Donbas 30. decembra 2021 (HSP/Foto:TASR/AP-Ukrainian Defense Ministry Press Service via AP,SITA/AP-Mikhail Tereshchenko, Sputnik, Kremlin Pool Photo via AP, Pixabay)

Veľká vojna na Donbase je taká pravdepodobná, ako nebola nikdy predtým. Ukrajina, lepšie povedané, jej majitelia spoza oceánu, sú odhodlaní národné republiky Donecka a Luhanska tentoraz vojensky prevalcovať. Čo sa dá urobiť, aby nedošlo k bratovražednej vojne?

V uplynulých rokoch a mesiacoch Američania navozili na Ukrajinu obrovské kvantum zbraní, aby „opolčencov“ rozdrvili. (Známy novinár a analytik Finian Cunningham hovorí, že od roku 2014 tam Američania priviezli zbrane v hodnote až 2,5 miliardy dolárov!) A to má byť iba začiatok: Ukrajinu chcú začleniť do NATO a je jasné, že potom by sa stala polygónom americkej armády, odkiaľ by americké rakety s jadrovými hlavicami mali najdôležitejšie centrá Ruskej federácie ako na dlani.

Zdá sa, že Rusko sa nachádza v bezvýchodiskovej situácii, v ktorej má pred sebou iba samé zlé a ešte horšie možnosti. Čokoľvek urobí, bude pohroma. Ak nebude konať, tak sa v priebehu niekoľkých rokov jeho strategická obranná situácia rapídne zhorší. Ak bude konať, tak to bude Západom v každom prípade označené ako agresia a následkom budú nielen neodmysliteľné sankcie, ale najmä pretrhané dôležité väzby s bratskou Ukrajinou a ekonomicky dôležitou Európou.

Divide et impera – základ zahraničnej politiky USA

A práve po tom – po pretrhaní všetkých pút medzi Ruskom a krajinami ležiacimi od neho na západ – kruhy, ktoré ovládajú USA, pri svojej večnej vízii ovládať celý svet, túžia najviac. Z druhej svetovej vojny sa Sovietsky zväz pozviechal za pár rokov, z porážky v studenej vojne sa Rusko spamätávalo dve desaťročia, ale ak by sa nepriateľom podarilo dohnať bratské národy Ukrajiny a Ruska k plnoformátovej vojne, tak by tým rozpútali medzi nimi nenávisť na stáročia. Bismarck už pred 150 rokmi tvrdil, že Rusko sa dá poraziť jedine vtedy, ak sa podarí ho rozoštvať s Ukrajinou…

Kto by azda považoval tieto úvahy za nejaké nenávistné konšpirovanie, nech si radšej prečíta, čo hovorí základná geopolitická doktrína Spojených štátov, tzv. Wolfowitzova doktrína:

„Naším prvým cieľom je zabrániť opätovnému objaveniu sa nového rivala, či už na území bývalého Sovietskeho zväzu alebo inde, ktorý by predstavoval podobnú hrozbu ako predtým Sovietsky zväz. Toto je dominantná úvaha, ktorá je základom novej regionálnej obrannej stratégie a vyžaduje, aby sme sa snažili zabrániť akejkoľvek nepriateľskej veľmoci ovládnuť región, ktorého zdroje by pod konsolidovanou kontrolou postačovali na vytvorenie globálnej moci.“

A preto, v zmysle hesla rozdeľ a panuj, všade vo svete, a špeciálne v Euroázii vládcovia USA sa snažia národy medzi sebou rozoštvávať, aby sa nemohli spojiť a vytvoriť globálnu mocnosť – a aby USA ostali jediným svetovým hegemónom. Takto to je, a kto tvrdí, že to je iba konšpirovanie, ten buď nič nepochopil, alebo to má zaplatené.

Ruské ultimátum? Alebo iba príprava na prekvapivý krok?

Prezident Vladimír Putin musel na intenzívnu militarizáciu Ukrajiny a snahu začleniť ju do NATO nejako zareagovať. Nielen preto, že pasivita by bola tou najistejšou cestou k definitívnej geopolitickej porážke a ku koncu Ruskej federácie v súčasnej podobe, ale tiež preto, že by to bol aj koniec jeho vlastnej popularity a dôvery ľudí. A nielen v očiach občanov Ruska, ale aj u mnohých ľudí z celého sveta, ktorí v Rusku (otázne je, do akej miery realisticky, ale predsa) vidia nádej v lepší svet, ktorý nebude celý v pazúroch jediného vládcu, predátora z Washingtonu.

