Môj profil 
Predplatné
Teherán 19. júna 2019 (HSP/Foto: Artur Bekmatov Facebook)
Irán vo štvrtok napadol dva tankery – jeden japonský a jeden nórsky, čím chce ďalej eskalovať napätie v regióne a prehlbovať konfrontáciu so Spojenými štátmi. Aspoň toto tvrdia Spojené štáty americké ústami svojho ministra zahraničia Mikea Pompea
Zasaďme si tieto udalosti do trochu širšieho kontextu:
USA dlhodobo vedie konfrontačný dialóg (povedané diplomaticky) s Iránom: Pred rokom v máji USA odstúpili od jadrovej dohody s Iránom, uvalili na neho sankcie, kvôli ktorým nemôže iránsku ropu dovážať veľká časť krajín. Výnimku dostalo len niekoľko krajín, medzi nimi Japonsko. Takmer na deň presne (12.5.) boli mesiac dozadu v Ománskom zálive poškodené štyri tankery. USA opäť obvinili Irán. Donald Trump vyťukávaním nového tweetu bubnoval do vojny: “Uvidíme, čo sa bude diať. Iránci budú mať veľký problém. Oni vedia, čo tým myslím.”
Japonský premiér Šinzó Abe prilieta vo štvrtok 13.5. na návštevu Iránu, čoby prostredník – chce urovnať napäté vzťahy medzi Iránom a USA. Teherán deklaruje, že Spojeným štátom síce neverí, ale nechce prehlbovať napätie v regióne a nechce vyvíjať jadrové zbrane. Iránske vedenie, aby svoje neútočné snahy potvrdilo, tak len tak zaútočí na dva tankery – z toho jeden vlastní japonská firma a druhý vezie na japonské ostrovy naftu. Navyše, sú to iránske médiá, ktoré o celom incidente ako prvé informujú. Je v tom logika? Ťažko…
Teherán sa od útoku dištancuje, ale čo koho po tom – Mike Pompeo niekoľko hodín na to obviňuje na základe “informácií spravodajských služieb” z útoku Iránske revolučné gardy, ktoré mali útok uskutočniť pomocou magnetických mín pripevnených na tankery pod čiarou ponoru – dokonca zverejní nekvalitné video, kde majú údajne Revolučné gardy odstraňovať jednu nevybuchnutú mínu z tankera.
Čo koho po tom, že japonský majiteľ tankera hovorí, že žiadne míny, ale letiaci objekt zasiahol tanker a že výbúch/zásah nastal nad čiarou ponoru? Čo koho po tom, že diera nad čiarou ponoru je odfotená. Washington si ide svoje.
Mám dejá vu
Priatelia, neviem si pomôcť, ale nejak sa mi tej americkej verzii nechce veriť. Mám totiž rovnaký pocit ako niekoľkokrát pred tým. Mám rovnaký pocit ako pri sledovaní srdcervúcej výpovede kuvajtskej sestričky Nayirah pre výborom amerického Kongresu, kde so slzami v očiach opisovala ako irackí vojaci vyťahujú v kuvajtských nemocniciach novorodencov z inkubátorov a vraždia ich
Mám rovnaký pocit ako pri incidente v Račaku, kde mali srbské jednotky zmasakrovať desiatky albánskych civilistov.
Mám rovnaký pocit ako pri sledovaní Colina Powella, keď Bezpečnostnej rade OSN ukazoval na mapách, kde má Hussajnov režim rozmiestnené zbrane hromadného ničenia.
Pri Nayirah vyšlo najavo, že je to 15 ročná dcéra kuvajtského veľvyslanca v USA a jej výpoveď je vymyslená. Incident v Račaku sa nikdy nepodarilo (aj napriek enormnej snahe) pripísať srbským jednotkám a všetky nezrovnalosti skôr podporujú srbskú verziu, podľa ktorej išlo o false flag operáciu kosovskej UCK. Zbrane hromadného ničenia sa v Iraku nikdy nenašli…
Po týchto a ďalších klamstvách (dopovanie Kaddáfího vojakov viagrou, vybrané chemické útoky Assadovej armády na civilistov) vždy skôr či neskôr nasledoval ozbrojená intervencia USA/NATO v tej-ktorej krajine. Nikdy sa nikto za spomínané klamstvá neospravedlnil ani za ne neniesol zodpovednosť. A teraz chcú, aby sme im verili opäť…
Artur Bekmatov
.jpg)
.JPG)
