Takmer všetky dôležité politické osobnosti sa k listu už stihli vyjadriť. Marine Le Penová vyjadrila signatárom podporu. Na svojom twitteri tiež uviedla: „Šokuje ma nenávisť proti signatárom tohto listu. Pripomínam pánovi (poslancovi) Mélenchonovi a tiež ministrom za LREM (Macronovu La République en Marche!), že títo vojaci nasadzovali svoje životy za krajinu. Aj keď s nimi nesúhlasíte, mali by ste ich rešpektovať.“

Sám Mélenchon, známy (krajne) ľavicový politik, vyhlásil, že „ide o ohromujúcu deklaráciu arogantných pravicových vojakov“ a dokonca, že „je čas mobilizovať obranu proti týmto ľuďom“.² Aj Emmanuel Macron sa mal v súkromí vyjadriť podobne: „títo vojaci sú pučisti!“

Otázka ale znie: prečo si títo vysokopostavení (a zaiste aj dobre informovaní) ľudia myslia to, čo si myslia? Stojí ich krajina naozaj na pokraji rasovej občianskej vojny? Čo sa to vlastne vo Francúzsku deje?

Militantný islamizmus

Krajina má s militantným islamizmom dlhodobý problém, no najmä za posledných 5 – 6 rokov zašla situácia tak ďaleko, že sa už ďalej nedá ukrývať. Rýchla a desivá séria zločinov prinútila miestnych politikov konať. Stačí pripomenúť niektoré teroristické útoky islamských radikálov: v Paríži (130 mŕtvych); v Nice v roku 2016 kamiónom zabili 86 ľudí a v októbri 2020 troch ľudí v miestnej katedrále, počas bohoslužby v júli 2016 zavraždili kňaza Jacquesa Hamela a v októbri 2020 zvlášť ohavným spôsobom učiteľa Samuela Patyho. Neraz dobodávajú policajtov na ulici.

Lenže vzniká tu ďalší problém: zákonmi ako je nový „Protiteroristický zákon“ sa cíti byť početná moslimská komunita „zatláčaná do kúta“, keďže zákon okrem iného uľahčuje zatváranie problémových mešít, či sledovanie potenciálnych teroristov. Problém radikalizácie teda vláda de facto ešte viac prehlbuje.

Okrem toho čelí Francúzsko z rovnakej skupiny ľudí nielen náboženským treniciam, ale teraz už aj rasovým. Americké hnutie Black Lives Matter, ktoré tvrdí, že existuje inštitucionálna nenávisť úradov a zvlášť polície proti ľuďom tmavej pleti, sa plnou silou prelialo aj do Francúzska. Paríž zažil v lete 2020 nevídané protesty afrických prisťahovalcov a ich potomkov, ktorí obviňovali políciu zo smrti Adama Traorého, 24-ročného čierneho muža, ktorý za nevyjasnených okolností zomrel v cele predbežného zadržania.

Francúzski generáli o týchto ľuďoch v liste napísali, že pohŕdajú krajinou, ktorá ich prijala, a „chcú ju odtrhnúť od vlastnej minulosti a dejín“.

Smerom k „šiestej republike?“

Avšak problémom sú sami sebe, ako sa zdá, aj samotní rodení Francúzi. Majú sklon k ultraľavičiarstvu / marxizmu, sú večne nespokojní (to máme s nimi asi spoločné) a neustále sa búria. Už americký konzervatívny novinár Rod Dreher poukázal na to, že zatiaľ čo USA je od roku 1776 jedna a tá istá kontinuálna republika, vo Francúzsku je zhruba od tej istej doby už republika piata. Okrem toho tam mali ešte dve cisárstva a dve kráľovstvá. A možno sa schyľuje k novej revolúcii a snahe o vytvorenie takzvanej „šiestej republiky“.

