Berlín/Kyjev 6. februára 2023 (HSP/vz.ru/Foto:TASR/AP-Efrem Lukatsky)

Nemecký kancelár Olaf Scholz urobil niekoľko vyhlásení, ktorých cieľom bolo objasniť zvláštny postoj Spolkovej republiky Nemecko k vojenskej pomoci Ukrajine. Berlín sa naoko zasadzuje za militarizáciu kyjevského režimu, zatiaľ čo v skutočnosti sa rozhodol dodať tanky až pod obrovským tlakom Washingtonu. Ak si pozorne preštudujeme slová nemeckého kancelára aj nemeckú tlač, bude nám jasné, že Nemecko ponúka Zelenskému, aby sa vzdal, uvádzajú ruské noviny VZGLJAD

Úloha Nemecka v ukrajinskom konflikte vyzerá veľmi nejednoznačne. Na jednej strane nielen súčasná vláda, ale dokonca aj samotná Angela Merkelová veselo informuje o podpore Ukrajiny, ktorá sa začala dávno pred 24. februárom 2022. Na druhej strane, postoj Nemecka k dodávkam zbraní Kyjevu na Ukrajinu (a nielen na Ukrajinu) bol označený za “sabotáž”.

Kancelár Olaf Scholz vysvetľuje postoj Nemecka v rozhovore pre Bild z 5. februára takto: “Spolu s našimi spojencami presúvame na Ukrajinu kľúčové bojové tanky, aby sa mohla brániť. Každú dodávku zbraní sme starostlivo zvážili a úzko koordinovali s našimi spojencami, predovšetkým s Amerikou. Tieto spoločné akcie zabránia eskalácii vojny. Scholz zároveň hovorí: “Tanky, podobne ako nové autá, sa nedajú jednoducho objednať u predajcu, pretože hotové vozidlá nikde nestoja pripravené na vývoz. Štát musí uzavrieť s priemyslom dlhodobé zmluvy o dodávkach.”

Opatrnosť Nemecka je odôvodnená dvoma skutočnosťami.

Po prvé, vojensko-politické. Cieľom dodávok nie je ani tak zabrániť porážke Ukrajiny, ale skôr zabrániť “eskalácii”, čím sa zjavne myslí prenesenie bojových akcií na územie spojencov Ukrajiny. Je pravda, že táto logika sa zdá byť zvláštna. Čím viac zbraní sa dodá Ukrajine, tým bude väčší rozsah nepriateľských akcií, tým väčšia bude pravdepodobnosť presne takejto “eskalácie”. Pokiaľ sa však bojové akcie týkajú len územia Ukrajiny, zdá sa, že táto schéma funguje.

Po druhé, vojenské a hospodárske. Na konci roka 2021 mal Bundeswehr 285 tankov Leopard 2 troch modifikácií a len približne 180 z nich bolo v pohotovosti. Medzitým Valerij Zalužnyj, šéf AFU, požadoval od spojencov 300 tankov. Nepovažoval za potrebné vysvetľovať, čo sa stalo s približne tisícov tankov, ktoré boli v radoch AFU na začiatku SAF, a s niekoľkými stovkami tankov, ktoré boli získané z východoeurópskych krajín.

Odpoveď na túto otázku však na ruskom ministerstve obrany určite dobre poznajú – podľa posledných správ bolo v priebehu protitankovej vojny zničených už 7 737 ukrajinských tankov a obrnených vozidiel. Je jasné, že Ukrajina sa spolieha nielen na Nemecko (zapojilo sa aj Španielsko a Poľsko) a nielen na relatívne moderné tanky Leopard 2, ale aj na vyradené tanky Leopard 1.

Mimochodom, Scholz odmietol slová Vladimíra Putina o opakovaní scenára Veľkej vlasteneckej vojny (“opäť nám hrozia nemecké tanky Leopard”). Podľa Scholza to nie je “nič iné ako séria abstraktných historických porovnaní, ktoré používa na ospravedlnenie svojho útoku na Ukrajinu”. Neveríme však náhode, že Nemecko dodá Ukrajine 14 tankov novej a 88 starej modifikácie. Je všeobecne známe, že kombinácia 14/88 je nacistické heslo (zakódovaný pozdrav “Heil Hitler!” – na Slovensku bol kvôli tomu odsúdený Marián Kotleba).

Podľa Scholza Nemecko robí všetko pre to, aby “ochránilo” Ukrajinu. Zaujímavé však je, že Nemecko vôbec nevychádza z potrieb Ukrajiny, ako to vyjadril Zalužnyj, ale z vlastných vojensko-politických a vojensko-ekonomických záujmov. Inými slovami, je to v záujme Nemecka, nie Ukrajiny. Tým uznáva, že Ukrajina nie je pre Západ až taká dôležitá. A je to skôr prostriedok ako cieľ, prostriedok na konfrontáciu s Ruskom.

