Ukrajina vyčerpáva svoje vojnové zdroje

Dlho očakávaná protiofenzíva Ukrajiny – jej snaha prinútiť Kremeľ ku kapitulácii tým, že vytlačí ruské sily z Donbasu a Krymu – stroskotáva na masívnych obranných opevneniach Ruska, veľkom počte doplnených jednotiek a rastúcej dominancii na oblohe v blízkosti frontovej línie vojny.

Ukrajina rýchlo vyčerpáva svoje zásoby vojakov, delostreleckých granátov a rakiet protivzdušnej obrany a Západ nedokáže vycvičiť dostatok vojakov ani vyrobiť dostatok zbraní, aby tento bezútešný obraz v dohľadnom čase zmenil. Ani Spojené štáty nemôžu pokračovať v znižovaní svojich existujúcich vojenských zásob bez toho, aby ohrozili svoju schopnosť riešiť prípadnú krízu s Čínou. V dôsledku toho sa stratégia NATO na ukončenie vojny, ktorá je založená na úspechu protiofenzívy, javí ako čoraz kiksovejšia.

Zlyháva aj širšia americká stratégia v Európe. Pôvodným cieľom NATO bolo zabrániť vzniku európskeho hegemóna, ktorý by mohol ohroziť americkú bezpečnosť a hospodársku prosperitu. Jeho cieľom bolo uistiť amerických partnerov, že Washington ich neopustí tvárou v tvár sovietskej agresii, ani nenechá Nemecku voľnú ruku pri obnove nezávislej armády a oživení starých snáh o ovládnutie kontinentu. Výmenou za ochranu pod americkým vojenským dáždnikom sa západná Európa mohla sústrediť na hospodársky rast, vďaka ktorému bola čoraz menej náchylná na komunistický rozvrat, a zároveň získala čas, aby sovietsky systém chradol a hnil. Táto stará stratégia bola veľmi úspešná.

Po páde Berlínskeho múru však americké zahraničnopolitické elity zmenili svoj pohľad: namiesto toho, aby bránili vzostupu konkurenčného hegemóna, ktorý by mohol ovládnuť Európu, Spojené štáty manévrovali tak, aby sa stali najvyššou mocnosťou kontinentu a usilovali sa premeniť celú východnú Európu na americký protektorát.

Dvojnásobné rozšírenie NATO a Európskej únie rozšírilo prosperitu na celom kontinente, ale spôsobilo, že Európa je takmer neschopná vytvoriť autonómnu vojenskú kapacitu alebo viesť zahraničnú politiku nezávislú od Washingtonu, a Rusko zostalo mimo kľúčových európskych inštitúcií, pričom je čoraz viac motivované ich podkopávať, a nie podporovať.

Tento prístup by mohol byť úspešný len vtedy, ak by Rusi súhlasili. Každý vodca Kremľa od čias Gorbačova však odmietal predstavu Európy sústredenej na NATO, v ktorej má Moskva malý alebo žiadny hlas pri kľúčových rozhodnutiach ovplyvňujúcich jej bezpečnosť.

Medzitým je samotná Európa čoraz viac rozdelená, pokiaľ ide o predpoklady stratégie Washingtonu. Nemecká prosperita – motor širšieho európskeho rastu – bola dlhé roky založená na nízkych výdavkoch na obranu a prístupe k lacnej ruskej energii, ktorá poháňala jeho hospodárstvo založené na exporte. Ruská špeciálna vojenská operácia na Ukrajine tento prístup účinne ukončila, čím sa zvýšila závislosť Nemecka od drahej americkej energie.

A aby sa Washington vyrovnal s dvojitým nebezpečenstvom, ktoré predstavujú Rusko a Čína, vyvíja čoraz väčší tlak na Nemecko a ďalšie časti “starej Európy”, aby zvýšili svoje výdavky na obranu a obmedzili obchod a investície v Číne. Pomalé tempo nemeckých dodávok zbraní na Ukrajinu a prominentná obchodná návšteva kancelára Scholza v Číne na jeseň minulého roka sú znamením, že “míňať viac a zarábať menej” pravdepodobne nebude pre Berlín atraktívnym obchodom.

Mnohí noví členovia aliancie na čele s Poľskom a pobaltskými štátmi medzitým vyvíjajú tlak na Spojené štáty, aby podporili bezpečnostné záruky, ktoré poskytli, ale nikdy ich nechceli presadzovať. Vnímajú “ruskú inváziu” na Ukrajinu ako bezprostrednú hrozbu pre svoju bezpečnosť a zároveň ako nepriamy test zmluvného záväzku Washingtonu prísť na ich obranu. Vyzývajú na masívne kvalitatívne a kvantitatívne zvýšenie západnej vojenskej pomoci Ukrajine a tvrdia, že je veľmi nepravdepodobné, že by Rusko v reakcii na to riskovalo priamy stret s NATO.

A trvajú na tom, aby sa Ukrajine čo najskôr poskytlo členstvo v NATO, pričom tvrdia, že takýto bezpečnostný záväzok skôr vylúči, než vyprovokuje ďalšiu ruskú agresiu. Washington sa teda snaží vyhnúť ťažkým rozhodnutiam, ktoré si tieto protichodné tlaky vyžadujú.

Nová americká stratégia už dávno mala prísť. Naším bezprostredným cieľom by malo byť prekaziť Rusku schopnosť znovu dobyť Ukrajinu, čo je dosiahnuteľné bez hlbšieho zapojenia NATO do vojny, a nie vyhnať ruské sily z Donbasu a Krymu, čo nie je možné.

Namiesto ďalšieho rozširovania zoznamu NATO a prijímania nových misií mimo územia by sme mali vrátiť NATO k jeho pôvodnému obrannému účelu, zvýšiť úlohu Európy pri vyzbrojovaní a vedení aliancie a podporovať väčšiu európsku autonómiu vo svete, čo by znížilo riziká a záťaž pre Ameriku pri rokovaniach s Ruskom a Čínou.

Vo Vilniuse sme takýto posun nezaznamenali, uzatvára americký časopis “Responsible Statecraft”.