Potrebuje Slovensko reformu verejnej správy?

Slovenskom opäť zašumela tradičná téma zmeny územného členenia štátu. Ako to už býva na Slovensku tradíciou, keď jedna strana povie A, druhá má milión argumentov, prečo nie A, ale B. To, že naša krajina prešľapuje na mieste a vážne sa z nej pomaly stáva naklonená rovina, po ktorej sa skĺzne náš vysnívaný raj na zemi do nenávratna, nie je vina ani Mečiara a Gála, ani Dzurindu a Fica, ani Fica a Šimečku, ale tejto neskutočnej, ničím nepodloženej vzájomnej nevraživosti, neochoty zatiahnuť za jeden povraz v prospech všeobecného blaha. Nenávisť proti politickému oponentovi je väčšia ako čokoľvek spoločensky prospešné. A ešte je tu jeden fenomén, ktorý už vopred túto diskusiu pochová. Sú to príslovečné slovenské múdrosti, ktoré zozbieral A. Záturecký. Jedna z nich hovorí, že žiaden kapor si svoj rybník nevypustí. V tomto duchu treba chápať „nekompromisné” stanoviská skupiny 8, teda predsedov samosprávnych krajov.

Som hlboko presvedčený, že naša verejná správa potrebuje zásadnú reformu od kompetencií až po terminológiu. Bol som podpredsedom výboru pre štátnu správu a verejnú samosprávu vo vtedajšej SNR, keď sa prijímal zákon o obecnom zriadení. Z odstupom času musím povedať, že hlavným kritériom tých, čo tento zákon predkladali, nebola efektívna obecná samospráva, ale čo najdokonalejšie pretrhanie väzieb na minulosť, malá efektívnosť a do určitej miery aj vyradenie značnej časti obyvateľstva z účinnej účasti na správe obcí. Podobne to bolo aj pri zriaďovaní vyšších územných celkov, kde niekto V. Mečiarovi nahovoril, že ich hranice sa majú vytyčovať v rozpore s tradičným delením Slovenska, lebo sa tým zlikvidujú pretrvávajúce pozostatky feudálneho partikularizmu. A tak sa nám stalo okrem iného, že mestá Levoča a Spišská Nová Ves vzdialené od seba 10 km a celé stáročia zaradené v jednom územnom celku sú zrazu za hranicami „všedných dní”. A takých pestiev je až-až.

Podľa môjho názoru odpoveď na otázku z nadpisu je pozitívna. Slovensko potrebuje reformu verejnej správy, ale nie nerozmyslenú, nie takú, kam tiahne slovenská ľavica – k obnoveniu Novotnovského systému troch krajov, neskôr s vykrojenou Bratislavou. Tento systém už vykázal svoju nefunkčnosť a dvakrát ho Slováci, keď sa čiastočne vymkli spod kontroly Prahy, odvrhli (roku 1969 a roku 1990). Treba hľadať také riešenie, ktoré bude vychádzať z historických území a zároveň bude vytvárať prirodzené hospodársko-spoločenské rámce na ďalší rozvoj.

Som toho názoru, že Slovensko je prirodzene členené podľa nosných riečnych systémov, ktoré ich spájajú do jedného celku. Tých území, ktoré sú vytvorené geograficky i etnograficky máme na Slovensku štyri. Sú to podunajský región, ipeľsko-pohronský región, považský región a potiský región. Na základe týchto prirodzených regiónov by bolo možné postaviť funkčné územné jednotky, pri ktorých by boli zohľadnené aj niekdajšie územnosprávne celky (župy, stolice). Okrem toho máme na Slovensku dve prirodzené metropoly – Bratislavu a Košice – ktoré by mali tvoriť samostatné územné celky na úrovni kraja/župy. Za funkčné územné celky teda považujem štyri kraje/župy a dve mestá s postavením kraja/župy.

