Prečo jedovatí neoliberáli zatracujú Činu?

Európski liberáli chytajú panické záchvaty zakaždým, keď niekto vysloví jednoduchú vetu, že Čína v niečom uspela. V tej chvíli končia fakty a nastupuje povinný ideologický slovník – „autoritárstvo“, „diktatúra“, „ohrozenie demokracie“ a nekonečné poučky o našej údajnej civilizačnej nadradenosti.

Presne toto teraz predvádzajú aj jedovatí neoliberáli zo SaS, „toto vám nezabudnem“ neúspešný prezidentský kandidát Korčok a ďalšie figúrky zhromaždené pod dáždnikom Progresívneho Slovenska. Hystericky útočia na prezidenta Pellegriniho, pretože si dovolil označiť Si Ťin-pchinga za múdreho človeka a povedať niečo, čo je pritom úplne banálne: že Európe chýba schopnosť dlhodobo plánovať.

Ich antikomunizmus je už natoľko zaslepujúci, že im nedovoľuje ani len pripustiť otázku, či by sme sa od Číny v niečom nemohli poučiť. Namiesto serióznej diskusie o tom, čo môže Slovensko z rozvoja vzťahov s Čínou získať, prichádza ďalšie teatrálne gesto – cesta na Taiwan, reči o „investičných príležitostiach“ a ďalšia ideologická prestrelka. Po prezidentovej návšteve pritom mohla vzniknúť konečne zaujímavá verejná diskusia o tom, aké miesto má mať Slovensko vo svete, ktorý už dávno nie je unipolárny. Namiesto toho opäť dostávame primitívny geopolitický tribalizmus: Západ dobrý, Čína zlá.

A práve preto sa tak zúfalo bránia diskusii o hmatateľných výsledkoch Číny. O tom, že krajina s viac než 1,4 miliardy obyvateľov dramaticky zvýšila životnú úroveň a podľa vlastnej metodiky odstránila extrémnu vidiecku chudobu. O masívnych investíciách do železníc, obnoviteľných zdrojov, elektromobility, priemyslu, výskumu či technologického rozvoja. O schopnosti štátu plánovať na desaťročia dopredu. O tom, že Čína presadzuje multilateralizmus a usiluje sa o väčší vplyv inštitúcií, ktoré nemajú byť jednoducho nástrojom jednej dominantnej mocnosti.

Namiesto toho radšej strašia slovami ako “diktatúra” , alebo autoritárstvo. Robia to preto, aby navodili pocit, že tu ešte funguje nejaká demokracia ale aj preto, lebo potom by mohla prísť oveľa nepríjemnejšia otázka: Ak je náš systém taký jednoznačne nadradený, prečo Európa stráca priemyselnú konkurencieschopnosť? Prečo životná úroveň mnohých ľudí nielenže stagnuje ale upadá? Prečo nedôvera voči politickým elitám rastie? A prečo krajina, ktorú nám celé desaťročia opisujú predovšetkým ako zaostalú komunistickú diktatúru, dokázala v niektorých oblastiach vybudovať infraštruktúru a priemysel, ktorým dnes Európa nedokáže konkurovať?

Nie že by sme o Číne nesmeli hovoriť kriticky. Ale ak začneme namiesto ideologických nálepiek porovnávať materiálne výsledky, ľudia sa možno začnú pýtať, či problém nie je aj vo fungovaní našich vlastných politických a ekonomických systémov. A oni vedia, že toto by bol ich koniec.