Pred sviatkami Všetkých svätých – niektorí už to dnes ani nevedia celkom dobre vysloviť a sem-tam už počuť aj “šesťsvätých” – je často starosťou katolíkov – rodičov, kňazov, učiteľov, katechétov, detí – čo s tým nešťastným Halloweenom a všetkými “párty”, oslavami, maskami, výzdobami, ktoré sa ponúkajú našim deťom a rodinám v obchodoch, televízii, na internete, ba i v snahe o kultúrne obohatenie života našich škôl. Niektorí to príliš “neriešia”, iní sa na to hnevajú, lebo to nie je naša kultúra, ale “amerikanizovanie” zvonka, a sú aj takí, ktorí to vidia ako škodlivé (strašenie, bosorky, príšery, pavúky), ba nebezpečné a ezoterické, okultné, dokonca ako démonickú oslavu “Pána temnôt”. Čo je to vlastne ten “Halloween”, a ako sa k týmto novým kultúrnym prejavom prítomným v našej spoločnosti má postaviť katolík, zvlášť katolícky rodič či vychovávateľ? Pohľad na nasledujúce “dušičkové” a “halloween-ske” dni v kultúrnom, náboženskom a historickom kontexte ich vývoja môže pomôcť objaviť hlboké a naliehavé výzvy, ktoré Cirkev adresuje veriacemu katolíkovi na 2. vatikánskom koncile (Gaudium et Spes, 61): “Nech teda kresťania spolupracujú na tom, aby kolektívne kultúrne prejavy a podujatia, také vlastné súčasnej epoche, prenikol ľudský a kresťanský duch.”

Niet divu, že masívna sekularizácia a strata kresťanského štýlu života v našej spoločnosti vytvára tlak na kresťana, ktorý chce zostať verný svojej viere, a ktorý sa podvedome dostáva do silno obranného postoja, ktorý ho paralyzuje a oslabuje. Pápež František to konštatuje vo svojej analýze postavenia katolíka v dnešnom svete a poukazuje na nebezpečenstvo tohto defenzívneho postoja: “Kresťanský ideál bude vždy pozývať na prekonávanie podozrievavosti, trvalej nedôvery a strachu z napadnutia; teda k zmene tých obranných postojov, ku ktorým nás vedie dnešný svet.” Pápež František vo svojich výzvach k otvorenosti iba pokračuje vo výzvach a sebavedomí, ktoré chcel vliať katolíkovi do srdca 2. vatikánsky koncil, či pokoncilové dokumenty, ako Evangelii nuntiandi pápeža Pavla VI. Konštitúcia Gaudium et Spes sa doširoka venuje práve problematike vzťahu viery a kultúry a sebavedome konštatuje (č. 88): “Cirkev je poslaná k všetkým národom každého veku a každej krajiny, a preto sa neviaže výlučným a nerozlučným spôsobom na nijakú rasu, na nijaký národ, na nijaký osobitný životný štýl, na nijaké dávne ani nové obyčaje. Verná svojim vlastným tradíciám a zároveň vedomá si svojho univerzálneho poslania, môže sa spájať s rozličnými formami kultúry, čím získava aj Cirkev, aj jednotlivé kultúry. Kristova dobrá zvesť neprestajne obnovuje život a kultúru padlého človeka. Bojuje proti omylom a zlám, ktoré pochádzajú z ustavične hroziacich zvodov hriechu, a odstraňuje ich. Neprestajne očisťuje a povznáša mravy národov. Nebeskými bohatstvami akoby znútra zúrodňuje, upevňuje, zdokonaľuje a v Kristovi obnovuje hodnoty ducha a vlohy každého národa a každého veku. A tak Cirkev už tým, že plní svoje vlastné poslanie, podnecuje a napomáha dielo civilizácie, a svojou činnosťou – a to aj liturgickými úkonmi – vychováva človeka k vnútornej slobode.” Práve otázka Halloweenu môže byť krásnou ilustráciou tohto zložitého procesu, procesu stretu kultúr, kreativity kresťanskej viery, jej inkulturácie, výziev očisťovať a pozdvihovať spoločnosť a jej kultúru, i obranného a ustráchaného postoja viery, ktorá je v kríze.

