Trumpov boj

Ostrý konflikt Volodymyra Zelenského s Donaldom Trumpom ohľadom jeho „naftovej dohody“ s Vladimirom Putinom, útokov na rafinérie, obmedzenia prevádzky „Starlink“ a odmietnutia amerického prezidenta zaviesť „pekelné sankcie“ proti Ruskej federácii opäť vyvolal otázku, do akej miery je v zásade stabilná západná pomoc Ukrajine, ktorá je kľúčovým faktorom vojenskej stability krajiny.

Ukrajinské orgány a ich skupina podporovateľov na Západe majú sklon zúžiť tento problém na osobu Trumpa a jeho predvolebné ciele. Súhrnom tohto pohľadu sa stala nedávna otázka novinára adresovaná Zelenskému – či si z neho Trump nerobí „obetného baránka“ kvôli poklesu svojho ratingu pred voľbami. Lstivý úsmev ukrajinského prezidenta v reakcii akoby hovoril: „Áno, je to tak.“

Na základe toho niektorí komentátori v Kyjeve vyzývajú, aby sa príliš netrápili nad tým, čo sa deje vo vzťahoch s Washingtonom, a aby jednoducho počkali na voľby do Kongresu, po ktorých sa všetko napraví (najmä ak v nich zvíťazia Demokrati).

O to viac, že vo Washingtone, dokonca aj v rámci Republikánskej strany, mnohí vystupujú proti „dohodám“ s Ruskou federáciou, požadujú tvrdší postoj voči Moskve a zvýšenie podpory Ukrajine. Takéto nálady sú pritom typické aj pre niektorých členov Trumpovho tímu, ktorí (aspoň zatiaľ) blokujú akékoľvek silné opatrenia zo strany USA voči Kyjevu (napríklad médiá písali, že riaditeľ CIA John Ratcliffe sa vyslovil proti zastaveniu poskytovania spravodajských informácií ukrajinskej armáde).

Nakoniec prevláda názor, že napriek problémom vo vzťahoch s Bielym domom bude podpora Európanov pre Kyjev určite „taká, aká je potrebná“.

Avšak tvrdá rétorika Trumpa voči Zelenskému, obmedzenia fungovania systému „Starlink“ a faktické zablokovanie dodávok amerických rakiet pre systémy Patriot protivzdušnej obrany, ako aj čoraz hlasnejšie výzvy na zastavenie pomoci Kyjevu, ktoré zaznievajú zo strany pravicových strán v Európe, ktorých popularita rastie (AfD v Nemecku, strana Národné združenie vo Francúzsku), poukazujú na hlavné riziko, ktoré v súčasnosti pre Ukrajinu existuje. A toto riziko ďaleko presahuje rámec predvolebnej kampane v USA a osobnosti Trumpa.

Doposiaľ sa celková koncepcia Západu vo vzťahu k Ukrajine zakladala na tom, že podpora Kyjeva je absolútnou prioritou.

Spočiatku sa v argumentácii v tejto veci kládol hlavný dôraz na ochranu medzinárodného práva a „svetového poriadku založeného na pravidlách“, ako aj na potrebu oslabenia a potrestania „imperiálneho Ruska“, aby nikomu inému v budúcnosti nenapadlo porušovať svetový poriadok.

Táto koncepcia sa však zmenila po nástupe Trumpa k moci, ktorý spolu so svojím tímom prakticky oficiálne vyhlásil, že medzinárodné právo je pre USA nevýhodné, a v praxi ho opakovane porušoval, pričom v súvislosti s Ukrajinou začal navrhovať „dohody“ Putinovi a Zelenskému.

Potom prevzali hlavnú úlohu v podpore Kyjeva Európania a ich hlavnou motiváciou sa stala koncepcia, že „Ukrajina bráni Európu“ a ak Kyjev prehrá, Putin následne zaútočí aj na samotných Európanov. Preto „pomocou Ukrajine bránime Európu“. To znamená, že „vyjednávanie je tu neprimerané“ a „o cene nebudeme diskutovať“.

Ako vyhlásil lotyšský premiér Andris Kulbergs: „Ak chceme žiť v Európe v pohodlí, ráno si dať croissanty a piť kávu bez toho, aby sme premýšľali o hrozbách, musíme podporiť Ukrajinu.“

To isté hovoria aj ukrajinské orgány.

„Európa chápe: pokiaľ Ukrajina vydrží, eskalácia s Ruskom bude menšia. To dnes uznávajú všetci, na sto percent,“ vyhlásil Zelenskyj.

