ťažko predstaviť. Napriek tomu tohtoročný festival neostal tomu minulému takmer nič dlžný, v niektorých ohľadoch bol lepšie organizovaný.

Ako mladý aktivista Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov som informáciu o možnosti registrácie na tento festival posunul aj ďalším mladým členom SZPB a som veľmi rád, že to viacerí využili. Na podujatí sme tak spolu s ďalšími Slovákmi šírili myšlienku mierovej spolupráce medzi všetkými národmi. Viackrát nás podporili kolegovia z Českej republiky, pričom jeden sa neváhal pripojiť k našej delegácii a spoločne niesť slovenskú štátnu zástavu.

Možnosť spoznať celý svet

Festival bol unikátnou príležitosťou ako nadviazať nové kontakty s mladými ľuďmi z celého sveta. Najväčšiu delegáciu mala India, nasledovali ďalšie štáty BRICS: Čína, Brazília, Juhoafrická republika. Silné zastúpenie mali aj latinskoamerické krajiny – Kuba, Venezuela, Argentína, Mexiko, africké a arabské štáty. Samozrejme, silné miesto mali bývalé krajiny ZSSR, najmä Bielorusko, Arménsko, Azerbajdžan a krajiny strednej Ázie.

Do Soči prišli aj zástupcovia z takmer každej krajiny Európskej únie, ako aj z Veľkej Británie a zo Srbska. Nebolo ich veľa, no boli tam. Slovenská delegácia spolu s maďarskou patrila v rámci EÚ medzi tie väčšie. Organizátori na podujatie využili rozsiahly areál Olympijského parku, kde sa pred desiatimi rokmi konali Zimné olympijské hry.

Denne prebiehali desiatky rôznorodých akcií, koncertov, aktivít pre mládež alebo diskusií. Na svoje si prišiel každý milovník kultúry a umenia, športu, počítačových hier či moderných technológií. Program si každý účastník vytváral sám podľa podrobného rozpisu, ktorý bol denne k dispozícií. Žiadne z podujatí nebolo povinné, každý sa mohol venovať tomu, čo ho zaujímalo.

Festival odštartoval slávnostným otváracím ceremoniálom 1. marca. Ten sa kvôli obrovskému záujmu konal dokonca opakovane aj nasledujúci deň. Napriek tomu, že takmer 90 percent podujatí malo silný apolitický rozmer, ponúkala sa i možnosť podieľať sa na diskusiách zameraných na medzinárodnú politiku a aktuálnu situáciu v hostiteľskej krajine. Debaty boli pochopiteľne veľkým lákadlom pre zahraničné delegácie, ktoré sa zaujímali o názory a postoje prominentných predstaviteľov Ruskej federácie.

Krátko z najzaujímavejších diskusií

Pre mňa bolo veľmi zaujímavou príležitosťou vypočuť si ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova či bývalej rakúskej ministerky zahraničných vecí Karin Kneisslovej, ktorá tohto času žije v Rusku. Tá vo svojom príspevku, ktorý sa venoval politike sankcií proti Ruskej federácii, vyhlásila, že každý účastník festivalu môže posúdiť, či tieto opatrenia proti Rusku skutočne fungujú.

Nuž, dopady sankcií, až na nemožnosť platiť bankovou kartou zo Slovenska, nebolo badať… Aj tento problém sa organizátori pokúsili vyriešiť, každý účastník dostal ruskú bankovú kartu, na ktorú si mohol pohodlne vložiť peniaze a potom už platiť bezhotovostne. Ruský platobný systém MIR funguje.

Karin Kneisslová ostro kritizovala tzv. extrateritoriálnu jurisdikciu sankcií, ktorú dlhodobo uplatňuje USA a pridáva sa k nim Európska únia. Vďaka nej sa vyvíja tlak na aktérov, ktorí nepodliehajú právu USA alebo EÚ, no i tak sa dodržiavanie sankcií od nich vyžaduje a to pod hrozbou, že na nich uvalia sankcie. Tým sa zneužíva bankový monopol Spojených štátov a Únie. V minulosti pritom túto extrateritorialitu práva USA Brusel kritizoval a teraz robí to isté, čím podľa Kneisslovej porušuje základné princípy „rule of law“!

Dostať sa na diskusiu s ministrom Sergejom Lavrovom bolo pre obrovský záujem účastníkov festivalu náročné. Nakoniec sa mi podarilo dostať do jedného radu s aktívnou mladou skupinkou študentov a študentiek diplomatických škôl z Ruska a Bieloruska. Čochvíľa som vedľa seba zbadal známu tvár – Moniku Sofiyu Soročinovovú.

