Pred 160 rokmi zahynuli vojaci v Lamači a na Kolibe krátko pred prímerím

Rok 1866 predstavoval vyvrcholenie dlhodobého súperenia medzi dvoma hlavnými mocnosťami nemeckého priestoru Rakúskym cisárstvom a Pruským kráľovstvom. Korene siahali do obdobia po napoleonských vojnách. V rámci Nemeckého spolku, ktorý od roku 1815 združoval nemecké štáty vo voľnej federatívnej štruktúre, si Viedeň dlhodobo udržiavala dominantné postavenie. Od polovice 19. storočia však tento stav čoraz viac narážal na rastúce hospodárske a vojenské ambície Pruska.

Pruské kráľovstvo ako historický štátny útvar v strednej Európe malo počas niekoľkých storočí zásadný vplyv na nemecké i európske dejiny. Jeho niekdajšie územie so všetkými zmenami siaha od severného Nemecka cez Poľsko až po Litvu, na opačnej strane okrajovo aj Belgicko a Dánsko. Názov je odvodený od Prusov, baltských kmeňov príbuzných Litovcom a Lotyšom a žijúcich okolo Gdanského zálivu.

Kľúčovú úlohu zohral pruský predseda vlády Otto von Bismarck, neskôr slávny prvý kancelár Nemeckej ríše. Jeho politika smerovala k zjednoteniu Nemecka pod pruským vedením a bez účasti mnohonárodnostnej rakúskej monarchie. Bezprostrednou zámienkou na vojenský konflikt sa stal spor o správu Šlezvicka a Holštajnska, dvoch vojvodstiev získaných po spoločnej vojne proti Dánsku v roku 1864.

Strategické postavenie Rakúska sa výrazne zhoršilo v apríli 1866, keď Prusko uzavrelo tajnú útočnú alianciu s Talianskym kráľovstvom. Cisárstvo už počas konfliktu muselo operatívne viesť vojnu na dvoch frontoch, čo zásadne ovplyvnilo rozdelenie jeho síl aj celkové taktické plánovanie.

Vstupom pruských vojsk na územie Saska a Rakúska v polovici júna 1866 sa skončila fáza strategického sústreďovania armád a začali sa prvé bojové operácie. Odohrávali sa na rakúskej strane hraníc, teda v Čechách, na Morave, v Sliezsku a záver aj v rakúskych oblastiach a na Slovensku. Vojna v Taliansku bola z taktického hľadiska úplne samostatný konflikt, tam bolo Rakúsko úspešné, no na pruskom fronte v zásadnej bitke pri Hradci Králové porazené.

Rakúske a saské jednotky sa začali formovať na pravom brehu rieky Labe, proti nim stáli tri pruské armády a bitka sa začala 3. júla. V priebehu dopoludnia malo Rakúsko miernu prevahu, potom ju však v dvojhodinovom boji o vrch Chlum stratilo a Rakúšania ustúpili na Moravu až k Holíču. Cisárska armáda prišla o 42.500 vojakov a z toho takmer 6000 zahynulo, ďalší boli značne zranení alebo nezvestní. Až 22.000 bolo zajatých. Pruská strana mala straty oveľa nižšie, celkovo niečo viac ako 9300 vojakov.

Pruské ambície nabrali kurz Bratislava s konečným cieľom dobytia Viedne. O necelé tri týždne sa odohrala záverečná bitka Prusko-rakúskej vojny. Pruské prieskumné hliadky sa už 19. júla objavili v Malackách a o dva dni neskôr armáda obsadila Stupavu. Už vtedy sa vojna schyľovala k prímeriu, ale vôľa mocných bola bojovať až do posledného okamihu.

Pruskí dôstojníci dostali rozkaz ihneď tiahnuť na Bratislavu a obsadiť ju napriek úskaliam. Cesta viedla prielomom Malých Karpát, teda v oblasti ťažších terénov optimálnych na obranné postavenie. Rakúske vojská umiestnili jednu brigádu na pravé krídlo, teda v masíve Kamzíka. Odtiaľ sa pozície tiahli na západ smerom k Devínskym Karpatom, pričom železničný násyp chránil veľkú časť brigády. Ľavé krídlo sa opieralo o východné a severovýchodné svahy Devínskej Kobyly.

Rakúske delostrelectvo bolo umiestnené pri Lamačskej bráne a na území Dúbravky, čím bránilo priamemu ťaženiu Prusov zo Stupavy. Krátko pred stretom 21. júla dorazil ako posila 9. rakúsky horský pluk. V nedeľu 22. júla ráno začala časť pruského vojska útok na Lamač. Pruské jednotky boli v prvých salvách odrazené a okolo ôsmej hodiny dostal generál Eduard von Fransecky správu, že prímerie už bolo uzavreté a je platné od 12. hodiny, teda o niekoľko hodín. Napriek tomu nasadil do boja ešte väčší počet delostrelectva, v Lamači a v Dúbravke vznikli veľké požiare, ale ani tento útok nebol úspešný.

O tom, že Prusi chceli aj na prahu prímeria za každú cenu dobyť Bratislavu, svedčí aj ťaženie generála Juliusa von Boseho. Jeho brigáda sa vydala lesnými cestami poza Lamač cez Železnú studienku a Kamzík do tyla Rakúšanov. Postup brigády bol vzhľadom na ťažký terén pomalý, a tak sa posledný krátky boj strhol okolo 11. hodiny na Kolibe pri známom hostinci Slamená búda. Bočný pruský manéver sa zastavil, keď biele zástavy a zvony napoludnie ohlásili povinnosť prímeria. Určením demarkačnej čiary prebiehajúcej Záhorskou Bystricou sa skončil vojenský konflikt o nadvládu nad Nemeckom a strednou Európou.

V poslednej bitke vojny, ktorá sa o niekoľko hodín mala aj tak nevyhnutne skončiť, padlo približne 600 Rakúšanov a stovka Prusov. Atakujúca armáda využila prednosti vo výzbroji i strategické chyby Rakúšanov (napríklad biele kabátce v lesnom poraste). Z hľadiska pruských vodcov išlo zase o cynickú potrebu konečného úderu krátko pred faktickým víťazstvom v celej vojne, ktoré zahŕňalo aj finančné reparácie od Rakúšanov.

Obete pochovali zväčša na cintoríne v Lamači. V spoločnom hrobe na Kamzíku leží 23 rakúskych a pruských vojakov, povyše Slamenej búdy ďalších šesť. Na Kamzíku možno nájsť aj hroby jednotlivcov, ktorých pochovali na miestach, kde ich zastihla smrť.