Okrem toho časť Trumpovej administratívy, orientovaná na republikánskych „jastrabov“, tiež naďalej podporuje Kyjev, keďže v pokračovaní vojny vidí spôsob, ako definitívne „zaviazať“ Európanov na americké energetické zdroje, prinútiť ich zvýšiť výdavky na nákup amerických zbraní a sankciami potlačiť ruských konkurentov amerických ropných a plynárenských korporácií.

Koncepciu „Ukrajina – štít Západu“ však od začiatku nepodporovali zďaleka všetci. A čím ďalej, tým viac ľudí o nej pochybuje.

Tri hlavné argumenty

V prvom rade a predovšetkým – hrozba, že vojna na Ukrajine prerastie do globálnej jadrovej vojny.

Hoci sa na Západe o tejto hrozbe zvyčajne hovorí len zdržanlivo (hoci napríklad Biden priamo vyhlásil, že použitie jadrových zbraní zo strany Ruska je možné), podľa informácií, ktoré prenikli do médií, si lídri USA a Európy tému „jadrových zbraní“ vždy držali na pamäti a to ovplyvňovalo (a ovplyvňuje) mnohé z ich krokov.

V prvom rade to viedlo k odmietnutiu priameho vstupu do vojny na strane Ukrajiny. Avšak s predlžovaním vojny a zhoršovaním rusko-európskych vzťahov rastie aj pravdepodobnosť, že sa vojna na Ukrajine rozšíri do ďalších európskych krajín, čo, ako priamo varujú v Kremli, môže viesť k „okamžitému a nevyhnutnému“ použitiu jadrových zbraní. Najmä ak kroky Európanov na podporu Kyjeva a proti Rusku (napríklad zadržiavanie lodí) začnú pre Moskvu predstavovať vážny problém. A ak na Západe dospejú k záveru, že táto hrozba sa stáva čoraz reálnejšou, môžu sa pokúsiť čo najskôr ukončiť vojnu, a to aj prostredníctvom silného tlaku na ukrajinské orgány s cieľom prinútiť ich k ústupkom, aby uchránili svet pred globálnou katastrofou.

Po druhé – problémy Európy.

Európska únia, na ktorú v súčasnosti pripadá väčšina výdavkov na podporu Ukrajiny, sa teraz sama dostáva do stavu hlbokej ekonomickej, politickej a sociálnej krízy. Zatiaľ sa krízové javy darí zmierňovať vďaka predtým nahromadeným „rezervám“ a zvyšovaniu dlhu, avšak čoraz častejšie zaznievajú už nie len „varovné signály“ nadchádzajúcich problémov, ale priam poplach.

Pritom značná časť týchto problémov súvisí s vojnou na Ukrajine – EÚ je nútená vynakladať obrovské finančné prostriedky nielen na podporu Kyjeva (finančne aj zbraňami), ale aj na vlastné zbrojenie vzhľadom na narastajúce napätie vo vzťahoch s Ruskou federáciou.

Okrem toho ekonomické škody spôsobuje strata ruského odbytového trhu a rast cien energetických zdrojov, čo ešte zhoršuje odmietnutie nákupu ruskej ropy a plynu. Navyše prehlbujúce sa rozpory s Washingtonom spochybňujú podporu USA v prípade vypuknutia vojny s Ruskom, ktorého jadrový arzenál mnohonásobne prevyšuje európsky. A celkovo je situácia, keď je Európa v konflikte súčasne s Moskvou aj s Washingtonom, pre Európanov mimoriadne nebezpečná. Rovnako ako predlžovanie vojny na Ukrajine, ktorá sa môže preniesť do Európy a rýchlo prejsť do jadrovej fázy. Preto sa v európskych krajinách čoraz častejšie ozývajú výzvy na obnovenie vzťahov s Ruskou federáciou.

A to aj prostredníctvom obmedzenia pomoci Kyjevu s cieľom prinútiť ho, aby súhlasil s podmienkami mieru dohodnutými s Ruskom. Konkrétne o tom hovoria lídri strany AfD. Áno, zatiaľ takéto myšlienky nie sú v Európe hlavným prúdom, ale popularita práve tejto „Alternatívy“ rastie.