Quora je medzinárodný web (podobný facebooku), kde však ľudia kladú rôzne otázky (väčšinou z vedy, histórie, sociológie) a rôzne zainteresované osobnosti, vedci, umelci a pod. im na ne odpovedajú. Takto padla tiež otázka, či je reálne, aby bola vo Francúzsku ustanovená „šiesta republika“. Francúz Yoan Leleu uviedol, že „piata Francúzska republika je celkom nelegitímna už od svojich počiatkov, od de Gaulleovho de facto štátneho prevratu v roku 1958.“ Leleu tiež hovorí, že celý koncept štátu bol navrhnutý de Gaulleom a ním menovanými ľuďmi. V piatej republike došlo k masívnemu odovzdaniu premiérskej moci prezidentovi.

Autor preto uvádza, že ultraľavica má skutočne za cieľ vytvorenie šiestej republiky a ultrapravica zas chce ústavne drasticky pozmeniť (obmedziť) úlohu prezidenta. Ak sa tieto úlohy nepodarí naplniť mierovou cestou, „v takom prípade smerujeme k starej dobrej la révolution“. Leleu ďalej pokračuje: „Súčasné status quo je neudržateľné, veď popularita Francoisa Hollandea bola na úrovni 4 percent.“

Leleu svoj príspevok zakončuje slovami: „Takže áno, pripravte sa na šiestu republiku, ktorá príde už čoskoro. Buď sa tak stane ihneď po prezidentských voľbách 2022 alebo 2027.“

Samozrejme, koronavírus a s ním spojené „nutné opatrenia“ nenávisť k „nelegitímnej piatej republike“ ešte viac prehlbujú.

Anarchia spôsobená úpadkom kresťanstva

Obyvateľstvo vo Francúzsku nemohlo vždy za pády svojich režimov. Obe cisárstva boli de facto pučom jedného človeka (Napoleona a Napoleona III.) a dvakrát sa o pád režimu postarali nemecké vojská (v rokoch 1870 a 1940). Avšak revolúcie v rokoch 1789 a 1848 boli skutočne masové. V týchto obdobiach bolo obyvateľstvo zvlášť pohanské, no po krvavých výčinoch sa obvykle obracalo späť ku kresťanstvu, čo sociálne nepokoje utišovalo. Vo Francúzsku boli doposiaľ dve veľké vlny návratov ku kresťanstvu: v ponapoleonskom období (od roku 1816) a potom po Bismarckovom výprasku (od roku 1871).

Dá sa teda povedať, že odpad od kresťanstva posilňuje v krajine revolučné tendencie a príklon ku kresťanstvu revolučné tendencie, naopak, utlmuje. Odpad prichádzal väčšinou v pokojných dobách a príklon zasa po revolúciách a vojnových dobách, zvlášť, ak bola vojna prehratá.

Aká je teda situácia kresťanstva vo Francúzsku dnes?

Nuž, azda by stačilo uviesť len dva údaje, ešte predcovidové (2019) uvedené v časopise Valleurs Actuelles: do kostolov chodievalo v nedeľu 2 % obyvateľov a pokrstených bolo iba 30 % detí a mnohé až vo veku 6 – 7 rokov. V 60. rokoch pritom bývalo pokrstených 95 % novonarodených detí a do kostolov chodievala štvrtina obyvateľstva.⁶

Ďalšia zaujímavá informácia hovorí, že Francois Hollande bol prvou hlavou štátu, ktorá sa nehlásila ku kresťanstvu, od kráľa Chlodovíka – tzn. od roku 500, teda de facto od pádu Rímskej ríše! Ešte aj Robespierre a Napoleon boli aspoň formálni katolíci.

45-tisíc kostolov má vážne finančné problémy a sú viac-menej v dezolátnom stave a do roku 2030 má byť 10 % kostolov buď zbúraných alebo prerobených na vinotéky, či dokonca miesta diskoték.⁷

Americký portál Church Militant uviedol, že ak to takto pôjde vo Francúzsku aj naďalej, v roku 2045 tam bude pokrstený posledný katolík. Ak nás však niečo história učí, tak je to presne to, pred čím varujú aj generáli prezidenta Macrona vo svojom otvorenom liste: Francúzsko sa skutočne môže rútiť do bezbožnej revolúcie a možnej občianskej vojny.

História sa neopakuje, ale rýmuje sa.

Tento článok pôvodne vyšiel na Christianitas