Roman Michelko: Hľadanie opozičných alternatív

Bratislava 3. mája 2016 (HSP/Foto:TASR-Štefan Puškáš)

V súvislosti s debaklom takzvaných štandardných pravicových strán začínajú sa hlásiť noví spasitelia. Medzi prvými, ktorý sa ponúkol, že zachráni mimoparlamentné KDH,  je Alojz Hlina. Problém je v tom, že jediné, čím tento exposlanec dokáže zaujať, je ohromná guráž. Tá však sama o sebe asi stačiť nebude. Pozrime si teda, čo vlastne Hlina KDH ponúka

Ako vieme, kandidoval až zo sedemdesiateho miesta a nakoniec skončil ako jedenásty. Čo v prípade, ak by súťažil o skokana kandidátky, zaujalo, ale nezmaže to neúprosný fakt, že na kandidátke KDH je stále desať ľudí, ktorých preferencie medzi voličmi sú podstatne väčšie. Sú to napríklad všetci pro-life aktivisti, ktorí majú medzi voličmi KDH väčšie sympatie, než sú tie Hlinove.

Táto okolnosť je o to podstatnejšia, že jeho koncept generačnej zmeny vychádza z toho, že voliči majú už dosť starých opozeraných tvári, ktoré okupujú slovenský parlament už viac ako štvrť storočie.

Paradoxne taký Brocka (mimochodom služobne najstarší poslanec v NR SR kontinuálne od júna 1990) získal podstatne viac preferencií než Hlina.

Hlina sa pokúša KDH ponúknuť koncept modernej konzervatívnej nekonfesionálnej strany. Problém, je v tom, že tak môže stratiť tvrdé stranícke jadro, a je len veľmi otázne, či získa niečo aj od iných strán, keďže na konzervatívneho nekonfesionálneho voliča „číha“ viacero záujemcov. Istou výhodou oproti svojmu asi najväčšiemu konkurentovi Milanovi Majerskému, primátorovi Levoče je jeho vyjadrenie, že post predsedu vníma ako full time job, pričom Majerský sa postu primátora vzdať nemieni. Rozpačité sú aj jeho vyjadrenia, ako vníma modernú konzervatívnu politiku. Podľa jeho vyjadrení sa moderná konzervatívna politika dá zredukovať na obranu normálnosti. Inak povedané, takáto politika by sa snažila v rámci svojich schopností zadržiavať, či redukovať agresívne presadzovanie genderovej ideológie, juvenilnú justíciu, či klásť bariéry proti excesom v bioetických otázkach. Pri všetkej úcte, toto je skutočne minimalistický program. Nič iné však v jeho vyjadreniach nemožno nájsť. Obávam sa teda, že ak má záchrana KDH stáť a padať na tejto osobe, tak jej veľa šancí nedávam.

S oveľa väčšími ambíciami ohlasuje svoj nový politický projekt primátor Trenčína Richard Rybníček. K dobru mu treba pričítať, že nezačína apriórne negatívnym vymedzením sa voči súčasnej garnitúre. V jeho vyjadreniach zatiaľ (a dúfam, že aj natrvalo) absentujú matovičovské výrazy typu: mafiáni, zlodeji, vyhladiť, spálená zem, megakorupcia a podobne. Ak si uvedomíme, že pred mnohými rokmi bol aj Rybníček jedným z tých, ktorí podporovali Lipšica pri jeho neúspešnom pokuse o generačnú výmenu v KDH, môžeme len konštatovať, že je dobré, že nejde v jeho šľapajach. Svoju budúcu stranu chce definovať ako konzervatívnu, aj keď nie konfesionálne, ale len občiansky.

Kto si však prečítal jeho program, musel byť nutne sklamaný. V zásade by sa jeho pohľad na svet dal zredukovať do veľmi zjednodušenej vízie. Treba všetko decentralizovať, zaviesť prísnu subsidiaritu, čo sa len dá, delegovať na lokálne, v najhoršom prípade regionálne samosprávy a razom bude všetko lepšie. No také jednoduché to zase nie je. Rybníček mieni zrušiť súčasné župy (VÚC–ky) a nahradiť ich šestnástimi (pätnásť plus Bratislava) prirodzenými kantónmi. Odhliadnuc od väčšinovej vôle ísť skôr modelom tri plus jedna (ako to bola do roku 1990), resp. zrušiť regionálnu samosprávu ako zbytočný medzičlánok (program SaS), samo osebe to žiaden problém nevyrieši. Základná politická téza, ktorou sa chce Rybníček presadiť je tá, že v regiónoch sú schopní ľudia, ale nemôžu problémy v regiónoch vyriešiť, lebo vďaka tuhej centralizácii o všetkom podstatnom rozhodujú zlí a nekompetentní bratislavskí úradníci. Nevylučujem, že taktika poštvať ľudí z regiónov proti nenávidenej Bratislave nemusí byť celkom márna. Na Rybníčkove ambície, teda získať dvadsať až tridsať percent, to však takmer iste stačiť nebude.

Sledujúc pokusy opozičnej pravice sformulovať atraktívnu a životaschopnú alternatívu, musím konštatovať, že na nič zaujímavé a voličsky atraktívne som nenarazil. Zdá sa teda, že len nová či vylepšená forma, ale so starým alebo neatraktívnym obsahom na „kopernikovský obrat“ v našej politike stačiť nebude. Na druhej strane aj ostatné voľby ukázali, že o program mnohým voličom vlastne ani tak veľmi nejde. Na úspech v politike stačí len podať dobrý herecký výkon. Zaujať a pobaviť v politike, rovnako ako v show biznise, v poslednej dobe platia rovnaké pravidlá. Tak sa necháme prekvapiť.

Roman Michelko