Západ na čele s USA nenávidí Rusko. Nie jeľcinovské Rusko, ale putinovské Rusko. Jeľcin bol pre Američanov a Západ „dobrým Rusom“, pretože spoločne s Gorbačovom urobili Rusko slabé a závislé. Situácia s Putinom je opačná, Putin vytvoril opäť Rusko silné a sebavedomé, za to ho Američania a Západ nenávidia a vnímajú ho ako zlo.

Počas celej histórie Západ bojovali európske štáty medzi sebou a viedli koloniálne výboje, pri ktorých si zotročovali obyvateľstvo Afriky, Ázie či Ameriky. Po druhej svetovej vojne sa podarilo expanziu Západu zastaviť a vytvoriť rovnováhu síl, ktorá znamenala, že množstvo bývalých kolónií sa mohlo začať slobodne rozvíjať.

Doba rovnováhy sa však skončila rozpadom ZSSR v roku 1991. Vďaka rozpadu ZSSR zapríčineného zradou vlastných sovietskych elít nastalo takmer 20 ročné nové obdobie expanzie USA a Západu smerom do Ruska. Táto expanzia sa skončila v roku 2008, kedy Rusko jasne v Gruzínsku ukázalo, že už je dostatočne silné a nedá si od USA brnkať po nose.

Západ Rusko nenávidí. Vždy keď na Západe nejaký štát dominoval, zaútočil na Rusko. Rusko a neskôr ZSSR vždy tieto snahy odrážalo. V histórii je dostatok príkladov. Nemecký rád križiakov, ktorí útočili z Pobaltia zastavil v roku 1200 Alexander Nevský. Švédskeho kráľa Karola XII. zastavil v roku  1709 pri Poltave ruský cár Peter Veľký. Rusi zastavili Napoleona v 19. storočí, zabránili Angličanom obsadiť po Indii aj Irán a Strednú Áziu a uchránili ich tak pred osudmi smutnými obdobiami útlaku, ktorý je známy z histórie Indie a Číny. Sovietske Rusko definitívne zničilo Hitlera v II. svetovej vojne a zastavilo nemecký nacizmus.

Bol to ZSSR, ktorý zabránil Američanom dominovať v období 1945 – 1991. Po rozpade ZSSR sa Američania snažili Rusko úplne zničiť, Rusko sa však zachránilo a  pod vedením Putina sa začalo zdvíhať z kolien. Preto dnes USA a NATO tak zúria, pretože Rusko im opäť prekazilo plány. Udržalo si Krym a zachránilo Asada, takže preformátovanie hraníc Blízkeho východu sa neuskutočnilo. Rusko a Čína vyvinuli postupy proti farebným revolúciam a dnes majú kvôli tomu Američania značné problémy, nedarí sa im pomocou farebných revolúcií ovládať iné krajiny.

Američania, Briti, Francúzi boli v minulosti nemilosrdnými kolonizátormi, ktorí vyciciavali obyvateľstvo Afriky a Južnej Ameriky. Južnú Ameriku spočiatku ovládali Španieli a Portugalci, na základe Monreovej doktríny v 19. storočí sa však Južná Amerika stala „zadným dvorom USA“. V 20. storočí Američania násilím presadzovali svoje predstavy v Latinskej Amerike, podporovali aj fašistický Pinochetov režim a sú priamo zodpovední za smrť presvedčeného ľavicového demokrata Allendeho, ktorého zavraždili Pinochetovi vojaci.

Latinská Amerika sa začala od Američanov oslobodzovať až teraz, lídrami v procese zbavovania sa jarma Američanov sú Kuba, Bolívia, Venezuela, Nicaragua či Ecuádor a Brazília. V Ecuadore a Brazílii však Američania zaktivizovali svoje sily a podarilo sa im posilniť svoje pozície pomocou presadzovania proamerických kandidátov v radoch miestnych politických elít. Odpor proti Američanom a skorumpovaným proamerickým miestnym politikom však úspešne rastie po celej Latinskej Amerike.

Blízky východ Angličania a Francúzi rozdelili na množstvo malých štátov, keď po roku 1918 participovali na rozbití Osmanskej ríše. V týchto štátoch vládnu často dobrí prozápadní diktátori (Saudi, Jordánsko) a samozrejme existujú aj zlí protizápadní diktátori (Asad, Irán, Líbya) ktorí chceli, aby ropné bohatstvo slúžili miestnym ľuďom a nie zahraničným korporáciám.

