A čo by teda v konečnom dôsledku znamenala „prehra“ vzbúrencov?

No nie, vážená čerstvo korunovaná osobnosť slovenskej žurnalistiky (mimochodom, František Múčka z Postoju veľmi taktne vo svojom kritickom článku podotkol, že disidentstvo ešte z človeka nerobí morálnu autoritu), kto sa potrebuje zorientovať, nech riadne vyštuduje žurnalistiku!

Pán Kovačič má totiž v osobnom vlastníctve len dve veci: remeselné zručnosti osvojené v praxi a ideologickú zaujatosť (svoj názor). Žalostne mu však chýbajú znalosti z oblasti teórie masovej komunikácie a filozofie médií. Čítal, dajme tomu, Postmanovo ťažiskové dielo Ubaviť sa k smrti? Autor tam analyzuje negatívne vplyvy televízneho vysielania na verejný diskurz, či otázky predpojatosti médií…

Chápe Kovačič zložité intelektuálne kontexty svojho povolania? Dochádza mu, že dnešné debatné relácie typu Na telo nie sú objektívne prínosné pre divákov lepší rozhľad v politickej oblasti, ale že pôsobia skôr ako „zábavný“ program, ktorý ma pôsobiť viac na emócie, než na rácio? Uvedomuje si ten človek rozsah svojej zodpovednosti voči slovenskému národu?

Vlastne máte pravdu, pán Šimečka…

Kovačičove extempore z neho naozaj robí „maják“ – je ako blikajúce červené svetielko, ktoré ukazuje ostatným, čomu sa majú vyhýbať…

Poďme si však aktuálnu situáciu okolo „vzbury“ moderátora rozobrať z dvoch uhlov pohľadu.

1. Pohľad novinárov

Podľa Nataše Holinovej, redaktorky denníka SME, je Michal Kovačič „partizán týždňa“. Takže po druhom, „krajniakovskom“ SNP z covidových čias tu máme, zdá sa, posledný diel trilógie. Tentoraz sú „hrdinami“ muži a ženy v čiernom, ktorí v Markíze vstúpili do štrajkovej pohotovosti. A na ich čele stojí sám generál Kovačič…

Póóó-zor!

Už sme písali inde o tom, ako rozoberali situáciu v Markíze šéfredaktori pro-liberálnych médií (N, Aktuality, .týždeň). Štefan Hríb si v štúdiu posedel v sandáloch bez ponožiek, za čo v komentároch zožal veľkú kritiku. Mohlo by sa zdať, že ide o maličkosť – no ako šéfredaktor predsa máte aj určitú reprezentatívnu funkciu.

Ale dajme pánov bokom, a venujme sa dámam.

Holinová zo SME píše: „keď sa lámu časy a krajina sa odkláňa od demokracie, je radostné vidieť, že nie všetci sklopia uši, aby sa o desaťročia neskôr vyhovárali, že také boli časy.“

Odhliadnuc od toho, že ide o mierne kostrbatú formuláciu, pani Holinová tasí katastrofické proroctvo. Vraj „krajina sa odkláňa od demokracie.“ Čítam to znovu a znovu: odkláňame sa od demokracie. Ako sa odkláňame? Vari niekto siaha na náš volebný systém? Končí nezávislé súdnictvo? Namiesto hlasovania o zákonoch ich schvaľuje ústredný výbor jedinej strany, alebo nám dokonca riadi štát autokratický vladár?

Môžeme sa pri týchto slovách pani redaktorky len ťapnúť po čele. Jej predstava o demokracii je očividne taká, ako jej vyššie spomínaných mužských náprotivkov: moderátor politickej debatnej relácie si môže robiť čo chce, pokiaľ je to v súlade s liberálnou ideológiou.

A pokiaľ je to obrátené proti súčasnej vládnej koalícii.

Takže tým, že Kovačič si ukradol minútku (mimochodom, už niekto vyrátal, čo taká minúta vysielacieho času v Markíze stojí? Nemal by ju náhodou pán moderátor preplatiť? Len sa pýtam…) sa stal „partizánom týždňa“. Inak by, podľa Holinovej, pri súčasných pokusoch o zásahy do relácie Na telo bol „tajtrlíkom“…

Viete, pani Holinová, k téme sa vyjadril popri mnohých iných osobnostiach aj Dr. Igor Bukovský. Naozajstným hrdinom by podľa neho bol Kovačič v prípade, keby sa ozval v tejto situácii v skutočne nedemokratickom režime. Teraz mu hrozí čo – vyhadzov z objektívnych príčin?