Možno otázku Halloweenu dnes prakticky my katolíci zjednodušujeme na otázku, či pustiť alebo nepustiť dieťa na halloween-sku oslavu, obliecť či neobliecť dieťa za strašidlo, vyzdobiť či nevyzdobiť dom či záhradu tekvicami, pavúkmi, bosorkami. Lenže práve v tom väzí osídlo obranného valu, v ktorom sme sa ocitli. Súčasný tzv. “Halloween” má viac rovín. Bezprostredne ide o zábavu, ktorá dáva životu niečo výnimočné, romantické, tajomné, vytrháva z každodennosti, problémov, nudy, či dokonca prázdnoty. Aj dnešné “zábavky” prezrádzajú, že ľudské srdce potrebuje “oslavu”, potrebuje “sláviť”, potrebuje vyjsť z bežnej každodennosti do sféry údivu. To sa týka detských hier i víkendových “žúrov”, kedy si mladí povedia: “teraz sa ide žiť”. Zážitok vlastne znamená intenzívnejšie prežívanie okamihu, umocnenie okamihu. Toto nemôže ignorovať žiadna kultúra. Každá kultúra má však svoje spôsoby osláv, zábav, sviatkov – hlbšie, hodnotnejšie, i povrchnejšie, i škodlivé, i zlé. Nejde tu len o to, či máme dovoliť alebo zakázať deťom súčasné ponuky halloween-skych zábav. Ide o to, že aj my katolíci chceme a potrebujeme “sláviť”, potrebujeme aj zážitok, aj zábavu. Ide o to, aby to však zodpovedalo našej viere, vyvieralo z jej vnútra, bolo v hlbokom súzvuku s ňou v jednote života a v ustavičnej kultúrnej tvorivosti. So slovom “Halloween” sa spája obrovské množstvo prejavov, tradícií, zvykov, ktoré majú mnohoraký pôvod v rozličných obdobiach, národoch, kultúrach a náboženstvách a chcelo by to dôkladnú historickú štúdiu, aby sme si urobili v tej spleti nejakú predstavu. Spomeňme aspoň niektoré dôležité fakty.

“Halloween” je slovo, ktoré pochádza zo stredovekej Británie a Írska. Slovom “hallows” označovali “svätých”. A “All Hallows Even” alebo “Hallowe’en” znamená v slovenskom preklade “predvečer sviatku všetkých svätých”. Preto je úplným nezmyslom povedať, že Halloween je pohanský sviatok. Halloween je len staroanglickou verziou nášho “Všetkých svätých”. A pohania všetkých svätých predsa neoslavovali. Oslavovala ich Cirkev už od prvých storočí. ::Sviatok všetkých svätých:: sa prvýkrát slávil v Ríme 13. mája 609, keď pápež Bonifác IV. prebral od cisára Fokasa pohanský chrám všetkých bohov, tzv. Pantheon a zasvätil ho Preblahoslavenej Panne Márii, vždy Panne a všetkým svätým mučeníkov. Pápež Gregor III. (731-741) zmenil slávenie Všetkých svätých z 13. mája na 1. novembra, keď v Bazilike sv. Petra slávnostne posvätil kaplnku k úcte všetkých svätých. Prvého novembra sa sviatok Všetkých svätých (už nielen mučeníkov) začal sláviť v 8. storočí, najprv v Írsku, potom v