Po tretie – problémy globálneho Západu ako celku, ktorý v konkurencieschopnosti zaostáva za nezápadnými krajinami a v priemyselnom smere čoraz viac zaostáva za Čínou. V takejto situácii konfrontácia s Ruskou federáciou len ešte silnejšie spája Kremeľ s Pekingom. A spojenectvo Rusko–Čína predstavuje pre západné krajiny kritický problém. Preto sa už dlho, napríklad v USA v kruhoch stúpencov Donalda Trumpa, diskutuje o variante „opačného Kissingera“ – pláne na odtrhnutie Moskvy od Pekingu.

Na jeho realizáciu je však potrebné urobiť voči Rusku veľké ústupky v otázke Ukrajiny (a nielen tam), čo Západ zatiaľ robiť nechce. Avšak v miere, ako sa jej problémy prehlbujú, a ak ruské orgány udržia situáciu v krajine pod kontrolou a nedopustia destabilizáciu a rozpad frontu, táto koncepcia sa môže kedykoľvek zmeniť.

Inými slovami, ak to zhrnieme, postoj skeptikov voči podpore Kyjeva zo strany Západu je približne takýto:

„V konflikte medzi Ukrajinou a Ruskom, ktorý začal v roku 2014, sme podporili Ukrajinu. Dali sme Kyjevu nespočetné miliardy peňazí a veľa zbraní. Čo sme z toho nakoniec získali? Moskva sa čoraz viac zbližuje s Pekingom, čím vytvára silnú protizápadnú os a posilňuje pozíciu Číny v konfrontácii so Západom. To znamená, že podporou Kyjeva sme stratili Rusko. Táto stratégia by mala zmysel, keby viedla k pádu Putinovho režimu. Avšak po roku 2023, keď Ruská federácia odrazila ofenzívu ukrajinských ozbrojených síl a Prigožinove povstanie zlyhalo, nádeje na pád Ruskej federácie sa stávajú čoraz krehkejšie.

Naopak – Rusko sa čoraz viac militarizuje a stáva sa protizápadnou a protieurópskou krajinou. A ak sa vojna pretiahne, tento trend, ktorý sa zatiaľ ešte dá zvrátiť – súdiac podľa signálov z Moskvy o pripravenosti na spoluprácu –, môže čoskoro prekročiť bod, z ktorého už nie je návratu.

Preto je potrebné zmeniť koncepciu a obnoviť vzťahy s Ruskom, čím sa „globálny Západ“, ktorý sa nachádza v kríze, premení na najsilnejší „globálny Sever“.

Na to je však potrebné ukončiť vojnu na Ukrajine za podmienok, ktoré prijme Moskva.

Pre Západ preto Kyjev v súčasnosti nie je „štítom“, ale zdrojom problémov, ktoré bránia obnoveniu vzťahov s Ruskou federáciou, a v najhorších scenároch aj bránou, cez ktorú môže ľudstvo vstúpiť do globálnej jadrovej vojny vedúcej k seba-zničeniu.

Chceme to? Ak nie, znamená to, že sa musíme dohodnúť s Ruskom. Potrebuje to aj samotná Ukrajina, pretože práve ona by sa v prípade vypuknutia jadrovej vojny stala jej prvou obeťou.“

Podľa informácií, ktoré prenikli do médií, a náznakov účastníkov rokovaní má Trump už svoju vlastnú koncepciu, ako „vrátiť“ Rusko na Západ.

Ide o to, že americké spoločnosti sa stanú hlavnými predajcami ruských energetických surovín (ropy, plynu, ropných produktov) Európanom (na čo musia títo zrušiť všetky sankcie), naviac budú spustené spoločné rusko-americké projekty na výstavbu dátových centier (s využitím zásob energetických surovín Ruskej federácie a kapacít ruskej jadrovej energetiky) a v ďalších oblastiach.

Týmto spôsobom USA „zabijú hneď niekoľko múch jednou ranou“.

Po prvé, získajú silnú páku vplyvu tak na Európu, ako aj na Rusko.

Po druhé, „odviažu“ Moskvu od jednoznačnej orientácie na Čínu, čím zabezpečia aspoň neutralitu Ruskej federácie v konfrontácii medzi Čínou a USA. A z dlhodobého hľadiska – vytvoria predpoklady pre spojenectvo Ruska so Západom („globálny Sever“).

Po tretie, USA posilňujú svoje pozície ako garant bezpečnosti pre Európu (prostredníctvom sprostredkovania obchodu medzi Ruskom a Európou), čím prakticky vylúčia akúkoľvek samostatnú geopolitickú hru EÚ (vrátane tej s Ruskom aj s Čínou) proti americkým záujmom.