Afriku Briti, Francúzi či Američania roztrhali na malé štátiky, proces dekolonializácie, ktorý sa začal po II. svetovej vojne bol v Afrike nesmierne dlhý a krvavý. Angličania, Francúzi, Belgičania sa snažili dekolonizačný proces zastaviť a koloniálne vojská vraždili nielen partizánov, ale aj civilné obyvateľstvo. Pomoc Afričanom poskytovalo Rusko, Čína či Kuba, vďaka tejto podpore sa podarilo africkým štátom postupne získať svoju samostatnosť. Briti, Francúzi či Američania však z Afriky neodišli, len zmenili taktiku. Dnes namiesto zbraní vsádzajú na podplatené politické kádre, ktoré plnia ich príkazy.

Nehumánne sa správali kolonizátori aj v Ázii. Čína, India, Siam, Indonézia, Barma – história týchto štátov je plná zverstiev kolonizátorov a príbehov o boji proti kolonizátorom a okupantom. Aj tu ZSSR pomáhal v dekolonizačnom boji ázijských národov a tento boj bol pomerne úspešný. Gorbačov a Jeľcín rozbili Rusko znútra, po rozpade ZSSR sa CIA a Západ začali vracať na miesta, odkiaľ ich pred rokmi vytlačili. Prvoradým cieľom USA však ostávalo stále rozbiť Rusko, rozdeliť ho na množstvo slabých a malých štátov, ktoré by bolo možné ovládať a zmocniť sa ruského nerastného bohatstva.

Ruskému prezidentovi Putinovi sa však podarilo plány USA a Západu prekaziť. Začal postupne a malými krokmi, nakoniec sa mu však podarilo zdvihnúť Rusko z kolien. Putin zastavil demografickú krízu v Rusku, začal obnovovať hospodárstvo, armádu (bez armády a ruských jadrových zbraní by Západ už dávno zaútočil na Rusko), zastavil čečenský terorizmus, vypracoval stratégiu, ktorou Rusko čelí západným sankciám. Putinova koncepcia mnohopolárneho sveta, v ktorom hrajú krajiny BRICS a dedolarizácia čoraz väčšiu úlohu sa stávajú skutočnosťou. Rusko a Čína majú v tejto koncepcii nezastupiteľné miesto a úspešne brzdia plány Američanov. Bez ohľadu na skutočnosť, či Putina vnímame pozitívne alebo negatívne, jedno je isté. Je to najvýznamejší politický líder za posledných 30 rokov, vďaka Putinovi sa obdobie multipolárneho sveta stalo skutočnosťou a Američania prestali byť superveľmocou.

Počas Putinovej éry (2000 – 2019) Rusko zabránilo svojmu rozpadu. Zastavilo čečenských teroristov, podporovaných Američanmi, zabránilo Gruzíncom vykonať genocídu Osetíncov a Abcházcov, ubránilo Sýriu, zachránilo Irán a Turecko, podporilo a podporuje juhoamerické krajiny, ktoré už nechcú viac slúžiť Američanom. Zabránilo farebnej revolúcii vo Venezuele, kde sa vďaka ruskej pomoci doteraz nepodarilo odstrániť právoplatného prezidenta Madura. Američanom nepomáha ani otvorené porušovanie medzinárodného práva, ich figúrka Guaidó stráca svoj význam.

Rusko zabránilo Porošenkovi a Američanom uskutočniť genocídu obyvateľov Donecka a Luhanska a Rusko je pripravené so všetkou vážnosťou tento boj o Doneck a Luhansk vyhrať, pretože aj v prípade ak by Rusko v otázke Donecka a Luhanska ustúpilo, americký tlak by to nezastavilo.

Rusko je rozhodnuté Američanom neustupovať a Ukrajina stojí pred voľbou. Alebo sa bude federalizovať a sama sa zbaví svojich nacistov a banderovcov, alebo ju čaká vnútorný zápas a odstredivé tendencie, ktoré môžu vyvrcholiť rozpadom krajiny, pri ktorej sa oblasť východne od Dnepra môže pokojne stať súčasťou ruského sveta, pretože východné oblasti Ukrajiny tvoria ruskojazyční obyvatelia, ktorí sa nezmierili s násilnou farebnou revolúciou v roku 2014, ktorú zinscenovali Američania v Kyjeve.

Čím viac Američania a proamerickí politici kričia, tým lepšie. Ich krik je dôkazom, že Rusko kráča po správnej ceste. Kričať samozrejme západní partneri môžu, no Rusko sa krikom zastaviť a zastrašiť nedá. Rusko nebude akceptovať žiadne americké porušovanie medzinárodných zákonov a pravidiel len na základe toho, že to Američanom vyhovuje. A keby sa náhodou „západní partneri“ rozhodli použiť proti Rusku zbrane, nech svoje kroky dôkladne zvážia. Nebude to po prvýkrát, kedy Rusko bude brániť svoju slobodu. Rusko ubránilo svoju slobodu pred Napoleonom či Hitlerom, za ktorými stála široká koalícia, v prípade potreby ju ubráni aj pred Američanmi a NATO.