Ukazuje sa, že je to tak, a dokonca existuje odôvodnenie, že pomoc Ukrajina v princípe nie je potrebná. Toto je napríklad obsah článku uverejneného v nemeckom Die Welt. Názov je viac ako typický: “Prečo je teraz takmer nemožné, aby Kyjev vyhral”.

Na úvod redakčný článok uvádza: “Kyjev premrhal šancu na víťazstvo, ktorú mal kvôli počiatočným chybným kalkuláciám Moskvy. Ako si predstavovali “ukrajinské víťazstvo”, v zásade nevysvetlili. Hovorí sa, že šanca tu bola, ale bola premrhaná. Teraz “je prakticky nemožné, aby Ukrajina vyšla z tohto boja ako víťaz. Najmä ak ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj toto víťazstvo naozaj chápe ako “oslobodenie všetkých okupovaných území vrátane Krymu”.”

Dôvody sú nasledovné. Po prvé, Západ v obave z eskalácie “podporuje Ukrajinu len do tej miery, aby nemusela okamžite kapitulovať”. Po druhé, objem dodávok systémov protivzdušnej obrany je nedostatočný na to, aby zabránil zničeniu ukrajinskej energetickej infraštruktúry.

Treba poznamenať, že cieľom Ruska nebolo zničiť energetickú infraštruktúru Ukrajiny. Ciele boli jednoznačne vojenské a politické a podľa zníženej intenzity úderov sa takáto stratégia považovažuje za vyčerpanú (možno predpokladať, že ciele boli dosiahnuté).

Po tretie, Rusko má dostatok prostriedkov na potlačenie ukrajinskej obrany, ktorá sa spolieha na malý počet vysoko presných systémov.

Po štvrté, na Ukrajine “prebieha najmenej ôsma vlna mobilizácie, na front už posielajú mužov nad 60 rokov”. Moskva má zároveň “mobilizačnú rezervu takmer 30 miliónov ľudí”.

Po piate, Rusko môže z konfliktu vyjsť ako politický víťaz: “členstvo [Ukrajiny] v NATO po dohode o prímerí alebo mierových rozhovoroch bude v dohľadnej budúcnosti vylúčené a vstup Ukrajiny do EÚ bude trvať (…) oveľa dlhšie, než si Kyjev želá”.

Zdá sa, že článok vyzerá ako kritika postoja Západu, ktorý Ukrajine dostatočne nepomáha, zatiaľ čo v skutočnosti je jeho úsilie zamerané na uzavretie prímeria, v dôsledku čoho sa územie Ukrajiny zmenší. Na druhej strane však obsah článku vyzerá aj ako zdôvodnenie pozície Západu – zdroje Ruska sú príliš veľké a “rozšírenie vojny na územie NATO” vôbec nemusí byť “nemožné”.

Scholzove závery potvrdzuje napríklad správa vo švajčiarskych novinách Neue Zurcher Zeitung, podľa ktorej americký prezident Joe Biden v polovici januára poveril šéfa CIA, aby sa obrátil na Moskvu a Kyjev s návrhom na uzavretie mieru za podmienok straty približne 20 % ukrajinského územia. USA aj Rusko túto správu samozrejme popreli. Ale na pozadí to zostalo.

Nemecko sa, samozrejme, vzdalo akejkoľvek subjektivity v ukrajinskej otázke. Scholz výslovne hovorí, že rozhodnutia o dodávkach zbraní sa prijímajú “konsenzom” a “konsenzus” je vo Washingtone.

Všeobecný dojem je však taký, že nemeckému čitateľovi sa hovorí, že Západ nemôže v ukrajinskom konflikte zvíťaziť a že je lepšie nemíňať naň prostriedky. Nemecké vedenie zrejme už dávno vie, že vo “víťazstvo Ukrajiny” nikto zvlášť neverí, a preto tvrdohlavo odmietlo dodať Ukrajine tanky v minulom aj v tomto roku. Postoj Nemecka sa zmenil až po tom, ako do procesu zasiahlo Francúzsko a Emmanuel Macron prisľúbil dodať Ukrajine “kolesové tanky”. Dodávky nemeckých tankov boli koordinované s podobnými rozhodnutiami USA a Veľkej Británie.

Mimochodom, presun relatívne malého počtu tankov štyroch rôznych typov dokazuje, že samotný presun je z vojenského hľadiska takmer zbytočný. Pre AFU by bolo lepšie získať viac jednotiek zastaranej techniky (T-55 alebo ich čínskej obdoby). Malý počet špičkových tankov je nočnou morou z hľadiska zásobovania a údržby a výhoda môže byť len taktická. Politicky je však všetko v poriadku – spojenci sú jednotní a podporujú Ukrajinu. Ak Ukrajina prehrá, nie je to vina spojencov. Oni sú tí, ktorí ju podporili…

Preto “pomoc”, ktorú najmä Nemecko a Západ vo všeobecnosti poskytujú Ukrajine, je potrebná najmä na riešenie politických a hospodárskych problémov samotného Západu. Na druhej strane, Ukrajine sa čoraz častejšie naznačuje, že je potrebné uzavrieť mier za ruských podmienok.