Toto nie je propaganda?

Zaujímavé však je, že tridsať rokov trvajúce nekritické preberanie neoliberálneho naratívu o EÚ, Spojených štátoch či Izraeli zo strany mainstreamových médií sa za problém nepovažuje. Naopak, iný uhol pohľadu je systematicky vytláčaný na okraj a spolu s ním aj tí, ktorí sa ho dovolia vysloviť. Toto je vraj normálne.

Nechutné je aj to, že napriek už veľmi širokému konsenzu vo svete o tom, že Izrael už dlhodobo pácha genocídu, že v Iráne spolu s USA niekoľkonásobne porušil medzinárodné právo a na jeho lídra je vydaný medzinárodný zatykač, domáce mainstreamové médiá bez väčších rozpakov pozývajú jeho veľvyslanca na rozhovor, aby „objektívne“ vysvetlil konflikt. Je preto legitímne sa pýtať, či rovnaký priestor dostanú aj predstavitelia druhej strany. Pozvú si títo samozvaní strážcovia objektivity aj iránskeho veľvyslanca? Odpoveď si asi každý vie domyslieť.

Na záver poviem niečo, čo si už myslím dlhšie. Napriek všetkým výhradám som rada, že na Slovensku existujú aj alternatívne médiá. Netvrdím, že predstavujú ideál nezávislej a investigatívnej žurnalistiky — mnohé z nich majú vlastné agendy a nie vždy vznikali z najčistejších pohnútok. Vznikli však aj preto, že existoval dopyt. Pretože časť verejnosti sa neuspokojila s jedným povoleným výkladom reality. A práve táto nespokojnosť je prirodzeným znakom spoločnosti, ktorá ešte úplne nerezignovala na schopnosť myslieť.