Prvý článok s názvom “V Naí Dillí je George Soros starý, nebezpečný a na zozname sledovaných osôb – v OSN nie je problémom” je ohromujúcou investigatívnou správou národnej redaktorky denníka Nirupamy Subramanianovej, ktorá brilantne pátrala po pravde a odhalila toľko, koľko minister zahraničných vecí Módího vlády S. Jaishankar. Ten nedávno zistil, že americký miliardár a investor Soros je “starý-bohatý, mienkotvorný a nebezpečný”.

India a USA boli “prirodzenými spojencami” a v roku 2005 spoločne vytvorili trustový fond pod hlavičkou Fondu OSN pre demokraciu (UNDEF) s poslaním podporovať demokraciu na celom svete prostredníctvom miestnych a medzinárodných mimovládnych organizácií a organizácií občianskej spoločnosti, “z ktorých mnohé boli prepojené so Sorosovým filantropickým impériom”.

Samozrejme, matkou všetkých irónií je, že vláda Manmohana Singha a administratíva Georgea W. Busha koncipovali projekt UNDEF len dva roky po invázii USA do Iraku a v priebehu niekoľkých mesiacov po krvavej operácii amerických síl v starobylom irackom meste Fallúdža v roku 2004.

Faustovská dohoda za UNDEF bola zameraná na Čínu. Zaujímavé je, že Džajšankar zhruba v tom čase napísal článok, v ktorom tvrdil, že cieľom indickej politiky voči Číne je obrátiť túto nenapraviteľne komunistickú krajinu na ctené hodnoty demokracie a liberálneho internacionalizmu.

Stručne povedané, toto všetko len dokazuje, že indické vládnuce elity sledovali po celý čas dosť cynickú trajektóriu, pričom vyznávali demokratické hodnoty a propagovali krajinu v zahraničí ako najväčšiu demokraciu na svete. Soros sa stal pasé až vtedy, keď prstom pohrozil premiérovi Módímu.

Soros je neustále na barikádach a pracuje na zmene režimu s cieľom vytvoriť v cudzích krajinách kompradorské vedenie, ktoré by slúžilo záujmom USA (a presadzovalo jeho vlastné obchodné záujmy ako investora a manažéra hedžových fondov).

Soros pracuje v rukavičkách s americkým establišmentom, Deep State a Wall Street. India si mala dať pozor na spojenie so Sorosom – aj keď faustovská dohoda mala za cieľ vytvoriť bolesti pre hlavy čínskej komunistickej vlády.

Džaishankar to však prehnal, keď Sorosa označil za “nebezpečného” človeka. Ide o to, že vyvolanie farebnej revolúcie v Indii je prakticky nemožné vzhľadom na rozľahlosť krajiny, jej rozmanitosť a civilizačné črty, štátnu bezpečnosť atď.

Zahraničné mimovládne organizácie tiež nemajú voľnú ruku a ich financovanie je pod prísnou kontrolou. Okrem toho, znaky demokracie, nech sú dnes akokoľvek skorumpované a opotrebované, naďalej odlišujú Indiu od klasických represívnych štátov.

Pod týmto prahom však Soros možno videl príležitosť na vytvorenie “rovnakých podmienok” v indickej politike, keďže krajina sa blíži k parlamentným voľbám v roku 2024.  To sa viac-menej deje aj v Turecku, ktoré sa 14. mája chystá na kľúčové parlamentné a prezidentské voľby.

Zdá sa však, že stratégia, ktorá v Turecku funguje, nefungovala v Sorosovej rodnej krajine, v Maďarsku, kde rozbitá opozícia a spojenie kresťanskodemokratickej politiky, konzervatívnej občianskej politiky a vlasteneckej politiky priniesli premiérovi Viktorovi Orbánovi ďalšie drvivé víťazstvo.

Sám Orbán vymenoval “ohromnú silu”, proti ktorej podľa neho jeho strana vo voľbách bojovala – “ľavica doma, medzinárodná ľavica, bruselskí byrokrati, Sorosovo impérium so všetkými jeho peniazmi, medzinárodné mainstreamové médiá a nakoniec aj ukrajinský prezident”.

V podstate nakoniec Orbán zvíťazil kvôli “štrukturálnym prekážkam”, ktoré bránili jeho porážke – všadeprítomná provládna zaujatosť verejnoprávnych médií, ovládnutie komerčných spravodajských médií Orbánovými spojencami, silne zmanipulovaná volebná mapa atď. Inak povedané, vyhral v systéme, ktorý si sám vytvoril. Existujú určité podobnosti so situáciou v Indii.

Kronika farebných revolúcií teraz ukazuje, že ak nemajú podmienky na úspech, vždy existuje plán B na vytvorenie inovatívnych situácií, v ktorých režim zostáva, ale veci sa radikálne menia na politickej úrovni pod vedením tých istých starých osobností, ktoré zostali na mieste.

Bidenova administratíva to nedávno vyskúšala s brazílskym prezidentom Luizom Ináciom Lulom da Silvom, ktorý sa po rokoch v politickej púšti vrátil k moci. Biden trval na tom, aby Lula najprv navštívil Washington – ešte predtým, ako sa vydá na cestu do Číny. Lula súhlasil. Návšteva Bieleho domu sa však ukázala ako neúspešná.

Biden zle pochopil Lulove zámery a pomýlil si ho s kapitalistickým cestárom v socialistickom rúchu. V skutočnosti má však Lula ambiciózny ekonomický program na nápravu rozdelenia príjmov a nezamestnanosti, ktorý je tiež neoddeliteľnou súčasťou jeho vízie sociálnej transformácie so zameraním na Afro-Brazílčanov – problém “rasovej kasty”, kontaktov a miešania na severovýchode Brazílie. (Očakáva sa, že Lula bude presadzovať federálny program pozitívnej diskriminácie).

Stačí povedať, že Biden nemal Lulovi čo ponúknuť. Bidenov plán B by však mal produktívny výsledok, pokiaľ ide o Indiu. Indická vládnuca elita tradične ovládala umenie udobriť si USA, keď sa nezhody dostali do vážneho konfliktu – napríklad v súvislosti so zástupnou vojnou USA proti Rusku na Ukrajine. Štvordňová vysokopostavená návšteva námestníčky ukrajinského ministra zahraničných vecí Emine Džaparovej v Indii je určite dobre načasovaná.

Nemýľte sa však, India má dnes tiež silnú motiváciu prikloniť sa k Bidenovej administratíve. Prvýkrát od čínsko-amerického zmierenia na začiatku 70. rokov tu máme administratívu, v ktorej dominujú neokonzervatívci, ktorí otvorene presadzujú nepriateľskú politiku voči Číne.

Inak povedané, rozsah americko-indickej kongruencie záujmov je bezprecedentný. Je skutočne veľmi symbolické, že ťažké bombardéry USA schopné niesť jadrové zbrane vrátane dvoch B-1B smerujú do Indie, aby sa zúčastnili na cvičení Cope India v čase, keď napätie okolo Taiwanu stúpa.

Nadchádzajúca štátna návšteva Módího v USA nadobúda hlboký význam nielen v dynamike ázijských mocností, ale aj na medzinárodnej úrovni, keďže India sa stavia do pozície kvázi partnera Západu. Pentagon sa musí cítiť nadšený.

Možno sa nikdy nedozvieme, nakoľko je tento divoký výkyv v indickej politike “motýlí efekt”. Zrejmé však je, že samotný Soros musí teraz odstúpiť. Ak ho táto myšlienka ešte nenapadla, Biden ho k tomu určite vyzve. Tak či onak, Soros prestáva byť nebezpečný.