Čo najväčšie pretrhanie zväzkov s minulosťou sa použilo aj pri vytváraní terminológie nového územnosprávneho členenia. Úplne sa odmietlo používanie názvov župa, župan vraj smrdiace zatuchnutým maďarónstvom. Snahy (aj z mojej strany) presvedčiť vtedajších zákonodarcov o tom, že termín špán/župan, maď. ispán nemajú nič spoločné sa maďarónstvom, že na našom území fungovali dávno pred príchodom staromaďarských kočovníkov, nezaberali. Ani poukazovanie na to, že krajské zriadenie bolo v Česku už od stredoveku, kým na Slovensku bolo župné zriadenie a pomenovanie kraj v zmysle územnosprávneho celku prišlo na Slovensko až pri reorganizácii územnej správy roku 1949, keď sa český systém presunul aj na Slovensko najskôr v podobe šiestich, neskôr troch krajov.

Rovnako si myslím, že na totálne prebudovanie je zrelé aj obecné zriadenie. Dnes máme cca 2700 samosprávnych obcí. Sú obce bohaté, ale aj také, ktoré si sotva vedia zaplatiť svojho predstaveného. Odtrhnutie od tradičnej slovenskej terminológie pri názvoch inštitúcií obecného zriadenia je ešte väčšie ako v prípade vyšších územných celkov. Slovensko malo už od stredoveku pomerne vyvinutú terminológiu na pomenovanie predstavených miest a obcí. Bola v súzvuku s názvami týchto osôb s nemeckým a maďarským jazykom, ale nebola nimi kontaminovaná ako napr. čeština. Česi mali napr. hejtmana (Hauptmann), purkmistra (Bürgermeister), fojta atď. Po Bielej hore (1620) v rámci rekatolizácie nemecké názvy nahradzovali českými ako starosta a primátor. Primátor je síce pôvodom latinské slovo, ale zaviedli ho v pobielohorskom období na označenie predstaveného v akejkoľvek obci. Nakoniec toto slovo ustálili na označenie predstaveného mesta so zriadeným magistrátom, a tak sa dostalo aj na Slovensko (Bratislava).

Je úplne nenáležité, aby slovenčina používala na označenie hlavných predstaviteľov obcí české importované slová. Slovenčina mala oproti nemeckému Bürgermeister, maďarskému polgármester termín mešťanosta. Na čele obce bol richtár, ale tento názov súvisel so zavádzaním vyspelejšieho nemeckého zákupného práva namiesto domáceho zvykového práva. Rovnako v slovenskej správnej terminológii nebolo slovo vrchný, lebo v uhorskej šľachtickej demokracii predstavený nebol pre ostatných vrchnosťou (ako to bolo v ríši a teda aj v Čechách), ale len prvý medzi rovnými. Preto sme mali na Slovensku hlavného mesťanostu, meštanostu a richtára. Keď som toto prednášal v SNR pri schvaľovaní návrhu o obecnom zriadení, tak ma vtedajší vápenkári (obdoba dnešnej kaviarne) vysmiali. Vraj či chcem vrátiť Slovensko do stredoveku. To, že totálne bohemizovali slovenskú správnu terminológiu, im až tak neprekážalo.

Takže ako ďalej pri našom obecnom zriadení. Nie všetko, čo bolo v minulosti, bolo zle. Som presvedčený, že sa treba vrátiť ku koncepcii strediskových obcí , aby sa vytvorili silné obce, ktoré by boli schopné nielen prežívať, ale aj žiť. Treba sa zbaviť ilúzie, že referendum v otázkach organizácie verejnej správy je najlepší mechanizmus na vytváranie obcí, resp. zlučovanie obcí. Prostredníctvom tohto inštitútu budeme len prešľapovať na mieste, lebo väčšina Slovákov sa dá radšej z kože zodrať než, aby uznala, že iný má pravdu. Treba urobiť nekompromisnú reformu verejnej správy tak teritoriálnu, obsahovú i terminologické. Aby táto správa bola slovenská a slúžila občanom Slovenskej republiky.

V prílohe môj náčrt, ako by mohlo vyzerať územnosprávne členenie SR.