Anglicku. Pápež Gregor IV. (827-844) rozšíril sviatok na celú cirkev. Veriaci si v tento deň pripomínajú aj svätých, ktorí nemajú miesto v kalendári alebo nie sú oficiálne vyhlásení za svätých. Druhým významným sviatkom je spomienka na všetkých verných zosnulých – ľudovo nazývaná Dušičky. Tento sviatok nadväzuje na Slávnosť všetkých svätých. Spomienku na všetkých verných zosnulých zaviedol svätý opát Odilo z Cluny (Francúzsko) roku 998. Vplyvom clunyjských mníchov sa táto spomienka behom 11. storočia veľmi rozšírila. V Ríme ju prijali v 14. storočí. Je dňom modlitby za zomrelých. Oslava tohto sviatku mala rozličné kultúrne prejavy, zvyky v rozličných častiach sveta. Ako v iných kultúrach, nastal tu aj stret keltskej kultúry, zvykov a osláv s novým kresťanským náboženstvom a cirkevnými oslavami. Kresťanská viera vykoreňovala staré pohanské náboženstvá s jej magickými praktikami. Samozrejme niektoré kultúrne prejavy a zvyky zostali prítomné a boli pretvorené, dal sa im kresťanský zmysel. Tak je tomu aj u nás na Slovensku. Naša “šibačka” či “oblievačka” na Veľkú Noc je tiež pozostatkom starých slovanských kultov jari a plodnosti. Pálenie “Moreny” pretrvalo dlho po príchode kresťanstva a mnohé slovanské povery sa dodnes nepodarilo celkom vykoreniť. Niektoré pozitívne a neškodné pohanské kultúrne prejavy boli integrované do nových kresťanských slávení, iné boli vykoreňované a odstraňované (najmä magické obrady a pod.). Dnes sa mylne dávajú halloween-ske zvyky do priameho súvisu s kultom rozšíreným v Británii dávno pred zavedením cirkevného sviatku Halloweenu. Išlo o druidský kult boha smrti Samhaina.

Hoci halloween-ske tekvice sa začali stávať súčasťou Halloweenu až po príchode britských a írskych kolonistov do Ameriky a pôvodne sa vyrezávala repa, je pravdepodobné, že aj tieto zvyky sú pozostatkom keltských osláv úrody. Niektoré prepojenia halloweenskych zvykov s pohanskými druidskými mágiami sú skôr konštrukciami, ktoré vznikli až po takmer tisíc rokoch. Ako píše dominikán ::Augustine Thompson::, zvyk obliekať sa do masiek nepochádza z Írska, ale z Francúzska 14. a 15. storočia, a je spojený s obrazom “danse macabre”, teda “tanca smrti”, ktorý mal v deň dušičiek pripomínať pominuteľnosť ľudského života a potreby dobrej prípravy na smrť. Niekedy bol tento tanec aj symbolicky predvádzaný ľuďmi, ktorí sa obliekli do oblečenia rozličných životných stavov (kráľov, rytierov, pápežov, roľníkov, malomocných). Do Halloween-skych zvykov sa to dostalo pravdepodobne až v 18. storočí zmiešaním írskych a francúzskych kolonistov a ich zvykov v amerických kolóniách.
