NATO očakávalo, že ukrajinské sily už prerazia kľúčové ruské opevnenia. V skutočnosti sa snažia priblížiť k rozľahlým vrstveným opevneniam a pri tomto zúfalom pokuse utrpia obrovské straty, uviaznu v mínových poliach a sú rozoberané ruským delostrelectvom a raketami a obávanými viacúčelovými útočnými vrtuľníkmi známymi ako Aligátor.

Najlepšie sú tieto signály viditeľné na utorkovej tlačovej konferencii ruského prezidenta Vladimira Putina v Kremli, ktorá trvala vyše troch hodín a na ktorej sa zúčastnili vojnoví korešpondenti. Len za týždeň od začiatku ukrajinskej ofenzívy “bolo zničených 25 až 30 percent dodanej techniky (od NATO),” povedal Putin.

Putin zdôraznil tri veci. Po prvé, ciele stanovené pre špeciálne vojenské operácie sú pre nás “zásadné”, pretože “Ukrajina je súčasťou úsilia o destabilizáciu Ruska”. Čo to znamená?

Znamená to, že ruské operácie sa neskončia bez toho, aby sa splnili dva ciele: “demilitarizácia” Ukrajiny a odstránenie súčasného neonacistického režimu v Kyjeve. Kardinálnym cieľom zostáva aj bezpečnosť a blaho ruského obyvateľstva – už žiadne pogromy. Putin uviedol, že Rusko ide tieto ciele realizovať “postupne, metodicky”.

Po druhé, Putin označil: “Ukrajinský obranný priemysel čoskoro úplne prestane existovať. Čo budú vyrábať? Dodáva sa munícia, dodáva sa vybavenie a zbrane – všetko sa dodáva. Takto dlho žiť nebudete, nevydržíte. Takže otázka demilitarizácie sa realizuje veľmi prakticky.”

Po tretie, Kremeľ doteraz uprednostňoval pokračovanie v drvení ukrajinskej armády, pričom dával “selektívne odpovede” vždy, keď boli prekročené nejaké červené čiary – napr. ruské údery na ukrajinský energetický systém, zničenie sídla ukrajinskej vojenskej rozviedky. Mimochodom, pri tomto kyjevskom údere Rusko tvrdí, že vážne zranilo šéfa ukrajinskej špionáže Kyryla Budanova, chlapca z plagátov západných médií.

Do budúcnosti Putin povedal, že “všetko bude závisieť od potenciálu, ktorý zostane na konci tejto takzvanej protiofenzívy. To je kľúčová otázka.” Po prijatí takýchto “katastrofálnych strát” je na vedení v Kyjeve, aby sa racionálne zamyslelo nad tým, “čo robiť ďalej”, povedal Putin.

Dodal: “Počkáme, aká bude situácia, a na základe toho podnikneme ďalšie kroky. Naše plány sa môžu meniť v závislosti od situácie, keď budeme považovať za potrebné urobiť kroky. To zahŕňa aj vybavenie NATO.”

Putin zosmiešnil veľkohubé reči Západu o vyrovnávaní sa výrazne vyššej obrannej priemyselnej kapacite Ruska. Povedal: “A keď hovoria, že začnú vyrábať to alebo ono: no, prosím, pokračujte. Veci nie sú také jednoduché počas recesie… Nie sú takí rozhodní ako my tu v Rusku. Nie je tam vášeň, sú to slabnúce národy; to je celý problém. Ale my ho máme. Budeme bojovať za svoje záujmy a dosiahneme svoje ciele.”

Vzhľadom na tieto kruté skutočnosti by mal Kyjev stiahnuť ofenzívu. To sa však nestane. Kyjev je pod obrovským tlakom Washingtonu, aby vyhlásil nejaký dramatický úspech. Pritom ani ukrajinské rezervy nie sú nekonečné. Približne 35- až 40-tisícové ukrajinské rezervy čelia masívnemu ruskému nasadeniu mnohonásobne silnejšiemu v počte (v státisícoch) a modernej výzbroji a majú vzdušnú prevahu. Existuje jasná možnosť, že v určitom okamihu prejdú do ofenzívy aj ruské sily.

V tejto súvislosti Západ tvrdí, že spojenci NATO “skúmajú celý rad možností, ako dať najavo, že Ukrajina napreduje vo svojich vzťahoch” s alianciou, ako to povedala veľvyslankyňa USA v Bruseli Julianne Smithová. Andres Rasmussen, bývalý šéf NATO a v súčasnosti oficiálny poradca ukrajinského prezidenta Zelenského, pohrozil, že skupina krajín NATO môže byť ochotná nasadiť na Ukrajine pozemné jednotky, ak členské štáty vrátane USA neposkytnú Kyjevu na samite vo Vilniuse konkrétne bezpečnostné záruky.

