Na základe akých presne výrokov a akého zákona bol pán Mazurek odsúdený a zbavený mandátu poslanca, ktorý získal v demokratickych voľbách?? Pred 42 rokmi sa tiež masovo odsudzovalo vyhlásenie Charty 77 bez toho aby občania mali možnosť si prečítať uvedené vyhlásenie. Pripomínalo to lynč a súdy odsudzovali za nesprávne názory. Ale vtedy bola oficiálne komunistická totalita a dnes máme demokraciu a slobodu slova, garantovanú ústavou. Skutočne?

Toto nie je právna analýza rozsudku, ktorý verejnosť nemala možnosť čítať ale úvaha o Slovensku a kam kráča. Pán Mazurek asi nie je hrdý na niektoré svoje činy a výroky z minulosti. A mohol a mal by sa vyjadrovať častokrát kultúrnejšie a citlivejšie. Ľahko je uraziť druhého človeka. A ťažko sa to berie späť. Stačí sa pozrieť na ten náš parlament. Skoro všetci sa pourážali navzájom a nevedia sa dohodnúť skoro na ničom. A niektorí ešte aj permanentne „bliakajú“ a vyvolávajú nikomu nepotrebné vášne a nenávisť.

Slovensko sa rozdelilo na niekoľko navzájom sa nenávidiacich táborov, ktoré pomaly na nič iné nemyslia, len ako „zabiť“ toho druhého nepriateľského Slováka. A média a politické mimovládky len prilievajú olej do ohňa a častokrát oni sú iniciátormi netolerancie, nenávisti a politického a ideologického extrémizmu. Starý známy rímsky výrok hovorí: “Divide et impera. Rozdeľ a panuj“. Slováci a všetci občania Slovenska: nenechajme sa aj naďalej manipuľovať! Veď stále ešte existuje zdravý slovenský sedliacky rozum. Sme všetci na jednej lodi. Je normálne a správne mať rôzne názory. Práve slobodný súboj myšlienok nakoniec privádza k pokroku a rozvoju.

Treba ale, aby bol konštruktívny a nie deštruktívny. A začína sa od toho, že ten súboj by mal byť kultúrny, bez nenávisti, urážania, nálepkovania a zbytočného hašterenia. Treba mať na pamäti v prvom rade záujmy štátu a nie  vlastné egoistické ambície alebo záujmy cudzích mocností. Samozrejme, že nikto nezrušil politické a ekonomické reality tohto sveta. Ale úspešní sú preto úspešní, lebo dokázali pri rešpektovaní konkrétnych realít múdrou praktickou taktikou a stratégiou presadiť čo najviac svojich národných záujmov.

Je samozvaná tzv. nová generácia nových ultraliberálnych politikov lepšia ako iní? V čom? Že povedia, že oni sa už že vraj nehádajú? Že všetko u nás je zlé? Že oni sú tí noví spasitelia? Len im treba dať moc a oni čarovným prútikom všetko zázračne vyriešia? To, že mnohé veci u nás nefungujú ako by mali a mohli, vie už pomaly aj skoro každé malé decko. Na to nepotrebujeme nových spasiteľov, aby nám to zopakovali.  A hlavne takých, ktorí okrem všeobecných fráz a hesiel, nenavrhujú čo konkrétne urobiť. Ale nálepkujú „ostošesť“.

Navyše sú fanaticky netolerantní k iným názorom a ešte sa nedostali k moci a už chcú  zakazovať iné myšlienky a vylučovať veľké časti občanov zo spoločnosti a z rozhodovania. Hlásia sa k liberalizmu a pritom sú na míle vzdialení od pôvodného historického liberalizmu takých filozofov ako John Locke a John Stuart Mill, ktorých liberalizmus bol založený na osobnej slobode, tolerancii k inému názoru, slobodnom podnikaní a slobode slova a tlače. Zvábili peknými rečami značnú časť mladých ľudí,  ktorí ešte nemajú životné skúsenosti a vedia sa nadchnúť pre „vznešené“ ciele,  spravodlivosť a jednoduché riešenia. Hoci bojovní „noví“ ultraliberáli tvrdia že predstavujú väčšinu, v skutočnosti sú len agresívnou menšinou a už vôbec nie progresívnou. Ale majú podporu väčšiny mainstreamových médii a politických mimovládok.  A to je obrovská sila. Veď väčšina ľudí verí tomu čo im povedia v mainstreamových novinách a časopisoch alebo oznámia a ukážu v televízii.

Bez elementárnej slušnosti sa dopredu nepohneme. Ale tú nestačí len slovne deklarovať. Jedným z meradiel slušnosti je odmietanie fanatizmu a tolerancia k iným názorom. Tí ktorí chcú zakazovať iné názory a správajú sa s fanatizmom slepých preberačov všetkých tzv. moderných prúdov, nemôžu sa vyhlasovať za „slušných“. A to je jedno z ktorého tábora sú fanatici a čo oficiálne hlásajú. Vždy to je o skutkoch a nie rečiach alebo mediálnom manipulovaní. A začína to tolerovaním ineho názoru a slobodou vyjadriť svoje názory, nech sú akékoľvek. Známy francúzsky osvietenecký filozof Voltaire povedal: „Je ne suis pas d’accord  avec ce que vous dites, mais je me battrai jusqu’à la mort pour que vous ayez le droit de le dire. Nesúhlasím s tým čo hovoríte, ale budem bojovať až do smrti za to, aby ste mali právo to hovoriť”.