Rusko teda zareagovalo pred Vianocami veľmi, až prekvapivo tvrdo formulovaným ultimátom. Aká bude americká odpoveď na ruské podmienky, to je viacmenej jasné: Spojené štáty nemôžu na podmienky ruskej výzvy (pre ich veľmocenskú pýchu a aroganciu až urážlivé) zareagovať inak, ako povýšeneckou ignoráciou, pretože by tým stratili gloriolu svetovládnej ríše. Budú sa milo usmievať a blahosklonne pripustia rokovania, ktoré nikam nepovedú, možno aj niečo sľúbia (o čom bude každému jasné, že to bez mihnutia oka kedykoľvek porušia), a pritom budú aj naďalej pokračovať v tom, čo robia: v prípravách na začlenenie Ukrajiny do NATO a na útok proti Rusku.

To je jasné nám, a dupľom to musí byť jasné aj stratégom v Kremli – oni takúto americkú reakciu iste museli očakávať ešte skôr, než vôbec svoje ultimátum „partňorom“ poslali. Teda americká reakcia je vopred jasná, a teraz sú všetci zvedaví na ďalší ruský krok.

Kto vyhrá v tejto šachovej partii?

Povedzme si to terminológiou šachovej partie (pretože toto svojím spôsobom šachová partia aj je). Rusi urobili až príliš naivný ťah, nastrčili protivníkovi figúru a dá sa očakávať, že ten sa na ňu ulakomí. Prečo to urobili? Prečo by sa vystavili hanbe, že ich tvrdé slová Američania odignorujú a oni ostanú vystavení medzinárodnému posmechu? Sú to dobrí šachisti, iste majú partiu naplánovanú na niekoľko krokov dopredu. A teda sa dá predpokladať, že ten ťah nebol náhodný, reakciu protivníka predvídajú a majú pripravený protiťah.

Ten protiťah zrejme nebude presne taký, aký Američania predpokladajú, a na aký sa doslova tešia, pretože práve to by znamenalo pre všetkých účastníkov v regióne katastrofu: priamy plnoformátový vojenský konflikt na Donbase.

Aký krok to teda bude? A v ktorej rovine? Vojenskej? Ekonomickej? Politickej? Putin doposiaľ – či to bolo Gruzínsko, Donbas, Krym, Sýria – vždy protivníkov majstrovsky obohral, vždy vytiahol prekvapivý ťah, s ktorým nerátali. Podarí sa mu to aj tentoraz?

Tu treba povedať ešte jednu vec: zahraničná politika sa aj v Rusku do značnej miery odvíja od toho, čo akceptujú voliči. Ukrajina v NATO, to je na Rusov trochu silná káva – a preto nebudú mať problém s podporou aj trochu razantnejších krokov pri obrane ruských záujmov, hoci ani v Rusku nie je situácia bežných ľudí celkom ružová a každé ďalšie sankcie budú cítiť vo svojich peňaženkách. Napriek tomu, podobne ako nadšene privítali návrat Krymu do Ruskej federácie budú zrejme väčšinou reagovať aj tentoraz, ak prezident Putin urobí podobne odvážne rozhodnutie.

Čas hrá pre Rusko

Podstatou ruského prístupu k boľavému problému na Donbase je naťahovať čas. Aj to potvrdzuje názor viacerých analytikov, že čas hrá v prospech Ruska. Vnútropolitická situácia v Spojených štátoch je zlá a ich geopolitická pozícia sa dlhodobo zhoršuje.

Demografické, sociálne, ekonomické problémy USA narastajú, ľudia sú nahnevaní, hrozí návrat Trumpa, popularita Bidena ide od deviatich k piatim, do toho koronakríza a nervozita v kompletne preočkovanej armáde plnej rebélie proti násilnej LGBT a BLM propagande, ktorú tam zhora tlačí nerešpektovaný minister obrany Austin – nesmeruje to k ničomu veselému a jediné, čo by mohlo Amerike pomôcť, je vojna. Preto ten zhon a snaha čím skôr rozpútať na Ukrajine čím väčšiu ofenzícu.

A situácia sa zhoršuje aj na Ukrajine. K tomu azda ani netreba viac dodávať, kto tam bol, tomu je úplne jasné, k akým ďalším kolosálnym úspechom a prosperite tento suverénny a demokratický štát smeruje.

Ruské vedenie toto vie. A preto sa dá očakávať, že odpoveď Ruska, okrem toho, že už tradične bude presne opačná, než protivník čaká, a že bude asymetrická, bude spočívať aj v tom, že opäť pôjde o riešenie „na dlhé lakte“, z ktorého Američanom nekvapne žiadny veľký okamžitý benefit v podobe bombastickej akcie.

Čo to teda bude?

Skúsme chvíľu naozaj slobodne špekulovať. Prosím, neberte nasledujúce scenáre príliš vážne, sú iba nesmelým „umeleckým“ pokusom naskicovať rámec, v ktorom by sa napríklad mohli (alebo vôbec nemuseli) udalosti odohrať.