Takisto detské zbieranie sladkostí má svoje korene v britskom a írskom zvyku navštevovať v období sviatkov všetkých svätých a zosnulých domy v okolí a pýtať si tzv. “::soul-cake::” (zákusok alebo sladkosť za dušu v očistci), pričom sa sľúbila modlitba za zomrelých z tej-ktorej rodiny, prípadne sa zaspieval krátky popevok, ktorý vyjadroval modlitbu za zomrelých, poďakovanie či požehnanie. Nazývali to aj “souling”. A klasické americké zvolanie detí počas návštevy domu „trick or treat“ je v Amerike zasa príspevkom anglických katolíkov. Niektorí ::mylne tvrdia::, že ide o pohanský druidský rituál, kedy si takto zlí pohania brávali aj ľudské obete a všetko preklínali. Medzi rokmi 1500 až 1700 nemali katolíci v Anglicku legálne práva, platili vysoké dane, boli väznení a slúženie omše bolo hrdelným zločinom. Voči tomuto sa anglickí katolíci prirodzene búrili a niekedy nie najšťastnejším spôsobom. O najznámejší pokus odporu sa pokúsil Guy Fawkes, ktorý chcel pušným prachom vyhodiť do povetria celý anglický parlament aj s kráľom Jakubom I. Spiknutie bolo ale odhalené a Fawkes bol 5. novembra popravený. 5. novembra sú v Anglicku dodnes oslavy dňa Guya Fawksa. Počas tohto dňa si v tom období skupiny protestantov nasadzovali masky a v noci vtrhávali ku katolíkom a vyžadovali od nich pivo a koláče pre oslavu ich dňa Guya Fawksa: „trick or treat“. Takto sa trick or treat dostalo do Ameriky s prvými anglickými osadníkmi. V časoch americkej revolúcie sa na kráľa Jakuba a Guya Fawksa dávno zabudlo, ale tradícia trick or treat bola tak zakorenená, že sa presunula na 31. október, deň írsko-francúzskej maškarády. Táto zmes rôznych tradícií kresťanských imigrantov sa v štátoch stala po roku 1800 ustálenou tradíciou. ::Scott Richert:: správne poukazuje na to, že väčšina argumentov (napríklad aj argument, že trick and treat je druidské zaklínadlo), ktoré kresťania (aj niektorí katolíci) používajú proti Halloweenu pochádza z roku 1980 z pamfletov amerického protestantského fundamentalistu ::Jacka Chicka::, ktorý okrem vedenia vojny proti satanskému Halloweenu veril, že katolíci nie sú kresťania, že katolíci uctievajú babylonské božstvá a že katolícka Cirkev vytvorila islam, komunizmus a slobodomurárstvo, aby podvrátila skutočné kresťanstvo. Niektoré jeho argumenty proti Halloweenu prebrali mnohí protestanti (ktorým mimochodom pôvodný sviatok Všetkých svätých samozrejme nič nehovorí), ba dokonca i mnohí katolíci. Na záver ešte spomeňme vznik halloween-skych čarodejníc, ktoré vznikli až v 19. storočí, kedy už “Halloween” v Amerike bol zmeskou všeličoho, čo sa časom popridávalo do sviatkov Halloweenu. Sviatok Halloweenu sa postupne stále viac vzďaľoval katolíckemu základu a postupne sa sekularizoval (to isté sa mimochodom stalo aj s katolíckymi sviatkami ako napríklad Vianoce). V tomto období niekomu napadlo dať čarodejnice na halloween-ske pohľadnice a sviatku sa dal ďalší “odtieň”.

V dnešnej sekularizovanej dobe sa už vo veľkej miere Halloween stal sekulárnou oslavou zbavenou jeho pôvodného katolíckeho obsahu. Miestami sa z neho stáva i istý druh maškarády, ktorá má záľubu v temných a strašných veciach, čo je istá móda i v kinematografii (Scary movies, Addams family apod.). Samozrejme niet pochýb o tom, že sme svedkami aj súčasných novopohanských pokusov vzkriesiť ::staré pohanské druidské magické zvyky:: a pod. To nájdeme dokonca aj v slovanskom prostredí. Okrem toho v tomto súčasnom novopohanstve nachádzame nemálo prípadov skutočnej nebezpečnej mágie, ezoteriky a okultizmu. V niektorých okultných kruhoch je i snaha konať práve v tieto dni na satanské rituály a pod. Ale dialóg kultúr neznesie povrchnosť a je potrebné si radšej overiť zdroj skôr, než odsúdime niečo ako okultné a nebezpečné. A väčšina pôvodných halloweenskych zvykov nemá s okultizmom nič spoločné. V istom zmysle sa skôr zdá, akoby sekulárna spoločnosť (ba dokonca i spomínaní satanisti) katolíkom postupne kradli Halloween – najmä pri pohľade na niektoré kultúrne prejavy s ním spojené, ktoré sú často zbavené takmer všetkých kresťanských a katolíckych prvkov. Lenže problémom nie je to, či nám kradnú Halloween. Každý sa kultúrne prejavuje podľa svojho presvedčenia a ľudských hodnôt, ktoré vyznáva, a nikomu sa nedá nanútiť viera, ani kultúra. Výzvou pre nás je skôr to, aby sme my katolíci katolícke sviatky Všetkých svätých (a sú nimi aj sviatok svätého Mikuláša, Vianoc, či Veľkej Noci) slávili s obnovenou vierou a kultúrnou tvorivosťou.

