Putin a Biden absolvovali prvý telefonický rozhovor. Bol rozpačitý a taký „nijaký“. Predznamenal niečo z hľadiska ďalšieho vývoja americko-ruských vzťahov? Zdá sa, že sa nečrtá žiadna zmena oproti tomu, čo sme doteraz očakávali: pokračovanie v tom, čo sa nápadne podobá na pokračovanie studenej vojny z čias spred tridsiatich rokov.

Tento týždeň, na poslednú chvíľu sa Spojené štáty a Rusko predsa len dohodli na predĺžení zmluvy New START, ktorá obmedzuje počet amerických a ruských strategických jadrových zbraní, poslednej platnej zmluvy medzi Washingtonom a Moskvou o kontrole zbrojenia. Vnímať to ako cestu k hľadaniu nového, lepšieho začiatku?

Žiaľ, asi ťažko. Hovorkyňa Bieleho domu Jen Psakiová totiž popri zmluve o obmedzení jadrových zbraní jedným dychom hovorí aj to, že nová riaditeľka amerických spravodajských služieb Avril Hainesová začne vyšetrovanie otravy ruského opozičného politika Alexeja Navaľného. Môže to druhá strana vnímať aj inak, než ako arogantné zasahovanie do cudzích veci, čiže jednoducho otvorenú primitívnu provokáciu?

Predstavte si, že by napríklad Slovensko ustanovilo komisiu, ktorá by začala vyšetrovať prípad ženy, ktorú neozbrojenú bezdôvodne zastrelili vo washingtonskom Kapitole počas protestov proti sfalšovaným voľbám a reči o tomto vyšetrovaní by boli vždy súčasťou oficiálnych vyjadrení SR, keď by bola reč o vzájomných vzťahoch s USA. Len si predstavte napríklad ministra Korčoka, ako karhá americký režim za túto politickú vraždu. Čo myslíte: bol by to dobrý „nový štart“ vzájomných vzťahov?

Počas posledných protestov proti zatknutiu Navaľného v ruských mestách bolo celkom otvorene zapojené do akcie aj americké veľvyslanectvo v Moskve. Na svojich stránkach zverejnilo kompletný zoznam miest protestov, vrátane čias a trás presunov. No len si predstavte, že by napríklad veľvyslanectvo Ruskej federácie dávalo na svojej stránke protestujúcim priaznivcom Trumpa organizačné pokyny kam a kedy ísť protestovať: veď aj tučniaky v Patagónii by kričali, aké je to nehorázne zasahovanie do vnútorných záležitostí USA…

Quod licet Iovi, non licet bovi

Nedávno, práve v deň ruskej tlače, americké ministerstvo zahraničia Rusku poslalo zaujímavé „blahoželanie“: hovorkyňa ministerstva Andrea Kalan v ňom

vyjadrila znepokojenie nad represiami voči nezávislým médiám v Rusku. Podľa nej Rusko vraj „prijíma zákony rozširujúce vládne právomoci na obmedzenie slobody prejavu“, pričom ako príklad uvádza novely zákona o zahraničných agentoch. Pani Kalan však zabudla spomenúť, že zákon sa týka subjektov financovaných zo zahraničia, ktoré sa venujú politickým aktivitám so zahraničnými peniazmi, a že obdobný zákon platí aj v USA.

V tých istých USA, ktoré majú takú dojemnú starosť o zahraničných agentov tváriacich sa ako novinári, sa zhodou okolností práve v tých dňoch v Kapitole strieľalo do protestujúceho davu a bola bezprecedentným spôsobom pošliapaná sloboda prejavu samotnému prezidentovi tejto krajiny. Aké čaro nechceného, aký neuveriteľne arogantný príklad známeho porekadla o smietke v cudzom oku a brvne vo vlastnom…

Vraj prezident vyzýval k nepokojom a preto ho internetoví giganti „vypli“. Pritom si každý môže nájsť záznamy toho, čo Trump hovoril: áno, vyzýval, aby si Američania svoje ukradnuté voľby vzali späť, ale násilie nespomínal: naopak, keď už bola situácia príliš vypätá, vyzval ich, aby to nechali tak a rozišli sa domov. Zaujímavé je, že keď americká figúrka Alexej Navaľný vyzýval Rusov k pouličným nepokojom, na rozdiel od amerického prezidenta ho nezablokovala žiadna zo sociálnych sietí. Že by to bolo tým, že pouličné nepokoje v USA sú nežiadúce, kým tie v Rusku sú naopak želané a potrebné?

Sankcie, Navaľný, OSN, Nicholson a iné predstavenia

A opäť sme sa dostali k Navaľnému. Svoje kvality a empatiu voči cíteniu normálnych Rusov prejavil hneď po svojom prílete do Ruska a zatknutí: podľa televízie TA3 vraj spísal zoznam Rusov, na ktorých by mal Západ uvaliť sankcie. Je treba ešte niečo dodávať k tomu, akou asi optikou sa ten človek díva na svet, čie záujmy sleduje a ako vníma suverenitu moci štátu, ktorého je občanom?

Predstavte si, že by sa napríklad „novinár“ Tom Nicholson dostal do nejakého konfliktu so zaoceánskym režimom, prisťahoval sa opäť na Slovensko a tu vypracoval zoznam ľudí za oceánom, na ktorých treba uvaliť sankcie – sankcie, ktoré by im bránili vstúpiť do EÚ, znemožniť im obchodovanie, skrátka ktoré by im strpčili život, ako by to len bolo možné. Absurdné? Presne toto isté robí Navaľný a zdá sa, že to nikomu absurdné nepripadá.

