Rozhorčenie

Veď predsa na Slovensku sa netočia „historické“ filmy preto, aby sa národ dozvedel niečo viac o svojich velikánoch, aby sa na základe poznania ich životov a snažení vznikali pozitívne vzory, aby sa pestovala národná hrdosť a úcta k ľuďom, čo pre národ niečo urobili. Na Slovensku sa predsa za peniaze daňových poplatníkov točia filmy, ktoré majú ešte viac podryť národné vedomie, znížiť sebavedomie a sebaúctu, skrátka zašliapať čo i len výhonky pozitívnych národných pocitov pod čiernu zem. Ak ponúknuť nejaký „pozitívny“ vzor, tak to musí byť minimálne masový vrah typu Černák.

Však sa len pozrime na posledné „výkvety“ slovenskej filmovej tvorby. Tak začnime napr. filmom Nepela. Nosným obrazom filmu nie je to, čo bolo z hľadiska jeho prínosu do národného koša najdôležitejšie – to, že bol svetovo známy športovec a olympijský víťaz. To by predsa mohlo motivovať mnohých mladých k pozitívnym aktivitám, vytvárať pocit národnej hrdosti, skrátka vedomie, že aj niekto z nás sa môže dostať až na samý vrchol Olympu.

Dôležitejšie pre autorov bolo poukazovať na jeho orientáciu, na jeho osobnostné problémy, ako keby to bolo v jeho živote to najdôležitejšie. Pri filme Duchoň zas nebola najdôležitejšia náplň sujetu jeho neobyčajná kariéra speváka s najčistejším zvonivým hlasom, ale jeho alkoholizmus. Ale predsa alkoholizmus nebolo to najpodstatnejšie, čím sa zapísal do slovenských kultúrnych dejín! Borcov v tejto sfére bolo nielen v kultúrnej obci – a podstatne kvalitnejších – omnoho viac. Napriek tomu to bol asi hlavný cieľ nielen tohto filmu. Poukázať, že všetky „pozdvihy“ Slovákov sú skôr odpudivé ako príťažlivé. A mohli by sme pokračovať.

Ale vráťme sa ku Golianovi a vôbec k SNP. Keď som ešte pôsobil v Historickom ústave SAV, mojím hlavným predmetom bádania bolo obdobie dejín Slovenska v rokoch druhej svetovej vojny. Jednou z mála oblastí, o ktorej sa dalo z týchto dejín polemizovať, bola otázka, či bolo SNP na konci októbra 1944 porazené alebo nie. S argumentáciou, ktorú som zastával aj ja, že o porážke môže byť reč len v tom prípade, ak je zlomená vôľa k odporu a ak sú porazené politické ciele povstania, sa prijal koncept, že povstanie bolo zatlačené do hôr.

Z tohto hľadiska, SNP nebolo vojenský porazené. Nikto nepodpísal kapitulačný akt, ako tomu bolo v prípade Varšavského povstania. Množstvo vojenských jednotiek sa rozpadlo, mnohí slovenskí vojaci boli zajatí, ale mnohí – a nebolo ich málo – v boji pokračovali. O politickej porážke povstania sa nedá už vôbec hovoriť, keďže po oslobodení prevzali moc na Slovensku sily, zúčastnené v SNP, nie Beneš a jeho kamarila. Celé ďalšie obdobie vzťahov Slovákov a Čechov bolo poznamenané tvrdým zápasom o politickú porážku SNP (tretia pražská dohoda, Ústava 9. mája, Ústava z roku 1960…), ale bez úspechu! Idea suverénneho slovenského národa prežila a keďže sa nedala presadiť v rámci spoločného štátu, museli sme sa s Čechmi rozísť.

Takže hovoriť o porážka SNP je nenáležité! Napriek tomu sa aj v oficiálnych historických a pamäťových inštitúciách po roku 1993 presadil výklad o „porážke povstania“. Prečo asi? No opäť ide o to, o čom nás chce presvedčiť aj séria posledných „historických“ filmov. Ide o vtlačenie názorov stredného Šimečku do hláv najmä mladej generácie, že „Slováci sú zbabelý národ, ktorý nikdy poriadne nebojoval“. „Zbabelý národ“ predsa nemôže mať hrdinov, „zbabelý národ“ nemôže úspešne bojovať za svoje práva a domôcť sa ich. „Zbabelý národ“ je predsa odsúdený na „večité otroctvo“, ako to v svojej adrese uhorskému snemu roku 1721 napísal istý M. Benčík (žeby nejaký predok onoho lovca nepriateľov demokracie?), alebo slúžiť nadnárodnému suverénovi, ako to chceli V. Tuka, V. Široký, V. Biľak a posledne stúpenci progresivizmu. Preto musel byť vo filme aj J. Golian vykreslený ako zbabelec a povstanie od začiatku až do konca odsúdené na neúspech. Ale nad tým, že tvorcovia filmu použijú – síce v opačnom garde – takú posmešnú frázu zo 60. rokov minulého storočia, sa môže človek len pousmiať.

Možno niekto by chcel vedieť, ako tá fráza znela. V čase všeobecného podozrievania sa všetko odohrávalo takpovediac šeptom. Vyzeralo to si nasledovne. Jeden človek sa naklonil k druhému a tajnostkársky povedal: „Bude vojna!“ „Prečo?“ – znela otázka silno prekvapeného osloveného. „Nemci sú v Berlíne“ – podotkol šíriteľ poplašnej správy. Áno, aj film Golian šíri poplašnú správa: „Rusi sú v Moskve.“

Anton Hrnko