„Strakoš je vlajkový druh, ktorý nám ukazuje stav krajiny. Človek by sa mal zamyslieť, je to taký zdvihnutý prst,“ uviedol ekológ a ornitológ z Ústavu ekológie lesa SAV Anton Krištín. Ešte pred desiatimi rokmi vedci zaznamenávali na našom území približne 400 párov strakošov, no aktuálne bádanie ukazuje, že ich nie je ani 150. Na našom území najčastejšie žijú v Podunajsku, na Podpoľaní, na Poiplí, na Gemeri a na východoslovenskej nížine, teda v oblastiach, ktoré ekológovia v týchto dňoch monitorujú.

Strakoš kolesár je malý (20 centimetrov, 50 gramov), hmyzožravý a pomerne nenápadný vták s oceľovosivým perím na chrbte a svetloružovým bruškom a s výraznou čiernou páskou cez oči a čelo. Je svetovo ohrozený a na Slovensku je niekoľko miest, na ktoré pravidelne prilieta, napríklad na Podpoľaní, na dolnom toku Váhu, pri rieke Latorici či na Ipli. Hustoty jedincov sú však z roka na rok menšie.

Dôvody sú podľa vedcov komplexné. „Jedným je klimatická zmena, ďalším ľudská činnosť. Človek totiž ničí biotopy, kde zvyknú hniezdiť. Strakoš potrebuje členitú krajinu, ale my stále viac ničíme lesy, pílime stromy, meníme hospodárením a výstavbou ráz krajiny. Keď sa k nám strakoš vracia po zime z južnej Afriky, nemá kde hniezdiť a ťažko si hľadá partnera, alebo partnerku,“ vysvetľuje Krištín.

Vedci objasňujú, že na záchranu tohto druhu stačí, aby majitelia polí, lesov a lúk boli informovaní a vedeli, čo robiť, aby im neničili biotopy. Môžu napríklad vysádzať aleje, ponechať pár stromov, prípadne starať sa o pasienky, nenechať spustnúť krajinu. „Súčasťou našej práce je aj osveta. Participujeme preto na príprave náučných chodníkov, organizácii prednášok či workshopov. Keď dokončíme aktuálny monitoring, budeme mať presné tvrdé dáta a budeme vedieť, kde treba zasiahnuť,“ uzavrel Krištín.