Apropo, sankcie. Americké úrady sa chystajú uvaliť sankcie na ruskú loď Fortuna, ktorá sa podieľa na budovaní plynovodu Nord Stream 2. Človek by sa aj začudoval, že vôbec ešte existuje niečo, na čo USA v súvislosti s Ruskom sankcie neuvalili. A bežný konzument mediálneho mainstreamu sa vôbec nepozastaví nad tým, že tu ide o bezočivé zasahovanie do vnútorných záležitostí iných krajín: je predsa úplne samozrejmé a prirodzené, že demokratické štáty odjakživa uvaľujú sankcie na Rusko, Kubu, Čínu či Venezuelu, všakže? Slabučké hlasy, že takéto sankcie sú aktom nepriateľstva a sú v rozpore s normami medzinárodného obchodu a medzinárodným právom, už takmer ani nepočuť.

V tých istých USA, ktoré tak suverénne uvaľujú na druhých sankcie za nedodržiavanie medzinárodných pravidiel, v meste New York, sídli Organizácia spojených národov – organizácia, ktorá kedysi mala ambíciu byť tu pre všetkých ľudí tejto planéty. OSN prijala medzinárodnú Zmluvu o zákaze jadrových zbraní (TPNW). Túto zmluvu podpísal všelikto, okrem jadrových veľmocí, na čele so samotnými USA.

Ignorácia TPNW Spojenými štátmi a ďalšími veľmocami neznamená nič iné, než holú skutočnosť, že táto zmluva nie je ničím iným, než bičom na menšie krajiny. Tie, ktoré by azda chceli vyvinúť vlastnú jadrovú zbraň, a tým sa stať prakticky nenapadnuteľnými zo strany väčších agresorov, to nebudú smieť urobiť, zatiaľ čo veľmoci budú túto zmluvu s prehľadom ignorovať – a nikto si to radšej nebude všímať. Áno, týka sa to aj niektorých ďalších krajín, ale sú to predovšetkým USA, ktoré si arogantne vyhradzujú právo použiť jadrové zbrane, a to ako jediné dokonca preventívne. Čo ešte lepšie symbolizuje skutočný prístup USA k medzinárodnému právu a k organizácii OSN, ktorá má sídlo práve v New Yorku? Čo lepšie ilustruje skutočnú váhu a úlohu OSN v medzinárodnej politike?

Čo sa zmení s príchodom Harrisovej a Bidena do Bieleho domu?

Zmení sa niečo na vzťahoch medzi USA a ostatným svetom? Odpoveď je celkom zjavná: nie. Tretia svetová vojna, ktorá prebieha vlastne nepretržite už od roku 1945, bude pokračovať ďalšou studenou (aspoň dúfajme, že studenou) fázou. Impérium sa v žiadnom prípade nevzdáva chorej myšlienky, ktorá mátala v hlave despotov všetkých čias: ovládnuť celý svet bezo zvyšku.

Samozrejme, takéto nerealistické uvažovanie je na škodu všetkým. Keby sa (skúsme chvíľu snívať) nastupujúce washingtonské panstvo riadilo zdravým rozumom a zásadami rovnosti a spravodlivosti, keby akceptovalo, že svet je opäť multipolárny, mohlo by zistiť, že aj férové partnerstvo s ostatnými má svoj pôvab. Žiaľ, príchod Harrisovej, Bidena a ich aparátu (vrátane takých hviezd ako je napríklad Victoria Nulandová) do funkcie tomu nenasvedčuje. Ba práve naopak: mnohí upozorňujú, že do Bieleho domu sa vracia duch Hillary Clintonovej, ktorý je cítiť pušným prachom.

Dá sa tiež konštatovať, že Spojené štáty sa stávajú čoraz menej európskymi a sú čoraz viac hispánske či africké. Vidno to aj na tvárach nominantov novej moci: ak donedávna sme si typického predstaviteľa Spojených štátov predstavovali väčšinou ako WASP-a (White Anglo-Saxon Protestant, bieleho anglosaského protestanta), tak teraz, keď sa pozriete na nové tváre (zoznamy nominantov Harrisovej a Bidenovej administratívy nájdete napríklad tu), vidíte, že tu zafungovala „pozitívna diskriminácia“ žien a etnických skupín v nevídanej miere: ak to trochu preženieme, tak môžeme konštatovať, že v Spojených štátoch teraz budú, popri europoidných, blízkovýchodných a hispánskych typoch do značnej miery vládnuť najmä černošky.

Čo zmena amerického vedenia prinesie nám, Európanom? Dá sa čakať, že sa bude aj v Európe ešte viac šíriť ideológia Black Lives Matter, v našich pomeroch transformovaná do rôznych „progresívnych“ pseudoľavicových a pseudoenvironmentálnych hystérií a úletov. Čo je však nebezpečnejšie, USA sa s najväčšou pravdepodobnosťou vrátia ku svojmu tradičnému šíreniu demokracie a ľudských práv bombami a farebnými revolúciami. O to skôr, že vnútorné problémy impéria sa čoraz viac vyhrocujú a ono ich nevie riešiť inak, než imperiálnymi vojnami. Nám ostáva len dúfať, že hlúposť, sebectvo a pýcha zdegenerovanej ríšskej smotánky nevyústi napokon do matky všetkých vojen.

Ivan Lehotský