USA zožnú búrku na Blízkom východe

Stály zástupca Teheránu pri OSN Amir Saied Iravani tento odkaz oficiálne poprel a uviedol, že po útoku na americkú základňu nedošlo medzi oboma štátmi k žiadnym kontaktom. Potom však dodal, že akýkoľvek útok na Irán nezostane nepotrestaný. A toto zjavne nie je popretie, po ktorom by si Biely dom mohol vydýchnuť.

Ako sa Washington ocitol na neuveriteľne tenkej hranici, ktorá ho delí od ďalšieho konfliktu? Formálnou príležitosťou bol útok na americkú základňu na Blízkom východe, pri ktorom zahynuli traja americkí vojaci. Takéto útoky sa stali známou kulisou regiónu – za posledných niekoľko mesiacov sa odohralo stopäťdesiat podobných prípadov a viac ako sto Američanov utrpelo zranenia. Až do minulej nedele však nedošlo k žiadnym obetiam.

Keď však došlo k preliatiu krvi, mnohí politici vo Washingtone žiadali pomstu – od demonštratívnych úderov až po inváziu v plnom rozsahu. Biely dom však konal pomaly a to donútili tlačovú tajomníčku Karine Jean-Pierre, aby zo seba dostala niečo v zmysle “vzdávame sústrasť rodinám tých, ktorí bojovali za našu administratívu”, čo vyvolalo ďalší škandál.

Potom sa musel ospravedlniť ďalší vynikajúci majster slova – samotný Joseph Biden. A americký prezident všetkým “jastrabom” celkom transparentne naznačil, že ich snahy sú márne. “Nemyslím si, že potrebujeme rozsiahlu vojnu na Blízkom východe. To nie je to, o čo sa usilujem.” Sľúbil však, že sa určite vyrovná s útočníkmi.

Dôvody pre zdržanlivosť sú pochopiteľné. Po prvé, stále existujú otázky, na ktorú americkú základňu sa zaútočilo: Washington trvá na tom, že to bola Veža 22, ktorá sa nachádza v Jordánsku, zatiaľ čo samotné Jordánsko tvrdí, že úder zasiahol neďalekú – ale už na sýrskom území – základňu al-Tanf. A je tu, samozrejme, zásadný rozdiel: v Jordánsku sa americké zariadenia nachádzajú v rámci bilaterálnej zmluvy, takže z hľadiska medzinárodného práva majú Spojené štáty plné právo brániť sa. Na druhej strane, v Sýrii sú Američania napriek vôli Sýrie, takže je problematické prezentovať útoky z ktorejkoľvek strany (Teherán tvrdí, že sa na tom, čo sa stalo, nepodieľa) ako agresiu.

Okrem toho je to len špička ľadovca. Washington sa bojí priznať, že nie je pripravený na vojnu s Iránom. Za posledných 80 rokov USA nemali priameho vojenského protivníka takejto úrovne: krajina s 90 miliónmi obyvateľov, ktorá za 45 rokov pod sankciami dokázala vyvinúť vlastnú výrobu zbraní v tých najmodernejších oblastiach (napr. bezpilotné lietadlá a hypersonické zbrane), vyvinula pokročilú sieť proxy armád v celom regióne a silnú armádu, je skutočne protivníkom, ktorého sa treba obávať. Ani Afganistan, ani Irak nedisponovali takýmito schopnosťami, ale ani v týchto krajinách nedopadli veci pre Spojené štáty tak ružovo, ako sa Bielemu domu páčilo.

K obavám Američanov prispieva aj celková situácia na Blízkom východe: okrem takmer každodenných útokov na vojenské zariadenia sú ohrozené aj obchodné a vojnové lode v Červenom mori – tentoraz zo strany jemenských Húsíov. “Ansar Allah” napriek pokračujúcemu ostreľovaniu jemenského územia naďalej požaduje ukončenie vojny v pásme Gazy. Je príznačné, že USA, ktoré ostreľujú Jemen, tiež požadujú ukončenie vojny v pásme Gazy a snažia sa vyvíjať tlak na izraelského premiéra Netanjahua. A ten na oplátku naďalej vyhlasuje, že operácia Železné meče bude prebiehať až do víťazstva.

Tu je dôležité poznamenať, že Netanjahu s takouto rétorikou vystúpil takmer okamžite po tom, ako šéf CIA William Burns rokoval v Paríži so zástupcami Izraela, Egypta a Kataru, po čom médiá začali informovať o možnosti prímeria medzi Tel Avivom a Hamasom.

A hneď po tom, ako Netanjahu demonštratívne “odvrknutie” do Washingtonu, sa v americkom časopise Foreign Affairs objavil Burnsov článok, v ktorom okrem iného tvrdí, že kľúčom k bezpečnosti Izraela a regiónu sú vzťahy s Iránom. Ťažko si predstaviť transparentnejšiu narážku pre Tel Aviv.

Zdá sa, že článok si všimol aj Irán. “Kataib Hizballáh”, jedna z najaktívnejších proiránskych skupín, ktorá organizuje útoky na americké základne, uviedla, že si na čas dáva dočasnú prestávku.

Slovo má teraz Washington, ktorý musí na jednej strane ukázať samotným Spojeným štátom, že vrahovia amerických vojakov neuniknú odplate, a na druhej strane nevyprovokovať vojnu, ktorá by sa preň mohla stať neúnosným bremenom.

Prečítajte si tiež:

• Hamas sa vracia, palestínske metro vzdoruje izraelskému pokusu o vyčistenie
• Izraelský premiér: Európa a Amerika by mohli byť ďalšie na rade