Keby však takto vystúpil za režimu spred roku 1989, pokračuje Bukovský, skončil by niekde na vrátnici, jeho manželku by prepustili, jeho deti by sa nedostali na vysokú školu, a tak ďalej…

Takže nie, pani Holinová, pán Kovačič nie je žiaden hrdinský partizán v akomsi fiktívnom novom SNP, a my sa neodkláňame od demokracie. To by to tu vyzeralo celkom ináč…

Navyše – ako zas podotýka vo svojom videu Dr. Ján Baránek, podobnú situáciu už sme zažili za predošlých vlád. Vtedy došlo k mazaniu príspevkov a vypínaniu celých kanálov a profilov na sociálnych sieťach. Ako vtedy na všeobecné pobúrenie dotknutých osôb – medzi ktorými boli politici, lekári, či právnici – reagovali liberálni demokrati?

Tvrdením, že ide o súkromné platformy, ktoré nás môžu zrušiť, keď to uznajú za vhodné. Keď porušíme nimi stanovené „normy komunity“.

A vari sa stalo Kovačičovi niečo iné? Nestalo, dostal ochutnať vlastnej medicíny. Porušil pravidlá hry, a tak musí z kola von. Čo je na tom už len hrdinské…

Ako – opäť správne – Baránek dodáva, Markíza je súkromná televízia, nie verejnoprávna. Tu si bude majiteľ vysielať, čo chce (pokiaľ je to v súlade so zákonom). Keď si majiteľ povie, že nemá viac záujem o žiadnu politickú tému, no tak nebude vysielať o politike vôbec nič.

Ale že NIČ.

A čo má byť? Súkromná firma rovná sa súkromná záležitosť. A keď „hríbovci“ nariekajú o „spoločenskej zodpovednosti Markízy“, tak plačú na nesprávnom hrobe.

Buď sa prispôsobíš podmienkam práce u svojho zamestnávateľa, alebo si hľadaj inú robotu – zažili sme to všetci. To je realita.

A zamestnávateľ prežije všetko, aj štrajk prudko nahraditeľných elévov – jednoducho bude v prípade potreby vysielať správy zo štúdia v Prahe…

Darmo pán Šimečka senior hovorí, že kapitalizmus by z teórie mal mať aj etickú zložku, a starať sa popri ziskoch aj o „záchranu demokracie“.

Z teórie možno, v praxi všetko riadi diktát peňazí.

Toto je tvrdý kapitalizmus v epoche neoliberalizmu, vážení, dobré ránko!

2. Pohľad laickej verejnosti

Tento diskusný príspevok som našiel pod jedným statusom Denníka N: „Aktuálna situácia v Markíze sa zapíše do histórie. Redaktori riskujú svoju kariéru, aj budúcnosť. Do stávky idú “all in”, lebo im záleží na budúcnosti krajiny. Ich prehra v súboji s politickou mocou by bola prehrou Slovákov v boji o lepšiu budúcnosť.“

Našli by ste tam veľa podobných, ako cez kopirák. Urobme si preto malý psychologický rozbor štýlom „jeden za všetky“:

Pozrel som si za účelom tejto prípadovej štúdie profil autorky komentára. Mladá mamička, atraktívna žena, ktorá má podľa všetkého rada zimu a slovenskú prírodu. Človek by povedal, že pôjde o prudko inteligentnú bytosť s rozvinutým kritickým myslením a srdcom pevne ukotveným na Slovensku…

Avšak ona len papagájuje frázy ako z Učebnice mladého progresívca (ak takú ešte nenapísali, mladý Šimečka by to mal rýchlo napraviť).

Dáma vyzdvihuje do nebies skupinu zamestnancov, ktorí sa dali poblázniť aktivistom Kovačičom…

Úprimne? V prípade jeho extempore nejde vôbec o žiadne „vyššie dobro“, o hrdinskú „partizánsku“ aktivitu (ako píšu v SME) – ide jednoducho o výkrik aktivistického moderátora, ktorý uveril, že je hviezda.

Ono to ide, mimochodom ľahko, keď vám roky rokúce každý do očí tvrdí, aký ste úžasný.

