Slovensko balansuje na hrane občianskej vojny. Zastavme sa, bratia…

Už sme písali o copatom mladíkovi v prezidentskom paláci, ktorý pred celým Slovenskom ukázal, že sa nevie správať. Pre ľudí ako Bardy alebo Schutz to môže byť heroické gesto, že odmietol podať ruku prezidentovi počas slávnostného preberania ocenení za študentské úspechy. Medzi liberálnymi ódami na jeho adresu nájdete dokonca výraz, že niekedy je jednoducho “čas konať”…

A pár dní na to akýsi druhý mládenec – šialenec – “konal” – výsledkom sú dve mŕtve ženy, niekoľko ranených a celoštátna trauma, z ktorej sa budeme zbierať ešte veľmi dlho.

Teraz, na počiatku vyšetrovania bude istotne mnoho predčasných záverov a informačných šumov, avšak útok nožom na učiteľku a spolužiakov je na prvý pohľad zjavný akt šírenia hrôzy s dopadom na atmosféru v celej spoločnosti.

Možno sa na prvý pohľad nejaví zjavná spojitosť medzi útočníkom zo Spišskej Starej Vsi a študentom Omaníkom. Avšak jedno majú spoločné: odmietnutie spoločnosťou dohodnutých pravidiel na naše vzájomné spolužitie a fungovanie. Líšia sa “len” v prevedení: Čin vraha je fyzický a hrôzostrašný, predstavuje arogantné, explicitné NIE ľudskosti, zákonom, či zdravému rozumu.

Oproti tomu čin Omaníka je aktom symbolickým, “bezdotykovým”, avšak jeho implikácie sú nemenej seriózne. Dal totiž najavo pohŕdanie spoločenským konsenzom, že podanú ruku sa patrí stisnúť. Nehovoriac o tom, ak ste v pozícii dorastenca, ktorý ešte v živote reálne nepoložil na stôl výsledky (tie z vypočítaných rovníc matematickej olympiády sa nepočítajú) a druhá strana zastupuje jednu z najvyšších ústavných funkcií…

"Zdegenerovaný z našich progresívnych škôl..." Známy športovec sa obul do študenta, ktorý nepodal ruku prezidentovi

Študent dal svojim postojom i zamračeným výrazom (a ukrajinskou stužkou na saku) najavo, že nie je potrebné rešpektovať autority. A tu nehovoríme o akýchsi samozvaných autoritách, ktoré si vynucujú rešpekt. Reč je o hlave štátu! A okrem iného, ak by sme už mali pristať na tú pomýlenú hru, že Pellegriniho osobu možno kritizovať pri odovzdávaní vyznamenaní, potom sa pýtam: má dotyčný študent aspoň chabú predstavu o tom nezmernom úsilí, disciplíne, či odhodlaní a intelektuálnom výkone, ktoré musí dospelý človek zapojiť, aby sa vypracoval tak vysoko?

Moralizovať, zdvihnúť dlaň ako trucovité dieťa v štýle “ďakujem, neprosím” dokáže každá – s prepáčením – drzá blcha.

Priatelia, rozklad hodnôt, systému hierarchií či rešpektovaných autorít ešte nikdy nebol u nás taký dramatický. Kam to všetko povedie?

Toto je preto výzva, ktorú smerujem na liberálne médiá: Nepodporujte ľudí v ich arogantných gestách proti autorite štátu. Tým len prehĺbite rozkol a posuniete frustráciu niektorých vašich čitateľov za únosnú hranicu, ktorá potom môže explodovať vo fyzickej rovine. Jeden Juraj C. úplne stačil. Ak by sa ich zobudili desiatky, nemusí to s nami skončiť dobre. Aj nesúhlas s politickým oponentom má určitú formu, v akej je správne ho vyjadriť (študent práva Janiga toho času vo veci Úradu špeciálnej prokuratúry aspoň žiadal zvolať diskusné fórum). Tak, aby sme ako rozličné názorové bubliny dokázali spolu komunikovať.

Toto by ste mali tlmočiť svojim priaznivcom; na toto dnes apelujem.

Prečítajte si tiež:

• Ocenený gymnazista pred prezidentom nemal čo robiť, tvrdí exminister. Do médií sa dostali zarážajúce informácie o jeho bratovi
• Fico sa vyjadril ku gestu študenta Omaníka: Keby som bol na mieste prezidenta… Niekto tu potrebuje tri facky
• Študent pri preberaní ceny odmietol podať ruku prezidentovi Pellegrinimu