Postihovať vyjadrenie názoru je hlboko nedemokratické. A navyše problém o ktorom hovoril pán Mazurek, objektívne existuje a krásnymi heslami sa nevyrieši. Treba konať a rýchlo, lebo bez riešenia nastane v jednom momente kolaps štátu. A na nájdenie riešenia a jeho konkrétne uskutočnenie v praxi je potrebná široká verejná a odborná diskusia bez obmedzovania a trestania názorov. Podstata problému nie je v politickej korektnosti, či sa niekto nazýva Róm alebo Cigán. Obidva sú legitímne názvy ktoré sa používajú stáročia (napríklad po francúzsky le Tsigane, der Zigeuner nemecky atď). Nech si každý slobodne vyberie ako sa chce volať. Ale keď je jediné správne slovo Róm (ale väčšine Rumunov to veľmi vadí), prečo potom ale niektorým nevadí alebo neprotestujú za používanie v angličtine slova “Slave” vo význame otrok, ktoré sa nápadne podobá na slovo “Slav” – Slovan. A podobne je to aj v iných zapadoeurópskych jazykoch.

Riešenie problémov sa začína pomenovaním podstaty problému a právo na diskusiu a zodpovednosť za štát majú všetci občania Slovenska, nielen tí ktorí sa vyhlasujú za ich “intelektuálne elity”. Riešenia musia byť praktické a nie ideologické. Musia teda vychádzať z reálneho zhodnotenia situácie a nie zo zbožných politicky korektných želaní. Treba tiež brať do úvahy kultúrne zvyklosti, tradície alebo správanie každej jednej z takýchto skupín spoluobčanov (či sú asociáli Rómovia, Slováci, Maďari alebo narkomani či bezdomovci atď). A nie vždy treba slepo zavádzať všetky odporúčania rôznych zahraničných expertov, ktorí častokrát sú odtrhnutí od reálneho života u nás.

Na jednej strane praktické riešenia musia zabezpečiť dodržiavanie zákona a ochranu všetkých občanov bez výnimky. A na druhej strane musia ľudskými a pragmatickými spôsobmi pomôcť problémovým komunitám a ľudom dosiahnuť životnú a vzdelanostnú  úroveň porovnateľnú s väčšinovým obyvateľstvom ako aj nevyhnutne pracovne návyky a zaužívané normy správania.  A v prvom rade treba tieto komunity zapojiť do riešenia ich problémov. My všetci vieme, že zmena k lepšiemu je ťažká a pomalá. Ale heslami  sa nikdy nič nevyriešilo.

Už by bolo dobré prestať s mediálnymi lynčmi, pokrytectvom, urážaním, nálepkovaním a politickou korektnosťou. Je pokrytecké a neprípustné lynčovať médiami a politikmi vyjadrenia a názory, ktoré sa v tej či onej podobe objavujú u väčšiny občanov bez rozdielu politického zafarbenia. Novinári a média majú informovať a nie robiť politiku a “vytvárať verejnú mienku”. Alebo hovoriť, že síce si to všetci niekedy myslíme, ale odsudzujeme “fašistu” Mazureka, lebo to povedal nahlas. Hysterické a pokrytecké vykrikovanie a odsudzovanie nikdy žiaden problém nevyriešilo.

Paradoxom je, že drvivá väčšina vládnych aj opozičných poslancov v roku 2016 prijala zákon o boji proti extrémizmu, tzv. “Lex Kotleba” nazývaný aj “zákonom o trestnom konaní v EU”. Táto novela, ktorá vstúpila do platnosti 1. januára 2017, okrem iného definuje rôzne trestné činy extrémizmu a rasizmu ako napríklad trestný čin hanobenia národa, rasy a presvedčenia alebo podnecovanie k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti.

Tieto formulácie sú ale nejasné a umožňujú rôznu interpretáciu, a teda je rozhodujúce, kto zákon interpretuje. Niektorí poslanci si ale pred troma rokmi asi naivne mysleli, že ich to nepostihne. Že to postihne len poslancov za ĽSNS. Omyl, ono sa to môže aplikovať na hocikoho s iným názorom (momentálne na Róberta Fica, ktorého vyšetruje NAKA) a teda zákonite v konečnom dôsledku to vedie k obmedzeniu slobody slova len na tie “správne” názory.  Je verejným tajomstvom, že mnohé vyjadrenia súčasných vládnych aj opozičných politikov tiež spadajú pod takúto voľnú interpretáciu nových trestných činov.

Zajtra budú na rade oni. Tí ktorí odhlasovali tieto zákony, mysliac si, že ich sa to nebude týkať, sa mýlia.  Trochu to pripomína Francúzsku revolúciu keď revoluční poslanci odsúhlasili vytvorenie Výboru pre verejné blaho (Comité de salut public), ktorý mal bojovať proti nebezpečenstvu ktoré ohrozovalo republiku. A mnohí ľudia, ktorí hlasovali za vytvorenie orgánu na ochranu revolúcie, nakoniec skončili pod gilotínou. Samozrejme, že žijeme v inej dobe, ale cesta do pekla je častokrát vystlaná dobrými predsavzatiami. Bohužiaľ rozvrat Slovenska pokračuje. Zastavíme ho? Slováci zobuďte sa.                                                                     

Dezider Štefunko