Robert Kováč: Pozlátenú sochu na vrchole Slavína museli reštaurovať, priťahuje blesky

„Bol zreštaurovaný pylón, Trizuljakova socha a mozaikový strop obradnej miestnosti,“ doplnil riaditeľ organizácie, ktorá má na starosti aj bratislavské vojnové cintoríny vrátane 10.000 štvorcových metrov areálu pamätníka Slavín.

Obradná miestnosť sa nachádza vo vnútri pamätníka, kam sa verejnosť bežne nedostane.

„Na našom webovom sídle si môžu návštevníci kedykoľvek pozrieť virtuálnu prehliadku Slavína, dostanú sa aj dnu do obradnej miestnosti,“ upozornil Kováč. Počas mestských dní od 26. do 27. apríla budú podľa neho organizované aj prehliadky obradnej siene a podzemných priestorov Slavína, takže sa tam verejnosť bude môcť pozrieť aj fyzicky.

Socha vojaka na vrchole obelisku do istej miery symbolicky kompenzuje dôsledky necitlivého postupu úradov totalitného režimu, ktoré v čase výstavby Slavína nechali pod zámienkou narušenej statiky zbúrať vežu neďalekého kostola na Kalvárii.

„Kostol mal 50-metrovú vežu a keďže ten kopec je vyššie, bola by o niečo vyššia, ako tá na Slavíne,“ vysvetľuje riaditeľ Mestského ústavu ochrany pamiatok v Bratislave, historik Ivo Štassel.

Proti zámeru zbúrať kostolnú vežu sa postavil aj samotný autor sochy sovietskeho vojaka na Slavíne Alexander Trizuljak, a keď neuspel, rozhodol sa pre netradičný krok.

„Bol to hlboko veriaci človek. Ak sa pozriete na tú sochu odzadu, uvidíte, že do nej zakomponoval kríž. Tvorí ho žrď vlajky a samopal, ktorý má vodorovne. Tým pádom akoby symbol z Kalvárie preniesol na Slavín,“ upozornil Štassel.

Aj samotné začiatky budovania cintorína boli podľa neho poznačené dobou krátko po skončení druhej svetovej vojny. Na jar 1945 bolo podľa neho mesto Bratislava, ale aj priľahlý región plné improvizovaných vojnových cintorínov.

„Radnica preto hľadala podľa územného plánu miesto na centrálny cintorín,“ konštatuje historik.

Keďže ani začiatkom roka 1946 rozhodnutie nepadlo, začali byť podľa neho nervózni vojaci zo sovietskej posádky.

„V januári 1946 prišli piati ozbrojení dôstojníci na magistrát, vytiahli zodpovedného úradníka von, nasadili ho do auta, že idú hľadať miesto. A žiadne územné plány ich nezaujímajú, lebo do februára musia byť všetci pochovaní,“ konštatoval Štassel s tým, že kopec nad mestom sa dôstojníkom páčil.

„Nedali mestu na výber, o týždeň sa začali výkopové práce,“ konštatoval.

Samotná výstavba pamätníka prebiehala v rokoch 1957 – 1960 podľa návrhu architekta Jána Svetlíka a jeho vzhľad bol poznačený dobovými vplyvmi.

„Komisia povedala, že Svetlík musí dať pylón excentricky voči cintorínu, aby bol z Malinovského ulice, dnes sa volá Šancová, dobre viditeľný na osi. Naviezli tam kopu zeminy, aby ho ešte nadvihli a pylón mal už skoro 40 metrov. Tým pádom je to aj bariérové, je tam schodisko. Ale urobili to tak, aby bol pylón naozaj viditeľný z celého mesta,“ povedal Štassel.

Do roku 1989 navštevovali Slavín všetky zahraničné delegácie v Bratislave, napríklad aj kubánsky vodca Fidel Castro, ale často prichádzajú aj v rokoch po Nežnej revolúcii. V čase samitu Bush – Putin v Bratislave v roku 2005 tak urobil aj ruský prezident.

„Je to pomník osloboditeľov Bratislavy a západného Slovenska, ktorí zahynuli v bojoch o oslobodenie v roku 1945. Je tam šesť hromadných hrobov a 317 individuálnych hrobových miest,“ konštatoval Kováč.

Spolu takmer 7000 pochovaných podľa neho dnes už nie je možné roztriediť podľa národností, zahŕňali však všetky, čo vtedy patrili do Sovietskeho zväzu, Rusov, Bielorusov, Ukrajincov, Gruzíncov, Kazachov a ďalších.

„Boli tam pochované aj civilné osoby, ktoré v tom období zomreli vo vojenských nemocniciach na západnom Slovensku,“ doplnil Štassel.

Napriek ideologickým tlakom na tvorcov pamätníka bol podľa neho napokon architektonicky zvládnutý celkom dobre.

„Stále je to pamätník oslobodenia Bratislavy, je to monument, ktorý je hodný úcty. Je pod ním pochovaných niekoľko tisíc ľudí,“ uzavrel historik.