Máme teda my katolíci sláviť Halloween alebo nie? Samozrejme ho máme sláviť! Je to predsa náš sviatok Všetkých svätých (All hallows eve)! Samozrejme ho nemusíme nazývať Halloween. U nás je to stále sviatok Všetkých svätých. Ale deti sa stretajú so slovom Halloween a je dobré poukázať na to, že Halloween je pôvodne vlastne tým istým našim sviatkom Všetkých svätých. Otázkou je, ako ho sláviť. Rozličné katolícke národy majú svoje kultúrne špecifiká v prežívaní týchto dní. Zaujímavé by bolo vidieť špecifickosť napríklad latinskoamerických zvykov. My na Slovensku máme svoje tradičné katolícke tradície a zvyky spojené s cirkevným slávením sviatku Všetkých svätých. Okrem liturgie svätej omše, ktorá bola vždy srdcom každého katolíckeho slávenia, máme zvyk navštevovať cintoríny, vyzdobiť hroby, typické boli “novembrové chryzantémy”, zapáliť sviečky, ktoré osvecujú celé cintoríny… Zdá sa, že vyrábanie tekvicových svetlonosov má svoje zakorenenie aj v slovanskej kultúre, a nie je len dôsledkom “importu” z Ameriky. Súčasná halloween-ska “móda” prináša úplne nové, často sekularizované, prejavy amerického slávenia Halloweenu, masky rozličných kostlivcov, príšer, strašidiel, pavúkov, netopierov, halloween-ske párty spojené so zábavkami, tancami, strašením a pod. Tento spoločenský kultúrny prúd sa nedá celkom ignorovať, netreba sa ho ani báť, či proti nemu bojovať. Máme opäť prehĺbiť svoju katolícku vieru a vierou tvoriť kultúru v dialógu s novými impulzami – aj keď nie vždy sú tieto kultúrne impulzy len pozitívne. Obavy o výchovnú ne/vhodnosť zaplavenia sveta detí rozličnými desivými a temnými vecami sú niekedy aj na mieste. Treba byť obozretní. Hoci istá tajomnosť je niečo, čo deti prirodzene priťahuje. Dôležité je, aby sme objavovali vo viere, čo vlastne slávime – ideál svätosti, konkrétnych svätých, ktorí sú svedkami viery v dejinách, krásu neba ako večnej blaženosti a konečného cieľa života, so svätosťou spojenú potrebu očisťovania, lebo len “čistí srdcom uvidia Boha” (katolícka pravda o očistci), užitočnosť a potreba modlitby za zomrelých, spoločenstvo svätých, ktoré je silnejšie ako smrť atď. Tieto veci vysvetľujme deťom, tieto veci prežívajme a slávme vo viere, a tieto veci vyjadrujme v kultúrnych prejavoch a zvykoch. Napríklad ::A. Mosteller:: ponúka kresťanským rodičom či vychovávateľom výborné impulzy k rozhovoru s dieťaťom, ktoré nemôže nevidieť aj problémovejšie halloween-ske symboly typu čarodejníc, príšer, duchov, kostlivcov a hrobiek, pavúkov či netopierov, démonov – aj toto všetko môže byť impulzom ku katechéze, kresťanskej výchove. Zachovajme dedičstvo toho, čo vytvorili a odovzdali nám naši predkovia, ale buďme aj tvoriví, nie muzeálni, a reagujme v duchu viery na kultúrne impulzy našej doby, aj keď sú často sekularizované a zmätené.
