ESD totiž argumentoval tým, že pán Trojan s partnerom začali svoj rodinný život v Nemecku, jeden z nich má nemecké, aj poľské občianstvo. A keďže v Nemecku takéto zväzky právne existujú, partneri majú právo na rovnaký status aj vo všetkých ostatných štátoch EÚ. Sabo ale svoj rodinný život v Rakúsku nezačal, za hranice si odbehol iba preto, aby kopol do Ústavy SR. Navyše ako poslanec, ktorý prisahal, že ju bude dodržiavať a uvádzať do praxe.

Chromík zároveň varuje pred širším trendom. To, čo členské štáty EÚ opakovane odmietli schváliť demokratickou cestou – cez nariadenia EÚ či v parlamentoch – sa teraz presadzuje cez súdny aktivizmus. Rozsudky z Luxemburgu menia obsah ústav, ktoré si štáty starostlivo zakotvili, a zasiahnu nielen matriky, ale aj lekárov, úradníkov a všetkých, ktorí budú donútení uznať niečo, čo odmietajú. A to napríklad aj bez možnosti uplatnenia výhrady vo svedomí. Bez politickej vôle a odolnosti celej spoločnosti voči súdnemu aktivizmu teda nemusí pomôcť ani tá najlepšia ústava.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Pred niekoľkými dňami sme sa dozvedeli, že poslanec za PS, Michal Sabo, sa v rakúskom Hainburgu zosobášil so svojím partnerom. Pochválili sa tým na sociálnych sieťach a bola to vraj tá krajšia, romantickejšia časť. Teraz bude nasledovať snaha o to, aby ich zväzok uznali aj naše úrady. Aj vzhľadom na minuloročnú novelu Ústavy SR, myslíte si, že majú šancu na úspech?

Novela Ústavy naozaj veľmi pomohla – posledná novela veci vyjasnila, dala im váhu, aj čo sa týka adopcií. Vyjasnila, o čo nám ide pri deťoch, aby mali otca a mamu, aby boli zabezpečené ich práva, nielen požiadavky dospelých. Ale čo sa týka manželstva, tak tu sa bavíme o novele, ktorá bola prijatá už pred desiatimi rokmi, a v ktorej to bolo zabezpečené. Štát považuje trvalý vzťah medzi mužom a ženou v uzavretom manželstve za dôležitý a chce ho podporovať.

Takže to manželstvo, výhradne ako zväzok muža a ženy, sme už mali definovaný a minuloročná novela Ústavy to zvýraznila?

Áno. A istým spôsobom vyjasňuje ďalšie otázky, ktoré začali byť spochybňované. Napríklad kto je muž a kto je žena. Novela jasne povedala, že ide o biologické pohlavie. A že to, čo je pre manželstvo dôležité, a prečo sa manželstvo uzatvára, sú deti, ktoré sa z neho rodia. To znamená, že je to biologická záležitosť, ktorá je pre nás dôležitá, a ktorú vlastne spoločnosť uznáva a chráni.

Podľa vás, aká by mohla byť stratégia pána Saba s partnerom, čím by mohli operovať, aby sa pokúsili dosiahnuť svoj cieľ?

Myslím si, že tá situácia je jasná. Je to v podstate tom, že EÚ zasiahla – a povedal by som dosť agresívnym spôsobom – do demokratických pravidiel, ktoré si štáty nejakým spôsobom formujú sami. A to rozhodnutím ESD, rozsudok Trojan, ktorý v podstate núti Poľsko uznať taký druh zväzku. Nemôžem povedať manželstvo, preto lebo to manželstvo nie je.

Manželstvo je už svojou samotnou podstatou vlastne mužstvo-ženstvo. To znamená, že je jasné, že ide o vzťah medzi mužom a ženou, z ktorého majú vyrásť deti. Ak sa zväzok dvoch mužov nazýva manželstvom v Nemecku, tak by to teda, podľa toho rozsudku, malo byť povinné uznať aj Poľsko. Prezentujú to tak, že ide o nejaké administratívne uznanie. Pán Trojan a pán Cupriak-Trojan, druhý partner si zobral jeho priezvisko, chceli dosiahnuť, aby to bolo administratívne uznané na matrike v Poľsku.

