Centrálne zásobovanie teplom malo byť moderným riešením. Realita? Kilometre potrubí, tepelné straty, vysoké fixné náklady a minimálna konkurencia. Úspory domácností, zatepľovanie aj miernejšie zimy znižujú spotrebu – no ceny neklesajú. Naopak, rastú. Systém si chráni svoje príjmy.

Zásadný problém je, že veľká časť bytových domov je od roku 2014 prakticky „uzamknutá” v centrálnom systéme bez reálnej možnosti voľby. Ak neexistuje možnosť odísť, neexistuje ani skutočný tlak na cenu. V takom prostredí sa efektívnosť nepresadzuje trhom, ale administratívne.

K tomu sa pridáva spôsob rozpočítavania tepla. V 95 % bytových domov sa používajú pomerové rozdeľovače, ktoré nemerajú reálnu spotrebu energie v kWh. Výsledkom je, že kto šetrí, často nepocíti adekvátnu úsporu. Základná zložka tvorí neraz 60 až 90 % nákladov. Motivácia šetriť sa vytráca a medzi susedmi rastie napätie.

Energetická kríza v rokoch 2022 – 2023 tento problém naplno odhalila. Počet domácností, ktoré obmedzujú vykurovanie pod hranicu komfortu, citeľne vzrástol. Energetická chudoba už nie je témou okraja spoločnosti. Týka sa seniorov, jednorodičov, nízkopríjmových rodín, ale čoraz častejšie aj pracujúcich ľudí zo strednej triedy.

Plošná energopomoc problém nevyriešila. Dotácie síce zmiernili šok, no nezmenili podstatu: domácnosti stále nemajú slobodu voľby a systém stále negeneruje tlak na modernizáciu.

Ak má štát situáciu riešiť vážne, musí otvoriť trh, umožniť decentralizované riešenia tam, kde sú lacnejšie, podporiť reálne meranie spotreby a vytvoriť prostredie, v ktorom sa efektívnosť vypláca – nie trestá.

Energetika už nie je len technická otázka. Je to otázka spravodlivosti. A kým budú rodiny platiť za teplú vodu ceny, ktoré nedávajú ekonomický zmysel, bude to aj otázka politickej zodpovednosti.

Teplo a teplá voda nemajú byť nástrojom závislosti. Majú byť dostupnou službou.

Fratišek Bednár