Ako príklad konkrétnej ponuky pre katolícke rodiny by som chcel uviesť aktivitu nášho Oratória svätého Filipa Neriho s deťmi, ktorú sme minulý rok po prvý krát zorganizovali v našej farnosti v Senci. Nazvali sme ju “Párty všetkých svätých”. Nepochybne podobné aktivity vznikajú aj inde. Po predchádzajúcom vysvetlení by sme mohli spokojne nazvať túto aktivitu aj “Halloween-ska párty”, aby bolo deťom jasné, že ten Halloween, o ktorom počujú v spoločnosti, je pôvodne ten istý náš katolícky sviatok Všetkých svätých, len často vyprázdnený. Ako to prebieha? V predvečer sviatku Všetkých svätých organizujeme niekoľkohodinový program pre deti farnosti, aby sme spoločne oslávili sviatky Všetkých svätých (teda v pravom zmysle náš katolícky Halloween). Rozhodli sme sa tvorivo využiť všetky impulzy, ktoré priťahujú detskú pozornosť v dnešných často sekularizovaných halloween-skych oslavách: od tekvíc, cez masky, tajomnosť, sviečky, tmu, zábavu, tanec, výzdobu, sladkosti. Deti prichádzajú na párty oblečené v maskách – v maskách rozličných svätých, anjelov (a vedel by som si predstaviť aj náročnejšiu masku zomrelého, či duše v očistci – v niektorých tradíciách je “kostlivec” práve symbolom pominuteľnosti ľudského života, a nielen strašidlom). Pod vedením kňaza a animátorov sa dejú rozličné hry, scénky, tance, ukazovačky, ktoré sú prepletené katechézou o skutočnom význame sviatku Všetkých svätých a Dušičiek. Súčasťou sú sladké odmeny, občerstvenie a pod. Po zábavnej časti sa deti presunú do kostola na svätú omšu pri sviečkach, ktoré vytvárajú atmosféru tajomnosti a tak trochu aj bázne. Po svätej omši nasledujú ďalšie aktivity vonku v prítmí farskej záhrady vyzdobenej svietiacimi tekvicami, v ktorých sú vyrezané rozličné kresťanské symboly: srdce (symbol lásky), kríž (symbol viery), kotva (symbol nádeje), Ježišova tvár atď. Deti sú animátormi sprevádzané rozličnými aktivitami do životov konkrétnych svätých a pod. Tvorivosti sa medze nekladú. Tento rok sú pripravené ďalšie novinky. Tu nejde o to, aby sme v obrannom vale bojovali proti sekularizácii. Nejde o to, aby sme pokresťančili – v skutočnosti pôvodne katolícky – Halloween. Aká bude naša viera, také bude i naše slávenie. Ide o to, aby sme v “radosti Evanjelia” (Evangelii gaudium) slávili sviatky našej viery, aby sme sa učili kultúrnej tvorivosti, aby sa naša viera stávala kultúrou, aby autenticky poľudšťovala rytmus nášho života. “Ľudskej osobe je vlastné, že plnosť pravej ľudskosti môže dosiahnuť iba pomocou kultúry, to jest kultivovaním prirodzených bohatstiev a hodnôt” (Gaudium et Spes, 53). Nikto nám nič neukradne, ani nezoberie, ak budeme rásť v autentickej viere. A deti nebudú závistlivo pokukávať po rozličných pochybných halloweenskych maškarádach, na ktoré sa ich katolícki rodičia zdráhajú pustiť. Práve naopak, budeme mať sami čo ponúknuť pri kultivovaní ľudskej spoločnosti.

Juraj Vittek