Poľské matriky mali v týchto veciach jasno, manželstvo tvorí muž a žena. Ale Poľsko má teraz progresívnu liberálnu vládu pána Tuska, ktorý bol kedysi vo veľmi vysokých pozíciách v rámci EÚ, a zrazu hovorí o tom, že to všetko sú len nejaké názory. Ale že to, čo je spoločné a objektívne, je ľudská dôstojnosť, ktorú treba uznavať. Lenže ľudská dôstojnosť predsa patrí každému, bez ohľadu na to, kto to je a aký je. Do EÚ sa určite nevstupovalo preto, aby sme mali nejaký paškvil homosexuálnych manželstiev. To je proste nonsense.

Ale práve to, čo tvrdí Tusk, teraz začínajú tvrdiť viaceré kapacity, ako napríklad pán prof. Mazák. Ten tiež hovorí, že to je vlastne vec, ktorú musíme akceptovať tým, že sme vstúpili do Únie. Ale to tak jednoducho nie je, to je lož.

Takýto vzťah nemá to kladné znamienko, neprináša také benefity, ako manželstvo medzi mužom a ženou. A sú tu aj iné veci, týkajúce sa napríklad zdravotných rizik, ktoré sú vyššie pri vzťahoch osôb rovnakého pohlavia. Ako povedal jeden kanadský homosexuálny aktivista, prejavuje sa to aj tak, že v Kanade, kde takéto „manželstvá“ majú, tak ľudia žijúci v nich majú napríklad nižší vek dožitia. A hovorí aj o iných rizikách, ktorým čelia, ako sú samovraždy, depresie a podobne. Takže manželstvo a takýto druh zväzku jednoducho nie je jedno a to isté.

Ide teda aj o to, či to prináša dobro nielen pre nich samých, ale či to prináša dobro aj pre spoločnosť, a dobro pre deti. A v tomto prípade jednoducho musíme priznať, že nie, ani jedno, ani druhé, ani tretie.

Európsky súdny dvor síce povedal, že manželstvo muža a ženy, a dvoch ľudí rovnakého pohlavia, je to isté. Ale to nie je pravda. A to nie je len názor, to je objektívna realita. Tento rozsudok je škandálózny.

A pripomínam, ten rozsudok v kauze Trojan je odlišný od situácie pána Saba. Európsky súdny dvor tvrdí, že našiel dôvod zasiahnuť preto, lebo jeden z nich, z tohto páru Trojanovcov, má nemecké občianstvo. Má aj poľské, ale aj nemecké občianstvo. Niečo podobné sa udialo aj v inom prípade, kde bulharské úrady nútia uznať muža, ktorý sa cíti byť ženou, a aby v zapísali jeho ženské priezvisko.  Ale Bulharsko má jasnú ústavu a takisto povedali, že mužské, ako aj ženské pohlavie, je biologická záležitosť. Nie je to o tom, ako sa človek cíti. Tam zase Európsky súdny dvor hovorí o tom, že ten človek žije dlhé roky v Španielsku a zase teda našiel nejaký spôsob, ako na úrady tlačiť. V prípade Trojan Európsky súdny dvor tvrdí, že oni svoj rodinný život začali v Nemecku a je teda dôležité, aby v ňom mohli pokračovať aj v inom členskom štáte EÚ.

A to je ten rozdiel oproti situácii pána Saba, kde vieme, že oni nezačali svoj spoločný život v zahraničí. Je teda jasné, že ide o „trójskeho koňa“ do našej Ústavy. Pretože oni si do Rakúska iba odbehli „zosobášiť“ sa, ale nezačali tam svoj rodinný život, alebo akokoľvek to nazveme. Oni si tam jednoducho odbehli, aby si kopli do našej Ústavy.

A to hovoríme o poslancovi Národnej rady, ktorý skladá poslanecký sľub, že bude dodržiavať a uvádzať Ústavu do praxe. Akým spôsobom, keď spraví presný opak? To sú slová do vetra.

Keď sa informácia o ich oficiálnom zväzku objavila na verejnosti, tak mnohí začali poukazovať na to, že presne toto je PS. Že sa síce možno tvária a vyhlasujú, že takéto záležitosti nechcú otvárať, ale jednoducho to je v DNA tej strany. Súhlasíte s tým?

