Môj profil 
Predplatné
Dvakrát si zahral grandslamové finále (US Open 1986, Australian Open 1989), v oboch prípadoch nestačil na Ivana Lendla. Počas celej kariéry vydržal pri drevených raketách, pre jeho kradmé pohyby na kurte mu prischla prezývka “Veľká mačka”. Vo svetovom rebríčku sa vyšplhal na štvrté miesto, ako tréner priviedol Karola Kučeru na šiestu priečku.
S tenisom začínal v rodných Bojniciach, k “bielemu športu” ho priviedli otec so starším bratom. “Chodil som s rodinou na kurty a zapáčilo sa mi tam. Zo začiatku som vraj hrával s drevenou krájacou doštičkou, staval som si z antuky také bábovky a naháňal som loptičku. V Prievidzi som potom hrával s kamarátmi, vytvorila sa tam dobrá partia. Príchod do Bratislavy mi veľmi pomohol v tenisovom raste, na Slovane som mal oveľa lepšie podmienky na prípravu,” zaspomínal so Mečíř v rozhovore pre TASR. V šestnástich rokoch triumfoval na dorasteneckých majstrovstvách ČSSR v Pardubiciach. Krátko na to vyhral aj juniorský šampionát do 21 rokov v Šumperku a otvorili sa mu dvere do reprezentácie.
Mečíř vyrastal na antuke, ale najväčšie úspechy dosiahol na tvrdých povrchoch. Prvý titul na okruhu ATP sa zrodil v marci 1985 na halovom turnaji v holandskom Rotterdame. Po triumfe v Hamburgu ho začali označovať prívlastkom “zabijak Švédov”. Na ceste k titulu totiž postupne zdolal Joakima Nyströma, Matsa Wilandera i Henrika Sundströma. “Proti Švédom sa mi vždy hralo dobre. Už medzi juniormi som odohral s Wilanderom vyrovnané zápasy a prehral som väčšinou až v troch setoch. Ich štýl mi vyhovoval, nevedeli ma nejako ohroziť. Vďaka trpezlivej hre som slávil úspech. Mali zo mňa rešpekt.” V roku 1987 získal Mečíř šesť singlových titulov a vybojoval si účasť na prestížnom Masters. Z newyorskej Madison Square Garden sa vrátil s tromi prehrami, londýnsky titul majstra sveta vo štvorhre po boku Tomáša Šmída bol však skvelou bodkou za mimoriadne úspešnou sezónou. “Zalepilo to medzeru. Hralo sa v Royal Albert Hall v divadelnom prostredí, pripomínalo mi to pražskú Lucernu vo väčšom. Bol to pekný zážitok, na finále prišli moji aj Tomášovi rodičia.”
Napriek úspechom vo štvorhre bola pre Mečířa naďalej prioritou dvojhra, blížila sa olympiáda v Soule. “Štartovať pod piatimi kruhmi je snom každého športovca. Bol som sklamaný, že keď bol tenis ako exhibičný šport na OH 1984 v Los Angeles, nemohli sme tam ísť. Krajiny východného bloku totiž olympiádu bojkotovali. Po príchode do Soulu sa ma zmocnila eufória. Zoznámil som sa s ostatnými športovcami, navzájom sme sa povzbudzovali. Veľkým stimulom bol pre mňa zlatý finiš Jožka Pribilinca v chôdzi na 20 km. Veľmi ma to povzbudilo pred náročným semifinále proti Stefanovi Edbergovii. Pozerali sme záver chodeckej súťaže v klubovni a keď Jožko vchádzal na štadión, človek cítil emócie a tlačili sa mu slzy do očí. Potom nám všetkým ukázal medailu, čo ma ešte viac inšpirovalo. Zisk olympijského zlata bol pre mňa viac ako sen.”
Problémy s chrbticou viedli k tomu, že Mečíř ako 26-ročný musel skončiť s vrcholovým športom. Prvé mesiace bez tenisu boleli. “Skúšal som všetko možné, aby som ešte mohol hrsť. Išiel som do Francúzska na operáciu, no tá nedopadla dobre. Slabo som si cítil nohu, sila mi úplne odišla a reflexy boli mizerné. Bál som sa, či ešte vôbec budem môcť športovať. Absolvoval som polročnú regeneráciu a postupne sa to trochu zlepšovalo, ale už to nikdy nebolo ono.” Rok po vzniku samostatnej republiky sa stal Mečíř kapitánom slovenského daviscupového tímu a v tejto funkcii pôsobí dodnes.
V roku 2005 postúpil so svojimi zverencami až do finále bojov o “šalátovú misu”. “Naštartovalo nás víťazstvo nad JAR v Johannesburgu. Juhoafričania nás dali na trávu a mysleli sme si, že vyhoríme, no opak bol pravdou. V ďalšej sezóne sme mali aj šťastie. Hrali sme všetky zápasy doma a až do finále boli všetci chalani zdraví. Španieli postavili v 1. kole Rafaela Nadala iba na štvorhru, lebo prišiel z antukového turnaja a ešte nevedeli, ako dobre vie hrať na rýchlom povrchu. Ani Argentínčania neprišli v úplne najsilnejšej zostave. Vo finále proti Chorvátom sme nemohli počítať s Karolom Beckom, ktorý mal počas zápasu s Argentínou pozitívny dopingový test a bolo to citeľné oslabenie.” Pred rozhodujúcou dvojhrou musel Mečíř riešiť dilemu, či postaví Kučeru alebo Michala Mertiňáka. “Kájo už skoro vôbec nehrával, mal nevyrovnané výkony, preto som sa rozhodol pre Miška. Po boji je každý generálom, no keby som sa mohol rozhodnúť ešte raz, asi by som to postavil tak isto. V septembri 2006 sme vypadli zo svetovej skupiny a v posledných rokoch sme sa vždy zachraňovali v 1. skupine euro-africkej zóny. Teraz máme šancu vrátiť sa medzi elitnú šestnástku a hoci Američania budú v septembrovej baráži na domácej pôde favoritmi, pokúsime sa prekvapiť. Chcel by som aj s touto generáciou hráčov zažiť postup medzi najlepších 16 tímov sveta.”
as
.jpg)
.JPG)
