Requiem za Čaputovú

Koncom tohto týždňa viaceré médiá publikovali správu, že Zuzana Čaputová už na prezidentský úrad kandidovať nebude. Ak prezidentka očakávala spontánne prejavy a demonštrácie za jej opätovanú kandidatúru, tak nič také sa nestalo. Naopak, v boxoch je pripravený vyštartovať iný hráč exkoaličnej stajne – Ivan Korčok.

Vráťme sa však k motiváciám tohto rozhodnutia. Takmer vylučujem, že by smerovala na čelo NATO. Ak pre nič iné, tak preto, že jej znalosť angličtiny ju z uchádzania sa o takýto post diskvalifikuje. Ostáva teda interpretácia, že ľudia z pozadia si myslia, že našli lepšieho kandidáta: Ivan Korčok je iste skúsenejší, kvalifikovanejší a zároveň bezpečný garant atlantického smerovania. Čaputová sa naopak ukázala ako neschopná ísť do tvrdých, ale potrebných, ba priam nevyhnutných konfliktov, bola vždy alibistická, váhavá, nerozhodná a aj vďaka tomu postupne, ale trvalo strácala podporu a sympatie. Ak by opozícia postavila proti nej silného kandidáta, je reálna šanca, že svoj post by nemusela obhájiť. Ona sama si tiež uvedomila, že mala nereálne očakávania a zrejme si sama nevedela odpovedať na otázku, prečo by mala ďalej pokračovať. Nie je homo politicus a pobyt v silne toxickom prostredí slovenskej politiky jej nevyhovuje.

No a práve tým sa otvára téma, kto bude vyzývateľom Korčoka, ten je totiž ako kandidát exkoalície takmer istý. Viac-menej jasný je aj expolitik a exdiplomat Peter Weiss, svoju ochotu kandidovať ohlásil aj exminister zahraničných vecí Ján Kubiš, ale to je v súčasnosti naozaj slabá váha. Za daných okolností sa nedá vylúčiť ani kandidatúra Petra Pellegriniho, aj keď v jeho prípade je viacero otáznikov. Zatiaľ však v pelotóne chýba výrazná osobnosť s konzervatívnymi a vlasteneckými postojmi, ktorá by navyše bola aj zvoliteľná. Bude veľkou výzvou nájsť niekoho, kto má šancu. Určite sa teraz vyrojí celá plejáda mien, otázne je, kto nakoniec bude vybratý a či a do akej miery bude schopný konkurovať Korčokovi.

KDH sa znova chystá zradiť konzervatívnych voličov, treba pritom zdôrazniť, že vždy, keď malo šancu zradiť, tak zradilo. Vždy dalo prednosť liberálom pred konzervatívnymi politickými partnermi. V roku 1990 išlo do koalície s VPN, v roku 1994 s liberálmi z DÚ, v roku 2002 s ANO a SDKÚ a v roku 2010 so stranou SAS. Aj dnes jasne deklaruje, že pôjde s liberálmi. Tí však voči nej neprejavujú žiadne ohľady. Práve naopak, dobre vediac, že KDH vždy a bezpečne zradí svoj program, šéf Progresívneho Slovenska jasne povedal, že zo svojho kultúrneho programu neustúpia (registrované partnerstvá, LGBTI a queer agenda) a že ustúpiť musí slabší koaličný partner. V podstate to isté hlási aj SASKA. Ak ako tretieho do partie pridáme liberálny HLAS, bude zrada na voličoch úplne dokonaná…