Určite áno. Je úplne jasné, že ak existuje nejaký „ideový nepriateľ najhrubšieho razenia“, ktorý je v tomto smere agresívny a nerešpektuje ani demokratickú deľbu moci, ani to, akým spôsobom sa má zákonne postupovať, tak je to PS. Využijú akýkoľvek prostriedok na to, aby v podstate obišli ten proces.

V rámci Európskej únie sme mali už dva takéto pokusy, dostať sem toho „trójskeho koňa“ týmto spôsobom, cez uznanie iných zväzkov niekde v zahraničí, kde je to dovolené. Bolo to v roku 2007, keď EK takéto nariadenie navrhovala, ale vtedy sa to stoplo, viaceré štáty nesúhlasili s tým, aby sa to realizovalo nejakým nariadením. A pred pár rokmi tu bol druhý pokus, a takisto sa to zastavilo na demokratickej úrovni, štáty nesúhlasili. A zrazu príde súdne rozhodnutie, niekto využije súdny aktivizmus a tvári sa, že to je vec ľudských práv, alebo podobne. No nie je.

Lebo ľudské práva majú aj deti, tie majú právo na otca a mamu. A aj spoločnosť má právo povedať, že manželstvo, ktoré tisíce rokov uznávame, stále má ten istý zmysel a prokreačný charakter. Spoločnosť to rozpoznáva a demokraticky – napríklad v parlamente – vyjadruje, čo považuje za dobré a chce čo presadzovať.

V tejto súvislosti je veľmi zaujímavá aj téma výhrady vo svedomí. Lebo ak by niečo takéto napokon prešlo, dotkne sa to všetkých. A ľudia by museli uznať a akceptovať niečo, s čím majú vo svojom vnútri problém a nechcú to akceptovať.

Väčšina našej spoločností je proti manželstvám homosexuálov, ale drvivá väčšina ľudí im chce dopriať nejakú formu zväzku, aby mali nárok napríklad na nejaké dedičské záležitosti, prípadne informovanie u lekára, a podobne. Aká je vlastne v tomto smere v súčasnosti u nás legislatíva?

Veci, ktoré sa týkajú zdravotnej dokumentácie už máme vyriešené. Každý môže dať plnomocenstvo, a lekár je následne povinný informovať akúkoľvek osobu. Bez ohľadu na pohlavie, bez ohľadu na to, či spolu žijú, a akým spôsobom. Toto sa dá bez problémov vyriešiť a nie sú to žiadne praktické problémy. Tieto tvrdenia sa používajú iba na to, aby vzbudzovali ľútosť. A aby dosiahli, že ľudia to budú schvaľovať a akceptovať.

Čo sa týka právnych záležitostí, drvivá väčšina z nich vyriešená je, a podľa mňa dosť vhodne. To znamená, že existuje možnosť dedičstva, závetu.

Na čom trváme a čo je veľmi dôležité, je samozrejme chrániť deti, aj pri tom dedičstve. Niekto totiž môže povedať – nechcem dať majetok svojim deťom, ale niekomu inému, napríklad svojmu partnerovi. Tam je istá medzera.

V Ústave máme podchytené, že manželstvo je výnimočný zväzok, ktorý si zaslúži ochrannú podporu. A chcem zdôrazniť, že bude veľmi dôležité, aby tieto prípady, teda zrovnoprávnenie zväzkov osôb opačného pohlavia s manželstvom, u nás reálne nemohli nastať, len preto, že si niekto odbehne zosobášiť sa za hranice. Potom by sme sa museli rozprávať aj o adopciách, dedení, rozvodoch… Vytvorilo by to nesmierne veľa konfliktov. A čo spomínaná výhrada vo svedomí, pre všetkých ostatných?

Takže tu je treba naozaj veľmi silne rezistovať a otvorene povedať, že to tak nemôže byť. A nesmieme to nechať na súdy. Najvyšší správny súd na Slovensku vznikol za Kolíkovej, ona vyberala sudcov. Hodnotové otázky, ako manželstvá osôb rovnakého pohlavia, teda nesmieme nechať na súdy, ktoré obsadili liberáli.