Sýrsky konflikt – dôvody a príčiny

Bratislava 21. septembra 2015 (HSP/Foto:TASR/AP-Lefteris Pitarakis)

Zaujímavosťou je, že konflikty vznikali v krajinách, ktorých vládcovia neboli sympatizantmi USA

V súčasnosti Európa čelí obrovskej migrácii z Afriky a Ázie. Medzi migrantami prevažujú ekonomickí migranti, o čom svedčí fakt, že nechcú zostať v prvej bezpečnej krajine, ktorou prechádzajú. Ich cieľom je najmä Nemecko a Švédsko.

Okrem ekonomických migrantov je tu však isté percento ľudí, ktorí utekajú z vlastných krajín kvôli prebiehajúcej vojne. Často skloňujeme v tomto období utečencov zo Sýrie, preto sa pozrieme na vývoj a príčiny vojenského konfliktu v tejto krajine.

Občiansky konflikt v Sýrii vznikol počas Arabskej jari, ktorej oficiálnym dôvodom bola demokratizácia na Blízkom východe a v severnej Afrike a odstránenie tamojších diktatúr. Aj keď presnejším názvom by mohol byť Arabský rozvrat.

Zaujímavosťou je, že konflikty vznikali v krajinách, ktorých vládcovia neboli sympatizantmi USA. Sýrska opozícia, označovaná ako rebeli nadviazala na vlnu nepokojov, ktoré sa odohrávali v ostatných krajinách a požadovali odstúpenie prezidenta Bašára Asada. V bojoch ich podporili USA, Saudská Arábia, Katar, Jordánsko, Turecko aj Izrael. Naopak, na stranu oficiálneho režimu sa otvorene postavilo libanonské hnutie Hizballáh, Irán či Rusko. Boli to práve Spojené štáty americké, ktoré aktívne podporovali a vyzbrojovali tzv. rebelov na území Sýrie už od roku 2011. Nepretržitý tok peňazí a zbraní prostredníctvom Saudskej Arábie a Kataru vytvoril vákuum na severovýchodnom území Sýrie, kde bez prítomnosti vládnych zložiek a armády sa frakciám Al-Kájdy, Al-Nusry a ISIS/ISIL umožnilo dokonale organizovať, preskupovať a vytvoriť fyzickú centrálu svojej moci na Blízkom východe.

V apríli 2013 rebelov, ktorí dnes tvoria Islamský štát, osobne počas tajnej návštevy podporil aj americký senátor McCain.

Spojené štáty boli pripravené zaútočiť na Sýriu v auguste 2013, kedy na predmestí Damašku boli použité chemické zbrane. Ešte predtým došlo k použitiu chemických zbraní v marci 2013 pri meste Halab. Napriek stupňovanej mediálnej propagande Spojené štáty nikdy nepredložili žiadne dôkazy o Asadovej vine v prípade útoku chemickými zbraňami. To, čo nazývali dôkazmi, boli len tvrdenia. Priaznivci útoku na Sýriu poukazovali na násilie voči bezbranným ľuďom, ale keď bahrajnský sultán, spojenec USA, v roku 2011 pozval do krajiny saudskoarabskú armádu, aby utopila v krvi ľudové povstanie, tieto otázky nikto z nich nekládol. A takisto otázky nekladú ani voči Saudskej Arábii, absolutistickej monarchii so stredovekými druhmi trestov, najbeštiálnejšiemu režimu na Blízkom východe, ktorý vraždí, mučí, kameňuje, bičuje a odsekáva ruky za zanedbateľné priestupky. V porovnaní s americkými blízkovýchodnými spojencami vyznieva Asadova diktatúra ako civilizovaný štát. Toto pokrytectvo západného sveta nás nesmie zastaviť pri hľadaní hlbších príčin záujmu, ktorý prejavujú veľmoci o Sýriu. V hre sú totiž tie najvyššie globálne záujmy, v ktorých sa na počty mŕtvych neprihliada.

K útoku Spojených štátov na Sýriu v roku 2013 nakoniec nedošlo vďaka Rusku a Číne, ktoré zablokovali v Bezpečnostnej rade OSN snahu uvaliť zodpovednosť za použitie chemických zbraní na Asadov režim. Rusko patrí k najväčším kritikom vojenského angažovania USA v Sýrii. Tvrdí, že nie je namierené len proti islamským militantom, ale aj proti vládnym vojakom.

Vývoj udalostí okolo a vo vnútri tejto krajiny má rovnaké črty scenára zasahovania cudzích síl do vnútorných záležitostí krajiny, tak ako tomu bolo predtým v prípade Iraku, Juhoslávie či Líbye.

Obyvateľstvo, ktoré sa tešilo stabilnej domácej bezpečnosti a pomerne slušnej životnej úrovni z večera do rána túto istotu stratilo. Režim síce dosť spomalene reagoval na oprávnené ekonomické a politické požiadavky časti obyvateľstva, ale zvrat vo vývoji vnútorných záležitostí krajiny nastal až ohromujúco náhle.

Už v roku 2001 sa v Pentagone pripravovali plány na útok pod rôznymi zámienkami na celkovo 7 krajín Blízkeho východu a Severnej Afriky (Počínajúc Irakom a pokračujúc Líbyou, Sýriou, Libanonom, Iránom, Somálskom a Sudánom).

Ako vždy v geopolitických projektoch dnešných veľmocí ide hlavne o kontrolu zdrojov. Pre americké záujmy je neprijateľné, aby značnú časť nálezísk a transport energetických surovín kontrolovali sily, na ktoré nemá Amerika vplyv. Takže politika budúcnosti má byť zameraná na oslabovanie vplyvu Iránu, Sýrie a Ruska, vytvorenie takých podmienok, ktoré zabránia efektívnu dopravu surovín na priemyselné trhy a v prípade balkanizácie regiónu by USA, resp. NATO získalo aj priamu kontrolu nad regiónom.

Eva Filipová