Niečo podobné som zažíval minulý rok 1. októbra, keď som pochodoval spolu s mojimi katalánskymi priateľmi ulicami Barcelony v protestnej demonštrácii za slobodu Katalánska a bol som priamym svedkom brutality zlopovestnej Guardie Civil (štátna vojenská polícia), ktorú do Katalánska vyslal vtedajší šéf španielskej vlády Rajoy. Mala utopiť hoci aj v krvi právo Kataláncov na hlasovanie o samostatnosti.

Vlak prišiel do Paríža pred deviatou a na stanici ma čakal Jules, môj francúzsky priateľ z Bordeaux. Už z diaľky som videl jeho markantnú vysokú postavu v žltej veste. Len čo sme sa zvítali, vytiahol z ruksaku žltú vestu a hneď mi ju začal navliekať a pritom mi so širokým úsmevom na tvári povedal: „Teraz už si aj ty jeden z nás.“

Moja nervozita veľmi rýchlo zmizla a vystriedalo ju zvedavé očakávanie. Rýchlo sme kráčali k stanovišťu taxikov. Jules mi oznámil, že je zastavené metro i autobusová doprava a Paríž je plný policajtov a vojakov a že v bezprostrednom centre sú všade kontroly a množstvo zátarás.

Taxíkom sme sa doviezli k Louvre a potom sa nám podarilo dostať vďaka našim novinárskym preukazom až na začiatok svetoznámej ulice Champs-Élysées. Vystúpili sme a po policajnej kontrole sme už kráčali hore, smerom k Víťaznému oblúku, kde na jednom mieste bola veľká skupina žltých viest, ktoré pricestovali z Bordeaux a ku ktorým patril aj Jules. Bolo ich okolo 500 a priatelia Julesa ma hneď srdečne vítali a potľapkávali.

Okolo dvanástej bola Champs-Élysées už zaplnená tisíckami žltých viest a demonštrácia prebiehala pokojne, aj keď nálada voči vláde, ale predovšetkým proti Macronovi bola výbušná a plná hnevu. Jules odhadoval počet demonštrantov len na tomto mieste na viac ako 20 000. Všetky drahé obchody i reštaurácie boli zabarikádované a strážené.

Odkedy sa začali protivládne aktivity žltých viest, tak boli už niekoľkokrát demonštrantmi násilne poškodené. Počas demonštrácií 1. decembra bolo len v Paríži podpálených okolo 120 áut.

Všetko sa začalo na sociálnych sietiach. Výzva k akcii prišla cez facebook a napokon sa to rýchlo a lavínovite rozrastalo. 17. novembra prišlo k prvým celofrancúzskym organizovaným demonštráciám a bol to najprv len protest proti prezidentovi Macronovi a jeho plánovanému zvýšeniu dane na pohonné hmoty, protest proti zrušeniu dane z majetku a protest proti extrémnemu zníženiu dane z kapitálových výnosov.

To však nie je ani zďaleka všetko, čo toto protestné hnutie žiada od Macrona. Ide celkovo o 40 požiadaviek, o.i. žiadajú žlté vesty zvýšenie dôchodkov, zníženie daní pre nízke platy, relevantné zvýšenie minimálnej mzdy.

Hnutie nemá žiadnych „vodcov“ – všetci sú rovnoprávni, ale ho zastupujú a s médiami pravidelne komunikujú štyria jeho hlavní iniciátori: Jacqueline Mourard 51, Priscilla Ludosky 32, Eric Drouett 33, Maxime Nicolle 31 – sú z provincie a nie z Paríža.

Hnutie reaguje spontánne a podľa potreby. Je to prvé hnutie svojho druhu v Európe a je maximálne účinné a obrovské.

“Neotrasiteľným“ Macronom už otriaslo až do základov.

Jules mi povedal, že hnutie je pacifistické, ale že ak je potrebné, aby Paríž horel, ak sa len tak niečo zmení, tak že bude horieť. Od inej žltej vesty, ktorá sa pridružila k našim rozhovorom, počujem, že násilie je síce zlé, ale že elity znásilňujú národ každý deň a preto musí národ tiež použiť násilie proti nim. Od Alice, ktorá prišla z Lyonu, sa dozvedám, že len šéfovia veľkých koncernov určujú, kto vládne a že zvolenie Macrona bolo zmanipulované, pričom on sám je len bábkou v rukách kapitalistov.

