Pozrime sa tomu už konečne priamo do očí. Pred 84 rokmi vznikol prvý národný štát Slovákov

Bratislava 14. marca 2023 (HSP/Foto:Pixabay)

Je to práve 84 rokov od chvíle, keď Snem Slovenskej krajiny prijal demisiu vlády Karola Sidora a odhlasoval vyhlásenie Slovenského štátu. Tento deň je historickým dátumom, keď slovenský národ prvýkrát získal vlastnú štátnosť

Je to téma, o ktorej sa v „slušnej“ novodobej, politicky korektnej totalitnej demokratúre nepatrí hovoriť. A ak, tak je povolená iba predpísaná skratka: Slovenský štát 1939 – fašizmus – Hitler – plynové komory – Holokaust – tabu. Lenže kľúčové miesta histórie štátov a národov sa jednoducho nedajú len tak vyzmizíkovať. Nič sa nedá zmeniť na fakte, že 14. marca 1939 vznikol prvý národný štát slovenského národa.

Z hľadiska sebaurčenia národa je v princípe jedno, za akých medzinárodných okolností vznikol. Toto by už malo konečne otvorene zaznieť. Samozrejme, že ten štát vznikol ako výsledok slabosti susedov a kalkulovania vtedajších veľmocí – ale veď takto vznikli vždy všetky malé štáty. Konkrétne okolnosti, za akých sa to stalo, sú z pohľadu života národa práve také nepodstatné, ako je väzňovi v princípe jedno, kto otvoril bránu na väznici, aby mohol utiecť.

Pre Slovákov to bola významná historická chvíľa. Naplnilo sa samourčovacie právo slovenského národa. Vstúpili sme medzi dospelé národy s vlastným štátom. To je to, čo je pre každého skutočného vlastenca podstatné.

To predsa neznamená, že nemôžeme vidieť a pripomínať si všetky tie nepekné veci s tým obdobím spojené. Naopak, mali by sme. Nesmieme ich však spájať s posvätnosťou práva národa na vlastnú štátnosť – v tomto kontexte sú všetky historické okolnosti jednoducho podružné. Majú to tak všetky veľké národy: hrdo sa hlásia k veľkým chvíľam vlastnej histórie a pritom cudne prehliadajú, že pri bližšom pohľade sa tie ich slávne udalosti, tí panovníci, tie bitky a intrigy javia všelijako, len nie čestne, čisto a demokraticky.

O tristo alebo tisíc rokov sa už nikto nebude pýtať, v čom boli vtedajšie pomery v Európe barbarské či neférové a kto koho prenasledoval či utláčal – história si bude pamätať iba jedno: Slováci sa objavili na mape Európy už nie iba ako nejaká etymologická regionálna zvláštnosť, ale ako národ s vlastným štátom.

Bol to vazalský štát, práve tak ako je aj ten dnešný. Áno, vtedajšia Veľkonemecká ríša, ktorej vazalom bol ten vtedajší štát, je samozrejme iná než dnešný sebadeštrukčný Veľkobruselský protektorát Washingtonu – každý z vás by si iste poradil, keby ich mal na obrázkoch vedľa seba, tak ako to býva v časopisoch v úlohách typu „nájdi desať rozdielov“.

V dnešných časoch sa k moci opäť raz dostali neprajníci z malomestskej kaviarne, ktorá nikdy nechcela samostatné Slovensko a tak ako vždy predtým, aj teraz slovenskú štátnosť a slovenský národ v podstate nenávidí. Týmto ľuďom vyhovuje, ak môžu s vaničkou vyliať aj dieťa, ak môžu spolu s prekliatym Hitlerom a nacizmom hodiť do jedného vreca aj emancipačný štátotvorný proces slovenského národa a prelepiť to vrece varovnými nápismi „toxické“, „nebezpečné“, „zakázané“.

O tom, aký je ich postoj „principiálny“ a „zásadový“ najlepšie vypovedá ich postoj ku skutočnej novodobej hrozbe fašizmu a extrémizmu, ktorý dnes bujnie na Ukrajine. Tí istí ľudia, ktorí by z posvätnej bázne radšej ani nevypustili z úst meno prvého slovenského prezidenta, ani okom nemihnú pri správach o tom, ako je na Ukrajine velebený Bandera, ktorý bol skutočným masovým vrahom a zločincom. Dnes aj jeden z hlavných kyjevských bulvárov, práve ten, ktorý vedie k Babynmu Jaru, pamätníku najväčších fašistických zverstiev a masakrov na Ukrajine, nesie Banderovo meno…

A zatiaľ my na Slovensku sa ostýchame si priznať dokonca aj to, že naša štátnosť sa nezačala 1. januára 1993, ale o viac ako pol storočia skôr. Lebo čo keby náhodou si zase niekto za to chcel do nás kopnúť… Kedy sa už konečne naučíme stáť a kráčať vzpriamene, tak ako všetky dospelé národy?