Kandidát na funkciu prezidenta SR Robert Mistrík zvolal v piatok tlačovú besedu na tému volieb nových ústavných sudcov. Dôvod usporiadania tlačovky mal byť ten, že pravidlá pre voľbu ústavných sudcov nezodpovedajú tomu, čo od nás požaduje EÚ (Benátska komisia), a tiež to, že bývalý premiér vyslovil nejakú myšlienku o možnej ústavnej kríze v súvislosti s voľbou ústavných sudcov. Teda dôvody pre zvolanie tlačovky boli trochu slabučké, čo postrehli aj zúčastnení novinári – ale budiž, v predvolebnom boji je každá šanca postaviť sa pred kamery dobrá.

Mistrík vyslovil myšlienku, že ak parlament nie je schopný kandidátov zvoliť, mal by zvážiť svoje zotrvanie. Hovoril zároveň o potrebe prísnejších pravidiel výberu ústavných sudcov. Tie, ktoré navrhla vláda, považuje za kozmetické úpravy a prijal by, keby na zvolenie kandidáta bola potrebná ústavná väčšina, teda aspoň 90 hlasov, a nie 76 hlasov, ako navrhuje vláda.

Nuž, neviem ako vám, ale mne to príde ako kritizovanie pre kritizovanie – na jednej strane požadovať, že parlament má buď zvoliť sudcov alebo odstúpiť, a na druhej strane žiadať pritvrdenie výberových kritérií a voľbu ústavnou väčšinou, o ktorej musí veľmi dobre vedieť, aké ťažké je ju pri súčasnom rozložení politických síl dosiahnuť.

Po vystúpení pána Mistríka, ktoré trvalo len čosi viac ako päť minút, prišiel čas na otázky novinárov. Za Hlavné správy bola položená otázka týkajúca sa rozhodovania parlamentu o novom, jednorazovom štátnom sviatku – či je podľa pána Mistríka z hľadiska slovenskej histórie a štátnosti dôležitejší dátum 28. október, keď bola v Prahe vyhlásená Česko-slovenská republika, alebo 30. október, keď bola v Turčianskom Svätom Martine podpísaná Martinská deklarácia.

Odpoveď Roberta Mistríka: „Vy ma chcete zatlačiť do nejakej odpovede. Ja považujem vznik Československej republiky za veľmi dôležitý medzník pre Slovenský národ. Ktovie ako by to bolo so Slovenským národom, keby sme sa vtedy nepridali k Čechom a nevytvorili vlastný štát. Ten, kto sledoval vývoj počas prvej svetovej vojny, ako mocnosti rozhodovali o tom, ktorý štát kam pôjde, tak určite pochopí, aké dôležité bolo, že sme vytvorili náš spoločný štát. Ten ďalší následný dátum, o ktorom hovoríte, bol samozrejme tiež dôležitý, ale vy mi dávate otázku, ako keby som sa mal rozhodnúť, ktorého z mojich dvoch synov mám radšej. Na takú otázku sa nedá odpovedať. Áno, obidva termíny boli dôležité.“

Pokúsil som sa pánovi Mistríkovi zopakovať podstatu otázky, a síce, že ide o voľbu, ktorý z tých dvoch dní by mal byť štátnym sviatkom, ale vetu som už nemohol dokončiť, dozvedel som sa iba „dobre, ďakujeme. Odpovedal som.“

Na situáciu však sympaticky zareagoval redaktor Michal Kovačič z Markízy: „Pán Mistrík, to je pomerne legitímna otázka. Máme dvadsiatyôsmy október a tridsiaty október a poslanci sa musia rozhodnúť. Keby ste boli poslanec, ako by ste sa vy rozhodli? To je jednoduché.“ Na to Mistrík napokon odpovedal, že keby si mal vybrať, rozhodol by sa pre 28. október.

Nie každý politik má v obľube každého novinára, najmä po rokoch, keď je za nimi nejaká história vzájomných vzťahov. Ale ak sa kandidát na prezidenta všetkých občanov hneď od začiatku stavia apriori negatívne voči zástupcovi istého média a všemožne dáva aj výrazom tváre najavo nevôľu, a dokonca mu nedovolí dopovedať slušne položenú a vyslovene neškodnú otázku, to tiež o čomsi svedčí.

Že ako slniečkový kandidát má bližšie k oslave československého štátu, to neprekvapí, a ani mu to nemožno mať za zlé, veď aj 28. október bol objektívne pre Slovensko veľmi dôležitým dátumom. Pozrime sa však bližšie na spôsob uvažovania prezidentského kandidáta, o ktorom predseda strany SaS Richard Sulík povedal, že je „dominantným prezidentským kandidátom“. Čo zdôraznil pán Mistrík vo svojej odpovedi ako prvé? Nedal na prvé miesto sebaurčovacie právo alebo iný idealistický princíp, ale jeho preferovaným smerom uvažovania bola špekulácia: že sme využili chvíľu, keď mocnosti mali iné starosti a podarilo sa nám urobiť kompromisné riešenie s bratským národom Čechov. Podobne ani pri ostatných otázkach novinárov sa jeho odpoveď neodvíjala od nejakých morálnych či filozofických princípov, ale bola spravidla skôr vyhýbavá a analyticky vymedzujúca. To samozrejme nie je hriech, hovorí to len o typológii prezidentského kandidáta.

Bude však takýto vedecky puntičkársky a prešpekulovaný typ politika vhodnou hlavou národa a štátu, ktorá by mala zmierovať a spájať? A bude takýto typ praktického reálpolitika dosť zásadový pri principiálnej obrane záujmov národa a obyčajných ľudí pod tlakom veľmocí, korporácií či mimovládok? Ak zvolal tlačovku z dôvodu, že naše kritériá na voľbu ústavných sudcov nie sú v súlade s odporúčaniami nejakej európskej komisie, ako sa zachová v situácii, keď nám nejaká iná európska komisia nariadi (napríklad) odovzdať Bruselu ďalšie právomoci alebo prevziať si zásielku desiatok tisíc migrantov?

Predvolebná bilbordová kampaň pána Mistríka bola už dávnejšie terčom kritiky. On tvrdí, že je to všetko v súlade so zákonom, mnohí odborníci však tvrdia niečo iné. Podobne bolo medializované aj jeho možné prepojenie na firmu ESET, ktorá je „dvorným“ dodávateľom softvéru pre americkú tajnú službu CIA. Mistrík argumentoval, že jeho finančne nepodporil celý ESET, ale iba Richard Marko, šéf ESETu, čo je podľa pána Mistríka zásadný rozdiel…

Je azda zbytočné zdôrazňovať, aké je dôležité, koho pustíme do Prezidentského paláca. Mali by sme vyberať tak, aby náš budúci prezident nebol voľbou, ktorej meno budú nielen v zahraničí čítať ako „mistake“ – chyba.

Ivan Lehotský