VŠVU „vymkla” Flašíkovú. Dokedy sa môže akademická pôda radikalizovať?

Generálna riaditeľka verejnoprávnych médií sa teda na univerzitnú pôdu nedostane. Aj keď by išlo o legitímne účinkovanie, veď na Slovensku so študentmi bežne diskutujú osobnosti verejného života (za mojich čias som napríklad v aule nitrianskej UKF zažil prednášku Rudolfa Schustera). Stanovisko VŠVU k navrhovanej debate prišlo príhodne na Zelený štvrtok, teda v deň, ktorý si kresťania po celom svete pripomínajú ako deň poslednej večere, judášskej zrady a Ježišovho zatknutia.

Koľká neúmyselná symbolika!

Normalizácia je dovolená, ak ju robíte „správne”

Témou debaty s Flašíkovou mali byť ochrana verejného záujmu vo verejnoprávnej televízii, ako aj princípy slobody prejavu a spoločenskej zodpovednosti. Nevidím tam nič nedemokratické ani totalitné alebo normalizačné (to sú prívlastky, akými sa oháňa opozičný aktivizmus vo vzťahu k establišmentu).

Nedemokratické, totalitné a normalizačné však je, ak zabránite odznieť inému (poťažmo odbornému) názoru v priestoroch, kde už pestujete názor vlastný. Lebo akiste uznáte, že rektorka Bohunka Koklesová si v priebehu rokov vybudovala slušný imidž „slniečkára” (nemám rád tieto nálepky, používam ich tu len pre rýchlejšie zaradenie), keď všemožne podporuje ideológiu progresivizmu a od začiatku bojuje proti súčasnej ministerke kultúry.

Po prezidentských voľbách zas napísala svojim študentom otvorený list na spôsob „psychickej podpory”, pretože na pracoviskách akoby zavládla temnota: „atmosféra v ateliéroch po prezidentských voľbách nie je dobrá. Mnohí z Vás sa dostali do stavov, v ktorých nevidia východisko, iní z Vás uvažujú o odchode zo Slovenska.” Je milé starať sa o psychickú pohodu študentov (hoci na to existujú špecialisti). Ale vyživovať pôdu pre tieto stavy tým, že budem spoločensko-politickú situáciu vedome maľovať v tónoch čiernej, je škandálne.

Môžeme teda oprávnene vysloviť obavu o politizáciu akademického priestoru v podaní tejto rektorky. Kde je tu nezávislosť, po ktorej títo ľudia údajne bažia?

Vraj „Akademickú pôdu považujeme za inkluzívny, ale súčasne aj privilegovaný priestor postavený na hlbokých vedomostiach, kritickom myslení a partnerskej výmene názorov.” Inkluzívny priestor pre koho, pre LGBTi? Ako chcete v študentoch rozvíjať kritické myslenie, keď nedostanú priamy podnet z „druhej strany”? Vaša argumentácia je chybová, a zároveň v nej odhaľujete tendenčné preferencie – inými slovami, vyživovanie jednej bubliny.

Dodávam, že rektorka v brutálne spolitizovanom imatrikulačnom príhovore 2023 priznala, že nesúhlasí s apolitickosťou akademického priestoru. Čiže potvrdzuje, že chce vplývať na politické myslenie svojich študentov? Kto ju k tomu oprávnil? Ja ako rodič by som svoje umelecky nadané dieťa do týchto rúk nezveril.

Vo vyššie spomínanom otvorenom liste tiež písala o tom, že vidíme „lámanie demokratických princípov v kultúre a na životnom prostredí” či útoky na queer komunity, a to všetko má byť dôsledkom „devastujúcej a vulgárnej rétoriky politikov.”

S tebou sa nehrám

Pritom VŠVU sa vyviňuje zo zakázanej besedy takto: „Ak niekto likviduje svojich oponentov, zavádza v inštitúcii strach a teror nie je hodný vystúpenia na akademickej pôde.”

To sú veľmi silné a zavádzajú slová, hoci v tandeme s mediálnym výtlakom liberálnych denníčkov sa im zaiste podarí presvedčiť časť verejnosti o ich pravdivosti. Strach, teror? Za každého vedenia sa prepúšťalo, v každej druhej firme. Z rozličných dôvodov. Ale tak, ako sme to prebrali už mnohokrát, treba povedať jedno: zamestnanec nemá na pracovisku nárok politizovať, a už vôbec nemá čo viesť krížovú výpravu proti svojim nadriadeným. Ak je vnútorne vyspelá osobnosť, potom sa zmieri so situáciou a naďalej poctivo vykonáva svoju mravenčiu prácu – ani S. Gyarfášovej, z ktorej robia martýrku, nikto nebránil tvoriť historické relácie, pokiaľ viem. Ale skúste začať hrýzť ruku, ktorá vás kŕmi, napríklad ako pracovník knižnice…

Myslíte, že by ste sa ohriali dlho?

Toto vás prebudí

VŠVU tiež argumentuje tým, že STVR prepúšťa „pre spoločnosť dôležitých novinárov a redaktorov,” čo je už taká silná káva, že ma prebudila napriek prebdenej noci. Odkiaľ berie úzka skupina estetikov mandát určovať, kto je alebo nie je dôležitý pre spoločnosť z novinárskeho hľadiska? Chápem, niektorí redaktori mapovali totalitné režimy, avšak takých relácií v podaní ich kolegov je množstvo, aké sa v priebehu rokov ráta na stovky.

Jedna lastovička leto nerobí, a ten, kto ide z jej osoby vytvárať kult, by sa mal zamyslieť sám nad sebou. Ale pre týchto ľudí boli cenným prínosom do slovenskej žurnalistiky také tendenčné osoby ako Havran, ktorý si do debát vodil myšlienkovo spriaznených známych. Pluralizmus názorov vo verejnej diskusii na úrovni nula celých nula, nula.

Najhoršie na celom je, že Koklesová a spol. bez váhania zmietli zo stola príležitosť na otvorenú, živú debatu. Oni zjavne nechcú počuť stanoviská oficialít, oni už si vytvorili názor a postoj zo železobetónu – vy nemôžete mať pravdu, ani keby ste všetko doložili notársky overenou dokumentáciou, metaforicky povedané. Toto nie je o vzájomnej komunikácii v duchu hodnôt demokracie a humanizmu, toto je vylučovanie iného názoru ešte predtým, než si ho vôbec dostanete príležitosť vypočuť.

To je také… progresívne.