Tak napríklad by to mohol byť jednorazový masívny útok presnými raketovými zbraňami na miesta koncentrácie americkej/ukrajinskej vojenskej techniky, ktorý by veľkú časť z nich v priebehu niekoľkých minút premenil na šrot a úplne by rozbil plány na ukrajinskú/americkú ofenzívu na Donbase. A skôr, než by sa ktokoľvek spamätal, ostalo by ticho. Áno, boli by tam obete, ale nebola by to vojna – tú by to oddialilo na neurčito. Bol by z toho strašný diplomatický cirkus, samozrejme festival sankcií na steroidoch… ale v konečnom dôsledku by to nebolo zase také hrozné. Koniec-koncov, niečo podobné si dovoľuje Izrael voči Sýrii či Iránu takmer bežne, a akosi to nikoho netrápi. Bol by to rozhodne menší „hriech“ ako to, čo urobilo NATO pred 22 rokmi v Juhoslávii. A Rusko by získalo pár rokov oddychový čas.

Alebo trebárs také povstanie na celej juhovýchodnej Ukrajine. Napríklad deň pred tým, než by mala vypuknúť ofenzíva Drang nach Donbas, by sa v Odese, Nikolajeve, Krivom Rogu, Zaporoží, Melitopoli, Mariupoli, Dnepropetrovsku, Charkove a ďalších mestách občania spontánne vzbúrili, obsadili radnice a vyhlásili dajme tomu Novoruskú národnú republiku. Povstanie by možno bolo niekde rýchlo potlačené, ale inde možno nie – stačilo by niekoľko málo miest, kde by povstanie s barikádami a ľudovým odbojom aj za pomoci nejakých neznámych vlastencov bez občianskych preukazov pretrvalo a vznikla by úplne nová situácia, v ktorej by bol útok na Donbas nemysliteľný. Iste, toto by si vyžadovalo dlhodobú prípravu, ale kde je napísané, že sa niečo také nedeje? Samozrejme, je azda aj zbytočné dodávať, že Rusko by s tými udalosťami nemalo nič spoločné.

Nevylučuje sa ani klasický palácový prevrat v Kyjeve alebo aspoň veľká rebélia v armáde spojená s masovou dezerciou a znefunkčnením vojenskej techniky. Alebo bombastický útok banderovcov na niektoré ruské veľvyslanectvo či plynovod a v odvete vytvorenie ruskej bezletovej zóny s totálnym elektronickým rušením nad severným Čiernym morom a východnou Ukrajinou, čo by Američanov oslepilo, ochromilo a tiež by znemožnilo útok.

Existujú aj špekulácie o ešte divokejšom scenári: že si Rusi možno zrátali, že po toľkých kolách sankcií už ďalšie nemôžu byť až také strašné – a vlastne, nech urobia čokoľvek, drakonické sankcie určite aj tak prídu – a preto ich vyhlásia oni sami, ako prví. Možno po začiatku ukrajinského útoku na Donbas vyhlásia, že Nemecko a Francúzsko zradili Minské dohody, postavili sa na stranu agresora, a preto sa s okamžitou platnosťou zastavujú všetky dodávky energií do EÚ a surovina pôjde radšej novými potrubiami do Číny s jej neukojiteľným apetítom. Európania už medzi riadkami naznačili, že kvôli nejakej Ukrajine nebudú chcieť zmrznúť…

Možno poviete, že niektoré z uvedených nápadov sú bláznivé, možno ani jeden nie je realizovateľný. Sú však naozaj iba ilustráciou, ktorá sa pokúsila dokázať jediné: že kreatívne a nie nadmerne krvavé scenáre ďalšieho vývoja by sa dali vymyslieť – a ruské vedenie v hľadaní podobných riešení doposiaľ vždy preukázalo pozoruhodný talent.

Posledná šanca Američanov?

Ktovie, Rusom možno stačí oddialiť útok iba o pár mesiacov. Ak sa Američanom nepodarí rozpútať veľkú bratovražednú vojnu v najbližších mesiacoch, o rok môže byť situácia už úplne iná. Ak sa nezmení nič iné, tak prinajmenšom pôjdu hore ceny energie, a teda aj všetkého ostatného. Stúpať budú nielen u nás, ale aj na Ukrajine a to už bude znamenať pre časť Ukrajincov doslova hrozbu hladu a zamrznutia – a pre kyjevský fašistický režim zase hrozbu nepekného konca.

A na kedy naši demokratickí priatelia predbežne plánujú začiatok ohňostroja? Mnohí pozorovatelia s veľkou dávkou sarkazmu a cynizmu predpokladajú, že tak ako to už je tradíciou, začne sa to počas olympiády, aby ľud zamestnaný sledovaním športu príliš nepremýšľal nad tým, kto a prečo vlastne na koho strieľa a kto a prečo pri tom asistuje, hoci je tisíce kilometrov od domova…

Zimná olympiáda v Pekingu sa začína 4. februára 2022.

Ivan Lehotský