Tento týždeň mal byť hodinou pravdy pre ukrajinského prezidenta Zelenského. Po jeho debakli v Oválnej pracovni Bieleho domu mu mala záchranné koleso podať aspoň Európska únia. Nestalo sa, alebo aspoň nie tak, ako dúfal. Očakával bojovné vyhlásenie lídrov EÚ, ktorí odsúdia egoistické konanie amerického prezidenta Trumpa a sľúbia mu, že americký výpadok pomoci v plnej výške nahradia. Ako bonus vyfliaskajú a zdisciplinujú maďarského premiéra Orbána a jeho nového spojenca slovenského premiéra Fica. Miesto jednotného vyhlásenia, že všetci stoja za Ukrajinou v jednom šíku, tu máme akúsi koalíciu ochotných. Teda samit EÚ skončil bez záväznej deklarácie o podpore Ukrajine zo strany štátov EÚ. Vedelo sa, že akékoľvek vymáhateľné záväzky voči štátom EÚ by premiér Orbán vetoval, tak sa touto cestou ani nešlo. Deklarácia tak ostala len v deklaratívnom – a teda nezáväznom znení.

V tomto zmysle síce možno hodnotiť aj vetu, ktorú do záverečnej deklarácie prepašoval aj náš premiér Fico a ktorá apeluje na Ukrajinské vedenie, aby umožnili aj v budúcnosti tranzit plynu pre Európu cez Slovensko. Iste, vydávať to za K.O. voči Zelenskému je trocha odvážne, podpora tejto vety však svedčí o tom, že postavenie Zelenského nie je ani zďaleka tak neotrasiteľné, a to dokonca aj medzi lídrami EÚ, ako sa nám to snažia vsugerovať mainstreamové média. Každopádne, ukazuje sa, že dosiahnuť zastavenie bojov, nehovoriac už o nejakom dlhodobejšom prímerí bude v stave, kedy je na čele Ukrajiny Zelenský, veľmi ťažké. Obáva, sa, že ani jeden z tejto dvojice by nebol riešením. Preto už Trumpovi emisári sondovali, či by bolo reálne nahradiť Zelenského jeho politickými rivalmi Tymošenkovou, či
Porošenkom. Obaja aktéri už v politike boli a ich výkon bol jedným slovom katastrofa. Ak sa hľadá realistický politik, ktorý na Ukrajine disponuje prirodzenou autoritou, tak sa treba poobhliadnuť do londýnskeho „exilu“ na veľvyslanca Ukrajiny v Británii, generála Zalužného. Jeho stále rastúca popularita a medzinárodný rešpekt boli hlavým dôvodom, prečo bol odídený z ukrajinskej politiky. Zdá sa, že v mene ukončenia, dnes už takmer nekončiaceho utrpenia, nastáva čas na jeho návrat.

Konsolidácia slovenskej koaličnej 76tky narazila na nečakaný problém. Súčasná opozícia, ktorá permanentne robí politiku spálenej zeme, chce poprieť výsledky volieb a mieni robiť obštrukcie pri nástupe náhradníka za spočívajúci mandát Ministra športu a cestovného ruchu Rudolfa Huliaka. Ukazuje sa ďalšie úskalie nášho ústavného systému. Keď sa v roku 1992 písala Ústava súčasnej Slovenskej republiky, jej autori si ani v najhorších predstavách nevedeli predstaviť, že by na Slovensku mohla byť opozícia, ktorá si dovolí cynicky poprieť výsledky volieb. Koalícia má síce riešenie, ale bude okolo toho asi ešte veľa kriku.