Potrebuje táto doba filozofov, alebo aspoň múdrych ľudí?

Veriť politikom sa už dnes nenosí. Hoci vlastne, mali by sme. Veď sú to ľudia, ktorí spravujú verejné veci a dane, ktoré platíme všetci. My všetci sa im skladáme na to, aby múdro rozhodovali o používaní týchto peňazí a o údržbe spoločnosti. Poznáme to napríklad na sídlisku – máme spoločenstvo vlastníkov bytov, ktoré si platí správcu, čo sa stará o celú budovu a veci s tým súvisiace. Vari by si vlastníci platili nejakého truľa, čo by nechal budovu spustnúť alebo spadnúť? Alebo človeka, ktorý by im namiesto údržby začal rozkazovať? A predsa sa práve to deje.

Veriť aktivistom je ešte problematickejšie. To je, ako by ste uverili susedovej štrnásťročnej dcére, že zachránite planétu upratovaním sídliska a potom prídete na to, že jej rodičia majú upratovaciu firmu, ktorá na takom dobrovoľníctve dobre zarába. Alebo by ste podpísali panáčikovi protest proti výstavbe novej bytovky v susedstve a potom by sa ukázalo, že to bol len lobista iného developera, ktorý tam napokon postaví spaľovňu starých pneumatík. Či už to dotyční aktivisti vedia alebo nie, za každým aktivizmom je nejaký konkrétny záujem.

Najhoršie je veriť vedcom. Chceli rozbiť atóm a vynašli jadrovú bombu. Chceli vyliečiť choroby a vypustili vírusy. Na akúkoľvek otázku odpovedia, že nemôžu nič na sto percent zaručiť, ale máte im veriť. Samozrejme iba dovtedy, kým sami nezmenia názor a potom budú s kamennou tvárou tvrdiť opak. Navyše, dnešný vedec už nie je ten šialený vynálezca v pivnici, ale zamestnanec korporátu v laboratóriu za milióny. Môžeme hádať, komu asi slúži.

Tak komu teda veriť? Čo takto skúsiť veriť múdrym ľudom vo svojom najbližšom okolí. Veď každý nejakého takého človeka poznáme. Či už je to skúsený strýko, láskaví starí rodičia, čo toho veľa zažili, alebo rozvážny kamarát, ktorého rady sa nám toľkokrát osvedčili. Múdry človek predsa nemusí vyzerať ako starogrécky filozof. Musí mať však šancu prehovoriť. Aby sme mali radšej radu múdrych ako zradu politikov.

Maroš Puchovský