Lavrov povedal viacero zaujímavých myšlienok. Napríklad, že Rusko možno opustí OBSE a začne fungovať v rámci novej koncepcie euroázijskej bezpečnosti. Zmeny čakajú i zoskupenie BRICS, ku ktorému by sa mohlo v novej forme pripojiť ďalších 30 štátov. Ruský minister kritizoval dvojité metre západných štátov (Krym vs Kosovo) a vyhlásil, že západné demokratické krajiny neuznávajú demokraciu na medzinárodnej úrovni vzťahov medzi štátmi. Viackrát sa vo vyjadreniach odvolal na Chartu OSN, ktorá je podľa neho stále aktuálna. Podčiarkol právo na sebaurčenie národov, ktoré sa nachádza na prvej strane Charty a dal ho do kontrastu s právom na územnú celistvosť štátu, ktoré sa tiež nachádza v Charte.

Debata s mládežou z Donbasu

Skupina Slovákov dostala možnosť bližšie sa zoznámiť s inými delegáciami z celého sveta i z jednotlivých regiónov Ruska. Na festivale bola prítomná mládež aj zo sporných území Ruska. Rozhovory s mladými z Donbasu boli veľmi zaujímavé, lebo prinášali iný pohľad na súčasný konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou. Zhodli sme sa, že najlepším riešením celej situácie by bolo zastavenie vojny a mier medzi oboma slovanskými národmi.

Vojna na Donbase rozdelila aj rodiny a počul som o situácii, keď časť príbuzných bojuje v ukrajinskej a časť v ruskej armáde. Áno, i takéto rodinné nešťastia a tragédie vytvára vojna. A preto aj mládež SZPB podporuje myšlienku pápeža Františka, aby sa čo najskôr začali rokovania o prímerí.

Stretnutie s Vladimírom Putinom

Hlavným podujatím posledného dňa festivalu bol záverečný ceremoniál. Vo vzduchu sa už niekoľko dní niesla myšlienka, že naň privítajú aj ruského prezidenta Vladimira Putina. N tomto podujatí som sa napokon nebol, pretože som dostal šancu zúčastniť sa ako jediný zástupca zo Slovenska s malou skupinou vybraných delegátov priamo na diskusii s prezidentom RF. Tá nasledovala krátko po jeho vystúpení pred tisíckami účastníkov záverečného ceremoniálu.

Na tejto diskusii Putin v úzkom kruhu odpovedal na mnohé otázky prítomných mladých ľudí. Po prvotnej nervozite som sa i ja rozhodol, že mu poviem, že si neželáme eskaláciu vojny a radi by sme ako Slovensko pomohli mierovému urovnaniu konfliktu. Šanca na položenie otázky nebola veľká, o slovo sa postupne začal hlásiť takmer každý. Z pôvodne plánovanej hodinovej diskusie sa stala takmer dvojhodinová.

Otázku položil aj rodák z Kyjeva, viacerí zástupcovia USA, Latinskej Ameriky, Afriky a Číny. Z hľadiska medzinárodnej politiky boli veľmi zaujímavé Putinove vyhlásenia, že USA po skončení studenej vojny zlyhali v roli jedinej superveľmoci a porušovaním princípov medzinárodného práva v Iraku či Juhoslávii nechali ujsť džina z lampy. Putin tiež vyjadril dôveru v „duchovné zjednotenie“ Rusov a Ukrajincov. Na to je podľa neho potrebné odstrániť „najhnusnejšie prejavy nacionalizmu“, ktoré vraj otravujú mnohých obyvateľov Ukrajiny. Vyjadril nádej, že vzťahy medzi Ukrajincami a Rusmi sa podarí vrátiť na predošlú úroveň.

Návšteva Soči

Nasledujúci deň sa brány festivalu zatvorili a jednotliví účastníci postupne odlietali domov. Ja som mal let naplánovaný až na ďalší deň. a tak som voľný deň využil na návštevu Soči. Atmosféra v meste deň pred sviatkom MDŽ bola výborná. Takmer každá žena, ktorú som v uliciach stretol, držala v ruke kvietok.

MDŽ sa v Rusku oslavuje ako štátny sviatok, a ženy preto v práci dostali kvietok už 7. marca. Po prechádzke mestom a promenáde pri mori som navštívil múzeum venované bývalému Sovietskemu zväzu. Pred vstupom ma upútal nápis „Sankcie – zákaz vstupu prezidentovi USA a hlavám štátov EÚ“. Našťastie mňa sa spomínané opatrenia netýkali, a tak som si mohol prezrieť toto zaujímavé múzeum. Bolo veľmi interaktívne, mohli ste sa dotknúť takmer každého exponátu a zaspomínať si na minulé časy. Po nákupe zopár suvenírov som sa v neskorých večerných hodinách vrátil do hotela. V piatok 8. marca som sa rozlúčil so Soči. Prílet do Viedne s prestupom cez Istanbul prebehol bez problémov.

Autor Ján Rohár je člen Únie slovenských novinárov, člen Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov – mierový aktivista