Lenže v skutočnosti, z hľadiska korporátu, pre ktorý pracuje, ide len o malé ozubené koliesko v dobre namazanom stroji. A keď koliesko začne škrípať, bude vymenené – pre dobro celého stroja.

Možno chvíľu potrvá, kým mašina dosiahnu predošlý výkon, ale nakoniec možno dosiahne ešte vyšší…

Ďalší zaujímavý moment komentáru mladej mamičky (zaiste chápete, že ju nebudem menovať), je spojenie slov „stávka“ a „all in“. To sú výrazy z amerického pokra. Dnes už je to populárna hra aj u nás, yes sir! Ruku na srdce – kto si aspoň raz nevyskúšal počítačovú verziu Texas Hold ´em?

Darmo: Mentálna kolonizácia pokračuje, a napínavá kartová hra je ideálny spôsob, ako človeka opäť o kúsok viac priblížiť k americkej kultúre…

Teda jedinej možnej kultúre, ktorú máme postupne všetci dobrovoľne prijať. Pretože je najlepšia, najviac úžasná, jednoducho MEGA!

A čo poviete na poslednú vetu: „Ich prehra (redaktorov Markízy – pozn. red.) v súboji s politickou mocou by bola prehrou Slovákov v boji o lepšiu budúcnosť.“

O akom súboji s politickou mocou táto dáma rozpráva?

Opakujem – ak si to niekto nevšimol – tu ide o boj nafúkanej hviezdičky s vedením televízie. Pretože hviezdičke sa nepáči, že (údajne) dostáva pokyny „zhora“, aby sa krotila, keď debatuje s politikmi vládnej koalície (ktorí prestali do Markízy chodiť práve preto, že Kovačič si zo štúdia urobil osobnú ideologickú arénu).

A čo by teda v konečnom dôsledku znamenala „prehra“ vzbúrencov?

Určite nie prehru Slovákov – mňa tí ľudia rozhodne nereprezentujú, a predpokladám, že nie som sám.

A vraj by išlo o prehru v boji o „lepšiu budúcnosť“? Ako by, prosím Vás, mal už len Kovačič a spol. prispieť k lepšej budúcnosti našej vlasti? Veď sú to ľudia, ktorí o Slovensku hovoria ako o „krajine“ (aj s pani Holinovou)…

To, čo je národné, tradičné a konzervatívne, je pre túto skupinku starosvetské, spiatočnícke a menejcenné.

Nezabúdajme, že Markíza predstavuje luxusnú oázu západného modelu, ktorej obyvateľom sú problémy bežného občana vzdialené na stovky míľ (zámerne nehovorím kilometrov, veď Markíza je už kultúrno-spoločensky viac americká, než slovenská pôda…).

Odkazujem mladej komentujúcej dáme, aby si ujasnila aj pojem „lepšia budúcnosť“. Môžem na základe toho, že číta N-ko iba hádať, že má na mysli budúcnosť, akú nám pripravuje Progresívne Slovensko: dúhové pochody s polonahými ľuďmi v kožených maskách BDSM, časom možno aj dekriminalizácia konsezuálnej pedofílie (keď „zamilované“ dieťa získa od zákonných zástupcov súhlas k intímnemu styku so starším človekom – veď „láska je láska“!), tretie až sedemdesiatedruhé toalety (alebo jedna spoločná, pre všetkých, kvôli „rovnosti“), deštrukcia priemyslu kvôli „zelenej dohode“ (ako by Slovensko mohlo zachrániť planétu!), ukončenie podpory národnej kultúry a uprednostňovanie LGBTi umeleckých projektov (za štátne peniaze), prijímanie čohokoľvek, čo nám nanúti Brusel…

Veď viete, že nápadov majú dostatok.

Nie, milá dáma, „lepšia budúcnosť“ nie je „progresívna budúcnosť“. Pravda, ak pôsobíte v Bratislave a máte niekoľkotisícové zárobky, potom vám môže byť fuk, ako sa žije mimo hlavného mesta…

To je ten liberálny individualizmus: hlavne, že je dobre nám a našej partičke, čo tam po ostatných!

Takýto postoj k vlastným spoluobčanom však musíme – ako hovorí klasik – „slušne, ale rázne“ odmietnuť.

Zároveň s „hrdinstvom“ pána „partizána“ Kovačiča.