Prečo je nový migračný pakt dôležitejší, než si myslíte

Debata rozdeľuje Úniu už roky. A v mnohých ohľadoch konečný text odráža toto napätie.

Počas väčšiny uplynulého desaťročia Brusel obhajoval prístup zameraný takmer výlučne na prijímanie a humanitárne riadenie. Nárast popularity nacionalistických a suverenistických strán v krajinách ako Taliansko, Maďarsko, Holandsko, Rakúsko a Francúzsko však vynútil zavedenie prvkov, ktoré by boli ešte pred pár rokmi politicky nepredstaviteľné: zrýchlené hraničné postupy, povinné predvstupné kontroly a rýchlejšie mechanizmy na zamietanie zjavne neopodstatnených žiadostí.

Problémom je, že tieto zmeny prichádzajú v rámci systému, ktorého primárnou logikou zostáva prerozdelenie zodpovedností, a nie zníženie migračných tokov. Inými slovami, systém sa iba snaží zapchať diery v trupe lode namiesto toho, aby loď prekonštruoval tak, aby sa nepotopila.

Čo sa vlastne mení?

Pakt zavádza spoločný systém kontroly migrantov prichádzajúcich na vonkajšie hranice EÚ. Pred formálnym vstupom na európske územie budú podrobení kontrolám totožnosti, bezpečnostným a zdravotným kontrolám.

Okrem toho budú niektorí žiadatelia o azyl pochádzajúci z krajín s nízkou mierou uznávania podliehať zrýchleným hraničným postupom. Oficiálnym cieľom je rýchlejšie riešiť prípady a zabrániť tomu, aby osoby s malou šancou na získanie medzinárodnej ochrany zostávali v Únii celé roky.

Brusel argumentuje, že opatrenie zvýši počet návratov migrantov a zníži tlak na národné azylové systémy. Najkontroverznejším prvkom však naďalej zostáva takzvaný mechanizmus povinnej solidarity.

Ak čelí členský štát tomu, čo sa považuje za nadmerný migračný tlak, Komisia môže aktivovať systém, na základe ktorého musia ostatné krajiny buď prijať žiadateľov o azyl presídlených z postihnutého štátu, alebo poskytnúť alternatívne finančné príspevky.

Pre mnohé vlády v strednej a východnej Európe zostáva problém presne taký istý, ako bol počas migračnej krízy v roku 2015: Únia migračný fenomén nerieši – len ho rozdeľuje.