Po štvrté, zaručujú, že nevypukne vojna medzi Ruskom a Európou, do ktorej by sa mohli zapojiť USA a ktorá by rýchlo prerástla do jadrovej fázy.

Súdiac podľa náznakov z Ruskej federácie, Moskva dáva najavo, že nie je proti takejto možnosti, ale na oplátku požaduje, aby USA presadili jej podmienky na ukončenie vojny. A keďže pre Ameriku je v tejto „dohode“ v stávke veľmi veľa, Kremeľ si uvedomuje cenu svojho súhlasu s ňou a nechce sa podceňovať, a preto nie je ochotný robiť veľké ústupky. Vychádzajúc z predpokladu, že skôr či neskôr budú USA kvôli narastajúcim problémom nútené vyvinúť tlak na Kyjev a Európu s cieľom realizovať Trumpov strategický plán.

Ukrajinské orgány a EÚ však s týmto plánom zatiaľ kategoricky nesúhlasia a všemožne sa mu bránia.

Majú, rovnako ako časť amerického establišmentu, inú koncepciu – nerobiť Rusku ústupky, ale zvyšovať naň tlak a viesť vojnu na vyčerpanie, na čo je potrebné Ukrajine pomáhať čo najdlhšie a v čo najväčšej miere. Aby sa nakoniec pre Moskvu vytvorili také veľké problémy, že bude nútená prijať mierové podmienky Kyjeva a Európy. A možno sa dokonca zrúti pod ťarchou vojenských problémov.

Takéto očakávania však existujú už dlho, zatiaľ sa však nenaplnili a nie je isté, či sa v budúcnosti vôbec naplnia.

Na Západe sa čoraz častejšie ozývajú pochybnosti o nich, a to v súvislosti s narastajúcimi problémami rôzneho druhu v USA a v EÚ, ktorých väčšinu navrhuje Trump (a ďalší západní politici s podobným uvažovaním) vyriešiť obnovením vzťahov s Ruskou federáciou.

A v tomto smere skutočnosť, že Trump pristúpil k dohode o nafte ešte pred ukončením vojny, naznačuje, že vývoj udalostí sa zrýchľuje. A nie je vylúčené, že čoskoro budú nasledovať aj ďalšie uvoľnenia sankčného režimu, pred čím varuje aj Zelenskyj.

Inými slovami, téma globálnej „dohody“ s Ruskou federáciou nie je Trumpovym rozmarom ani jeho predvolebným ťahom, ale variantom, v ktorom časť západných elít vidí možnosť zvrátiť pre seba negatívny geopolitický trend, ako aj eliminovať hrozbu jadrovej vojny.

Zatiaľ tento názor na Západe nedominuje – bránia sa mu Európania, Demokratická strana USA a časť Republikánov –, ale situácia sa mení. A vyššie opísané faktory majú čoraz väčší vplyv na vývoj udalostí. Ak nakoniec prevládnu aj v Európe, aj v USA, bude to pre Ukrajinu mimoriadne vážny problém. Krajina sa v podstate ocitne v izolácii, v akomsi geopolitickom „kotle“.

A to je jeden z argumentov pre tie sily na Ukrajine, ktoré sa zasadzujú za čo najskoršie ukončenie vojny. Domnievajú sa, že teraz, keď je podpora Západu ešte relatívne stabilná, bude možné dosiahnuť mier za oveľa lepších podmienok, ako v budúcnosti, ak sa koncepcia západných elít prudko zmení. O to viac, že v rámci „dohody“ je možné zakotviť aj bezpečnostné záruky pre Ukrajinu. Navyše Trump tvrdí, že túto otázku už s Putinom v Anchorage dohodol.

To znamená, že Kyjev sa v budúcnosti môže ocitnúť pred voľbou medzi dvoma možnosťami – brániť sa globálnym dohodám Západu s Ruskou federáciou, pokúšať sa ich zmariť a riskovať, že ak k nim napokon aj tak dôjde, budú na úkor Ukrajiny a za čo najhoršie podmienky. Alebo začleniť ukrajinské záujmy do týchto dohôd a stať sa ich plnohodnotným účastníkom.

Prečítajte si tiež:

• Trump zatlačil na Zelenského? Vance hovorí o panike v Bruseli a Kyjeve a stave „šach mat“
• Trump odkladá „pekelné sankcie“ voči Rusku