Konkrétne Rasmussen tvrdil, že “Poliaci budú vážne uvažovať o tom, že pôjdu a zostavia koalíciu ochotných, ak Ukrajina vo Vilniuse nič nedostane. Nemali by sme podceňovať poľské pocity, Poliaci majú pocit, že západná Európa príliš dlho nepočúvala ich varovania.” Rétorika nabrala v poslednom čase na intenzite na stretnutí hláv štátov a vlád vo formáte “weimarského trojuholníka” (Francúzsko – Poľsko – Nemecko) 12. júna v Paríži, kde sa dosiahol konsenzus, že Ukrajina by mala dostať určité bezpečnostné záruky.

Nemecký kancelár Olaf Scholz vyhlásil: “Je zrejmé, že niečo také potrebujeme, a to vo veľmi konkrétnej podobe.” Francúzsky prezident Emmanuel Macron tiež vyzval na rýchlu dohodu o “konkrétnych a dôveryhodných bezpečnostných zárukách”.

V skutočnosti je to všetko len chvastúnstvo. Myšlienka Poľska “nasadiť topánky na zem” je tak očividne absurdná. Poľská armáda to v konfrontácii s Ruskom zvädne. Takéto divadlo však ukazuje, že nervy sú na prasknutie, pretože prízrak porážky na Ukrajine ohrozuje jednotu NATO.

Do diskusie preto vstúpil generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg, aby do nej vniesol trochu realizmu a zdôraznil, že v súčasnosti je najdôležitejšie, aby Ukrajina prežila ako národ. Stoltenberg uviedol: “Najnaliehavejšou úlohou je teraz zabezpečiť, aby Ukrajina zvíťazila ako suverénny, nezávislý národ… pretože ak Ukrajina nezvíťazí, potom sa o členstve vôbec nedá diskutovať, pretože členom NATO sa môže stať len suverénna, nezávislá, demokratická Ukrajina.”

Stoltenberg si zobral príklad z Washingtonu. V skutočnosti hovoril počas návštevy Washingtonu v rozhovore pre PBS.

Rusko nespúšťa oči z bojiska. V skutočnosti Moskva strká Západu do chrbta historickú strategickú porážku. Západu sa zužuje voľba na rokovania s Ruskom podľa jeho podmienok, alebo očakávať vojenské riešenie, ktoré by mohlo znamenať vyhladenie Ukrajiny ako štátu a vysťahovanie NATO.

Nemýľte sa, ruské útočné plány boli vypracované. Medzi mienkotvornými činiteľmi v Moskve sa hovorí o vytvorení nových skutočností na mieste – demilitarizovanej zóny pozdĺž poľských hraníc. Teraz to znamená, že ruské sily prekročia Dneper a oslobodia Kyjev, ako aj oslobodia Charkov a Odesu, ďalšie dve historicky ruské mestá. Rusko nemá záujem o anexiu západných oblastí Ukrajiny, ktoré sú nepriateľským územím, ktoré anektoval Stalin.

Západná Ukrajina má však ďalších susedov – vrátane Poľska -, ktorí by mali nedoriešené záležitosti týkajúce sa rozdelenia svojich historických území. Nevyriešená národnostná otázka je výbušná, keďže Poliaci si stále pamätajú vraždy ukrajinských nacionalistov spriaznených s nacistami. Historici tvrdia, že viac ako 100 000 Poliakov vrátane žien a dokonca aj najmenších detí zahynulo rukami svojich ukrajinských susedov v rámci nacionalistického ťaženia v oblastiach, ktoré sa vtedy nachádzali v juhovýchodnom Poľsku a dnes sú väčšinou na Ukrajine. Mierne povedané, to, čo zostane z Ukrajiny pod ťarchou zdrvujúcej vojenskej porážky, nikto nedokáže predpovedať.

Kremeľ využije svoje možnosti v závislosti od naliehavosti situácie. Moskva zrejme dospela k záveru, že k vojenskému riešeniu neexistuje žiadna reálna alternatíva. Nedovolí, aby Ukrajina zostala chronickou ranou infikovanou mikróbmi z transatlantického vesmíru. Kauzalizácia rany je nevyhnutná, aj keď s možnými rizikami.