Radšej budem pre kolaborantov cudzích protištátok neslušný, ako zbabelo chňapnutý

Bratislava 18. novembra 2020 (HSP/Foto:SITA-Jana Birošová)

Priznávam, nemám rád protesty, pretože sa dajú poľahky zneužiť každým zločineckým režimom. Do Bratislavy som musel cestovať z miesta dovolenky viac ako 110 kilometrov a predsa som prišiel. Vyjadrením jasného odporu voči protiústavnému konaniu vládcov som sa pre tú najhoršiu politickú kolaborantskú protištátnu europejskú (a teda nacistickú) diktátorskú totalitnú spodinu našej spoločnosti stal neslušným fašistom

Som na to rovnako hrdý, ako som bol pred 3 desaťročiami na seba hrdý za rovnaké označenia vtedajšími pražskými čechoslovakistickými šovinistickými nacistami. Víťazstvo vo forme samostatnosti a suverenity na seba vtedy nenechalo dlho čakať.

Protestov bolo masívne množstvo. Na prechádzke Bratislavou som stretával množstvo ľudí, na ktorých vôbec nezapôsobili chrapúnske vyhrážky držiteľov moci. Išiel som na prechádzku s vedomím, že možno skončím v cele zadržania. Nešiel som sa a nepotreboval som sa biť, ako to metódou psychologického vydierania oznamoval minister, ktorý robí hanbu nášmu cechu lietavcov. Nevidel som ani jediného opitého účastníka zhromaždenia, pre ktoré som sa rozhodol, ako to podsúval cestou autom „objektívny“ redaktor v nahrávke verejnoprávnej RTVS. Možno musel nájsť herca, lebo reálneho opilca musel hľadať lupou. Nestretol som ani jediného vojenského policajta ako to protizákonne oznamoval mimovládkový proti-štátkový modro-knižkový najneschopnejší ministrík-agentík obrany v histórii Slovenska. To som si už po niekoľko razy predtým myslel, že toho dobového v neschopnosti nikto netromfne. Neraz prišiel nový rekord.

Ale stretal som vysoké desiatky vojakov a policajtov v zálohe, ktorí ma spoznávali a hlásili sa k odhodlaniu brániť slobodu a slová prísahy. Videl som stovky aktívnych policajtov, ktorí sa nespreneverili svojmu poslaniu pomáhať a chrániť slušných ľudí, lapať kriminálnikov nemuseli. Jednoducho žiadnych nevideli. Videli len desiatky tisícok slušných a statočných ľudí, ktorí majú plné zuby diktátu, vydierania, vyhrážania, likvidovania štátu, jeho ekonomiky, ktorí prišli vyjadriť odpor voči totalite. Videl som masy ľudí, ktorí chápu, že núdzový stav nie je možné vyhlásiť na celom území Slovenska a že v mieste konania neboli pri 0,3%-tnej infikovanosti (zmeranej vo vynútenom testovaní nevládcami) splnené podmienky na vyhlásenie núdzového stavu z dôvodu pandémie (na nevyhnutný čas, v nevyhnutnom rozsahu…). Videl som odvážnych a slušných Slovákov, označených za odpad spoločnosti, v tom lepšom prípade za nezodpovedných. Nepripravenými a nezrelými pseudo-politikmi, ktorí majú národ chrániť, chápať a viesť. Pritom nedokážu ochrániť ani svoje ústa pred vypúšťaním jedovatých slín vo forme hlúpych, nepremyslených, neraz protiústavných viet.

Za bariérou černokňažníkov v kuklách som na vlastné oči videl najohavnejší čin, akého sa môže režim dopustiť. Bol to čin označujúci nesporný nástup totality, presne ako po nástupe Hitlera. Bol to fyzický útok policajta proti zvolenému zástupcovi ľudu: poslancovi. Zo vzdialenosti možno 30 metrov som videl zakrvavenú tvár poslanca, ktorého náhodou osobne poznám. Hneď potom ho stiahli za plot prezidentského paláca. Nebudem špekulovať o situácii, ktorú podvodnícke médiá bagatelizovali. Akurát mi v tom momente bolo jasné, že je nutné obnoviť plnohodnotnú poslaneckú imunitu. A že takýto čin prekročil všetky červené čiary. Bez zaujatosti. Týmto činom nemajú naše médiá, ani pomätení politici žiadne právo niečo vyčítať bieloruským vládcom. Týmto činom sa režim sám onálepkoval tým, čím sa potom niesli mnohé vystúpenia rečníkov.

Pôvodne som mal dohodnuté, že vystúpim. Nebolo mi to umožnené, aj keď dav, cez ktorý som sa predieral, ma v prítmí spoznával po mene, mnohí mi ďakovali a uvoľňovali mi cestu s povzbudzovaním, že sa tešia. Videl som, že organizátori nemali záujem o moje vystúpenie, ale davom som bol posunutý do ringu tak, že som sa dostal do záberu kamery. Mohol som zostať v anonymite, ale vedome som sa posunul do jedného obrazu s tými, ktorí sú politickými kolaborantskými protinárodnými a protištátnymi hyenami označovaní za extrémistov. Tak ako som bol osobne označovaný rovnakými predchodcami hyen pred 28 až 30 rokmi. Tak, ako ma jeden z pohrobkov extrémistického protištátneho kolaborantstva označil pred pár dňami na facebooku. A som na seba hrdý.

Ak je toto extrémizmus, buďme všetci extrémistami. A buďme na seba hrdí. Ak je to, čo vládcovia považujú za slušnosť pozitívne, potom buďme všetci tak našsky neslušní. Akurát treba začať prepisovať výkladové slovníky obsahu pojmov. A nedovoľme jazykovedcom, aby sa pomýlili, národ si rád osvojí nové výrazy. Je mi jedno, že mi nebolo dovolené vystúpiť, je mi jedno, že som sa podľa manipulátorov údajne vystavil ohrozeniu zdravia. Je mi jedno, že som na obraze s ľuďmi, ktorých politická rétorika nazýva veci pravými menami štýlom, ktorý je menej sofistikovaný v porovnaní s mne blízkym štýlom brutálnej diplomacie.

Dnešní koaliční vládcovia v extrémizme rétoricky aj činmi prekonali Kotlebovcov o tisícky parsekov. Dôležité je, že som bol s národom, že som znovu odhadol nadčasové potreby vtedy, keď to bolo potrebné a nutné. Aby sa raz naši potomkovia nemuseli hanbiť za opatrníctvo ich predkov. Za to, že nechali vládnuť neschopných psychopatov čo len o deň dlhšie. Nebudem zbabelo chňapnutý. Národ ukázal, že sa nezľakne extrémistických vládcov, že nepodľahne metódam bezohľadnej psychologickej vojny. Buďme na seba hrdí.

Peter Švec