Bratislava/Kyjev 16. januára 2018 (HSP/Foto:TASR/AP-Segey Kozlov)
Sledujúc, čo sa deje na Ukrajine, som skutočne rád, že nie som jej občanom. Aj na Slovensku je pomerne ťažké nájsť si politika, ktorému po dlhom zvažovaní dáme svoju dôveru a hlas vo voľbách, ale ak by som bol Ukrajincom, bolo by to celkom nemožné.
Len nedávno sme si pripomenuli štyri roky od začiatku Majdanu a bilancia zmien, ktoré po ňom nastali, je viac ako neradostná. Iste, ani vláda kleptokrata Janukoviča nebola bohvieaká sláva, ale ekonomika stabilne rástla. Životná úroveň bola síce dosť nízka, ale ďalej neklesala a vďaka korektným vzťahom s Ruskom boli ceny energonosičov relatívne zvýhodnené oproti iným odberateľom, nehovoriac o tom, že boli pre domácnosti, ale aj priemysle dotované.
Nástup oligarchu Porošenka na post prezidenta a Jaceňuka na post premiéra znamenal zavedenie šokovej terapie. Skokový nárast cien energií, samozrejme, bez kompenzácií, znamenal ďalšie a hlboké ožobračovanie už aj tak veľmi chudobného obyvateľstva. Dielo bolo zavŕšené povolaním “expertov” zo zahraničia, škandalózneho gruzínskeho diktátora Saakašviliho, ale napríklad aj nášho dua Dzurinda – Mikloš zrejme s cieľom, aby bolo dielo skazy dokonané. Svojou hlúpou a agresívnou politikou proti ruskej menšine prišla Ukrajina o časť svojho územia, konkrétne Krym, ale aj značné časti Doneckej a Luhanskej oblasti.
Ukrajina aj po Majdane ostala v rukách tých najodpudivejších oligarchov, mocenská štruktúra sa však napriek tomu začala rúcať. Najprv musel odísť neúspešný premiér Arsenij Jaceňuk, ktorého nahradil premiér Volodymyr Hrojsman, ktorému šéfa zboru poradcov mu robí Ivan Mikloš – tým je povedané všetko.
No a po čase sa dostal do ťažkého konfliktu aj prezident Petro Porošenko a odeský exgubernátor Michail Saakašvili. Ten bol spočiatku zbavený funkcie a neskôr aj občianstva, ukázalo sa však, že to jeho deštrukčný potenciál o nič nezmenšilo. Vnútorný rozvrat eskaloval v čase, kedy bol syn ministra vnútra Arsena Avakova Ukrajinský národným protikorupčným úradom (NABU) zatknutý za spreneveru štrnástich miliónov hrivien. Je jasné, že zatknutie ministrovho syna bolo znamením eskalácie politických sporov vnútri ukrajinskej vládnej koalície. Je pritom známe, že Avakov mal už v roku 2015 veľmi ostrý incident práve s vtedajším odeským gubernátorom Saakašvilim.
Koniec roka 2017 bol na Ukrajine v znamení hlbokého politického a ekonomického rozvratu. Saakašvili po zbavení funkcie a občianstva založil vlastnú opozičnú politickú stranu s cieľom zvrhnúť Porošenka. Jeho strana síce “neoplýva” vysokými preferenciami, má však veľkú schopnosť dostať sa do médií a verejne diskreditovať prezidenta Porošenka. Tomu na “otlak” v poslednom čase stúpa aj “plynová princezná”, šéfka strany Batkivščina (Vlasť) Júlia Tymošenková. Jej strana už pred značným časom vystúpila z koalície a veľmi ostro kritizuje všetky počiny Porošenkovej vlády. Vráťme sa však k Saakašvilimu.
Po tom, ako ho Porošenko zbavil všetkých funkcií, sa na čas stiahol do USA, aby sa vzápätí s jasným zámerom, a zrejme aj so značným finančným obnosom vrátil na Ukrajinu. Samozrejme, za asistencie kamier a plateného komparzu. Už jeho nelegálny prechod poľsko-ukrajinských hraníc bavil celú Európu, to bolo však nič oproti pokusu o jeho zatknutie, ktoré znova za asistencie kamier svetových médií zmaril tiež všadeprítomný komparz.
A tu vyvstáva otázka, prečo to Porošenko vlastne trpí. Je jasné, že Saakašvili je niečo ako náš Matovič, znepríjemňuje život, ale v konečnom dôsledku je to užitočný idiot Nemá štátne občianstvo, takže vo voľbách kandidovať nemôže, jeho strana však protiporošenkovskú opozíciu rozbíja do dvoch blokov. Ak sa Porošenko niečoho obáva, tak je to skôr Tymošenková. A v boji s ňou je tak nakoniec Saakašvili jeho nevedomý spojenec.
Politológ Roman Michelko
Text vyšiel aj v SNN
27.4°C
Sobota 
Sobota 
Nedeľa 
22.3°C