Dozvedám sa, že žlté vesty zastupujú predovšetkým tých, ktorí sa ešte nikdy nemali dobre, ktorí žijú v katastrofálnych podmienkach a ktorí nenávidia preto každého, kto patrí k elite. Hnutie je predovšetkým hnutím provincie a obyvateľstva, ktoré žije veľmi biedne z poľnohospodárstva a je podobné obyvateľom USA, ktorí volili Trumpa.

Alice mi prízvukovala, že neznáša násilie, ale keď polícia provokuje, tak je nutné sa brániť násilím.

Podvečer je centrum Paríža okolo Víťazného oblúku už doslova zaplavené s gilets jaunes – žltými vestami a nálada je hrozivo explozívna. Jules odhaduje, že v celom Paríži ich v tento deň už demonštruje približne 50 tisíc. Kolóny veľkých policajných áut krúžia a križujú všetkými cestami okolo a cez Champs-Élysées.

Je podvečer a práve sledujem jednu veľkú kolónu, ktorá s prenikavým trúbením ide okolo nás. Napočítal som vyše 50 vozidiel. Medzi nimi aj obrnené. Demonštranti sú sebavedomí a sú si istí, že dosiahnu to, za čo bojujú i krvácajú. Žlté vesty chcú spoluurčovať vo vláde a tvrdo bojujú proti nej, ale i proti médiám.

Večer sa vytvorili viaceré mohutné prúdy demonštrantov, ktoré sa pohybujú rôznymi smermi a polícia pred nimi usporiadane ustupuje. Začína sa boj a násilie, horia autá, pneumatiky, rozbíjajú sa luxusné obchody. V jednom z prúdov som aj ja spolu so Julesom. Štipľavý dym sa šíri vo veľkých tmavých mračnách a dráždi nám oči, hrdlo, i dýchacie cesty.

Nejeden policajt – o tom oficiálne médiá nepíšu – dával najavo, že je lojálny s demonštrantami a nie s vládou.

Hrdý a nafúkaný Macron čiastočne kapituluje a sľubuje veľké ústupky. Žltým vestám to ale nestačí a už sa pripravujú nové obrovské demonštrácie.

Už teraz sa hovorí, že Macrona to bude zatiaľ stáť viac ako 10 miliárd eur a ak sa chce udržať, tak bude musieť urobiť aj ďalšie ústupky. Bude mať ale veľký problém s Bruselom. EÚ komisár Moscovici povedal v utorok, že jeho komisia preskúma veľmi pozorne, ako sa prejavia Macronove dodatočné výdavky na francúzskom štátnom deficite, ktorý je už teraz veľmi vysoký.

Veľká nádej Európy – ako Macrona po zvolení za prezidenta – nadšene oslavovala Merkel, sa potáca a hrozí sa, že sa zrúti z piedestálu moci.

Francúzi sú nevyspytateľní, a tak ako rýchlo ho zdvihli do neba, tak rýchlo ho môžu nechať padnúť až do pekla.

Jeho najväčšou chybou je jeho preceňovanie sa a jeho arogantná nafúkanosť, a najmä to, že bol absolútne vzdialený chudobným vrstvám svojho národa a vôbec nič nechcel pre ne urobiť.

Neskoro večer som sa rozlúčil v jednej reštaurácii s Julesom a štyrmi jeho spolubojovníkmi z Bordeaux. Všetci mi povedali, že o týždeň sú v Paríži opäť, a to napriek tomu, že žlté vesty robia tie isté akcie aj v ich meste.

Keď som o polnoci zaspával v hoteli, tak sa mi ešte dlho premietali v hlave nespočetné obrazy z mojich zážitkov v žltej veste.

V pondelok večer, po príchode do Nemecka, som si ju odložil v mojej pracovni do malej skrinky ako veľmi vzácnu pamiatku.

Roman Bednár