Veľká časť slovenskej verejnosti je po oslobodzujúcom verdikte pre Mariana Kočnera a Alenu Zsuzsovú šokovaná. A nie je to vôbec prekvapivé. Ľudia boli totiž neustále masírovaní mediálnymi správami a vyjadreniami niektorých politikov, ktoré navodzovali dojem, že Kočner a Zsuzsová sú jednoznačne objednávateľmi vraždy novinára a jeho priateľky a iný ako odsudzujúci verdikt ani neprichádzal do úvahy.

Pod obrovským mediálnym a politickým tlakom bol samozrejme aj senát Špecializovaného trestného súdu, ktorý pojednával túto kauzu. Nakoniec však tomuto tlaku nepodľahol.

Pre ľudí, ktorí neboli zaujatí a tento súdny proces sledovali podrobne, však oslobodzujúci verdikt pre Kočnera a Zsuzsovú nebol až tak prekvapivý ani šokujúci. Prokuratúra totiž súdu okrem výpovede Zoltána Andruskóa, ktorému však išlo najmä o zníženie svojho trestu, a ktorý neustále menil svoju výpoveď, neponúkla žiadne iné priame dôkazy. Ale len nepriame „dôkazy“, alebo domnienky, čo konštatoval aj samotný súd v odôvodnení svojho rozsudku.

Nikto teda netvrdí, že Kočner a Zsuzsová nemohli byť objednávateľmi, ale ak žijeme v právnom štáte, tak na odsudzujúci verdikt sú potrebné jasné dôkazy, čo v tomto prípade prokuratúra evidentne nebola schopná predložiť. Platí totiž základná zásada, že nie obžalovaný musí dokázať svoju nevinu, ale prokuratúra musí dokázať jeho vinu.

Samozvaní „sudcovia“ – mainstreamoví novinári a niektorí politici sa však nechcú s týmto oslobodzujúcim verdiktom pre Kočnera a Zsuzsovú zmieriť. Atakujú sudcov tváriac sa, že nerozumejú tomu, že súd nemôže suplovať políciu a prokuratúru, ktoré majú zhromaždiť a zabezpečiť dôkazy a ktoré to podľa rozhodnutia súdu zjavne nezvládli. Možno nebolo urobené spravodlivosti zadosť, ale o tom, kto je vinný, jednoducho nemôžu rozhodovať médiá. Tie sa však nevzdávajú, a tak okamžite začali kampaň, ktorá ma zrejme za úlohu docieliť, aby odsudzujúci verdikt nakoniec vyriekol Najvyšší súd, kam sa prokuratúra odvolá.

Túto kampaň odštartovala evidentne zaujatá novinárka Monika Tódová z Denníka N, ktorá mala s Kočnerom dlhodobé spory. Kočner svojho času zverejnil informácie z jej mileneckého pomeru. Vo svojom článku hneď po oslobodzujúcom verdikte zverejnila zatiaľ oficiálne nepotvrdené informácie o tom, že dvaja sudcovia senátu Ivan Matel a Rastislav Stieranka prehlasovali predsedníčku senátu Ruženu Sabovú. Správu prebrali aj ďalšie médiá.

Informácie o tom, kto ako v senáte hlasuje, sú pritom podľa zákona tajné a teda Tódová opäť raz zverejnila niečo, čo nikdy nemalo uniknúť na svetlo sveta. Jednak nie je isté, či sú tieto informácie Tódovej pravdivé (sudcovia sú viazaní mlčanlivosťou, a tak ani na to nemôžu reagovať) a za druhé, je na mieste otázka, či Tódová za toto vynášanie utajovaných informácií (čo nespravila prvýkrát) by nemala byť braná na zodpovednosť.

Dvojica sudcov bude teda pravdepodobne v najbližších dňoch v médiách pranierovaná a ich rozhodnutie bude spochybňované, čo bude vytvárať veľký tlak na Najvyšší súd.

Obrovský tlak už vyvíjajú aj poprední politickí predstavitelia, ktorí tiež nie sú s verdiktom súdu spokojní:

„Verdikt súdu ma šokoval a potrebujem porozumieť jeho odôvodneniu. Rešpektujem ho, ale očakávam, že hľadanie spravodlivosti sa nekončí a bude pokračovať na Najvyššom súde. Myslím na rodičov Jána a Martiny a prajem im veľa síl v tejto ťažkej chvíli. Oni aj my všetci si zaslúžime vidieť vyvodenie zodpovednosti voči tým, ktorí si vraždu ich detí objednali a sprostredkovali,“ uviedla prezidentka Zuzana Čaputová v reakcii, ktorú TASR zaslal jej hovorca Martin Strižinec.

Podobne, aj keď ostrejšie a priamejšie, reagoval premiér Igor Matovič na rozsudok v živom vysielaní Rádia Expres s tým, že svoje pocity rovno vyjadril aj gestom na sociálnej sieti. „Som zhrozený, sklamaný, dal som si čiernu fotografiu ako profilovú fotku na Facebooku a to vyjadruje moje pocity. Ja osobne som presvedčený, že títo ľudia zosnovali vraždu…“ tvrdí Matovič. Vyjadrenia ďalších politikov si môžete prečítať tu.

Politici by však mali svoj atak smerovať na políciu a prokuratúru za to, že tieto orgány neuniesli dôkazné bremeno a požadovať, aby na konanie pred najvyšším súdom zabezpečili viac a presvedčivejších dôkazov. V právnom štáte nemôže byť cestou, že sa bude tlačiť na sudcov, aby zavierali oči nad chýbajúcimi dôkazmi a rozhodovali podľa verejnej mienky.

Sudcovia na Najvyššom súde, ktorí budú po odvolaní sa prokuratúry znova rozhodovať o kauze vraždy novinára Kuciaka a jeho priateľky, budú totiž pod obrovským politickým a tiež mediálnym tlakom. Každý z tých novinárov a politikov, ktorí dnes útočia na sudcov, keby sám sa ocitol na lavici obžalovaných, neprial by si nič iné, len aby sudcovia v jeho senáte rozhodovali podľa dôkazov a nie podľa toho, čo sa píše v médiách, alebo čo hovoria politici.

Súdnictvo je v dezolátnom stave aj vďaka ľuďom, ako je Kočner. Na svetlo vyliezajú rôzne korupčné kauzy a kúpené rozsudky. Sudcovia sú bičovaní médiami a mnohým to i patrí. Rozhodnutie v kauze vraždy Kuciaka však dáva nádej, že nie všetci sudcovia majú maslo na hlave a že nie všetci sudcovia musia vynášať také rozsudky, aké si prajú politici a média, lebo inak pôjdu ich kauzy na verejnosť. V tomto prípade rozhodovali sudcovia, ktorí si môžu dovoliť rozhodnúť podľa dôkazov a nie podľa priania verejnosti.

Spravodlivosti možno nebolo urobené zadosť, ale chyba nie je v sudcoch, ale v nezvládnutom dokazovaní. Sudcov špecializovaného trestného súdu treba naopak pochváliť, že si svoju robotu urobili tak, ako mali a nepodľahli tlaku z vonku.

Samuel Gdovin