Môj profil 
Predplatné
Ako podotkol ruský minister, poľská strana si pod kepienkom prijatého zákona o dekomunizácii svojvoľne vykladá ustanovenia zmluvy medzi Ruskom a Poľskom o zachovaní pamiatky vojnových obetí a udalostí. Poľský sejm menovite rozhodol o likvidácii pamätníkov vojakom Červenej armády pod tou zámienkou, že na miestach, kde stoja tieto pamätníky, sa vo väčšine prípadov nenachádzajú reálne hroby padlých príslušníkov Červenej armády a že samotné pamätníky majú ideologický podtón.
Pri podpisovaní spomínanej zmluvy s Poľskom Rusko vôbec nemalo v úmysle vysloviť súhlas s podobnými krokmi. Článok 9 Zmluvy medzi vládou Ruskej federácie a vládou Poľskej republiky o spolupráci v oblasti kultúry, vedy a vzdelávania zo dňa 25. augusta 1993 hovorí, že „…zvláštna pozornosť bude venovaná zachovaniu pamätníkov a pamätných miest, ktoré súvisia s dejinami oboch národov, a zabezpečeniu slobodného prístupu k nim“.
V skutočnosti dochádza aj k likvidácii tých pamätníkov, kde sú pochované telesné pozostatky príslušníkov Červenej armády. V takých prípadoch poľským úradom nezostáva nič iné, len popieraním existencie pozostatkov verejnosť klamať. Posledný prípad vandalizmu sa odohral v Trzcianke. Pri búraní mauzólea nad spoločným hrobom bojovníkov proti nacizmu poľské úrady tvrdili, že pod mauzóleom nijaké hroby nie sú, čo však bola lož .
Bezočivosť narastá a už sa ozývajú hlasy, ktoré navrhujú zlikvidovať aj skutočné cintoríny s tým, že ich treba preniesť niekam von za hranice miest.
Poľské presadzovanie názoru, že sovietske pamätníky sú symbolmi ideológie, nie je o nič menej ideologické. Vždy sa dá vyhlásiť za ideologický symbol aj hrob jedného jediného sovietskeho vojaka, čo by Varšava aj urobila, keby nebolo spoločných hrobov. Kroky poľskej vlády majú za cieľ jedno: preformátovať národnú pamäť Poliakov, aby budúce generácie nič nevedeli o zásluhe ZSSR na oslobodení Poľska spod jarma nacizmu.
Týmto Poľsko kladie základy pre budúce konflikty a podnecuje špekulatívne debaty o histórii rusko-poľských vzťahov, pričom vopred neguje možnosť zmierenia.
Toto súvisí s rozpínavými chúťkami Poľska smerom k západným hraniciam Eurázijskej únie. Tým, že sa Poľsko hrá na obetného baránka, ospravedlňuje svoje ani zďaleka nie mierumilovné kroky, medzi ktoré patrí napríklad podpora neonacistických a ultranacionalistických režimov v republikách bývalého ZSSR (Litva, Lotyšsko, Estónsko, Ukrajina) a agresívnych plánov NATO.
Poľsko nepotrebuje historické zmierenie z toho dôvodu, lebo má v úmysle (s podporou NATO) rozšíriť sféru svojho geopolitického vplyvu na územiach západnej časti bývalého ZSSR až po ukrajinsko-ruské a bielorusko-ruské hranice.
Národno-klerikálna strana Právo a spravodlivosť, ktorá je v Poľsku teraz pri moci, ako aj tejto strane podriadený poľský Ústav pamäti národa, stavia do priameho súvisu prítomnosť sovietskych pamätníkov v Poľsku s udalosťami, ktoré sa odohrali v roku 1939, keď boli takzvané „východné územia“ (teda územia západného Bieloruska, západnej Ukrajiny a juhovýchodu Litvy, ktoré patrili Druhej poľskej republike) opätovne pripojené k Bieloruskej, Ukrajinskej a Litovskej sovietskej socialistickej republike.
V poľskom národnom povedomí sú tieto územia napriek historickým faktom doteraz poľské. Hranice „východných území“ (kresy wschodnie) sú považované za hranice poľskosti a jej východného dosahu. Táto konotácia je veľmi dôležitá, pretože umožňuje pochopiť vnútorné motívy poľskej východnej politiky.
Samotný pojem „východných území“ ako politickej ideologémy vznikol v období romantizmu, v čase prevahy idylických foriem a duševných a citových idealizácií v umení nad realizmom. Tento romantický náboj nesú „východné územia“ v rámci poľskej kultúry až dodnes. Idylické vykreslenie kresow wschodnich, kde všetci žili družne, slobodne a voľne pod žezlom poľských kráľov, je až doteraz hlavným motívom v poľskom umení venovanom tejto téme.
Každý, kto popiera tento mýtus, ktorý je taký sladký poľskému srdcu, sa považuje za hrozbu pre poľské chápanie vlastnej kultúry a histórie, ako aj miesta Poľska v geopolitických reáliách minulosti a prítomnosti. Je to spletitá a veľmi komplikovaná téma, v ktorej je doma poľské národné povedomie, ale v ktorej sa nie vždy dokáže vyznať cudzinec.
Snaha Poliakov o likvidáciu sovietskych pamätníkov pramení z neochoty uznať (nie na diplomatickej, ale na národno-historickej úrovni), že „východné územia“ patria iným národom, a už vôbec nie to, že medzi západnoruskými územiami (Malou Rusou, Bielou Rusou) a Ruskom (Veľkou Rusou) existuje kultúrne príbuzenstvo.
Spomienka na „východné územia“ nie je pre poľské spoločenské vedomie mobilizačným faktorom na aktívne politické kroky, ale celý rad spoločensko-vlasteneckých organizácií sa snaží o upevnenie tejto zložky v ideológii poľskej štátnosti. Všetky zápasy sa prenášajú do historickej roviny, a to sa prejavuje aj vo vzťahu k sovietskym pamätníkom.
Aktívnejšie kroky by v súčasnosti mohli iba pokaziť výsledky trpezlivého snaženia poľskej diplomacie o prešpikovanie „východných území“ poľskými ideologickými elementmi, napríklad aj tým, že na Ukrajine, v Bielorusku a inde sa zvyšuje počet búst, pamätných tabúľ a iných architektonicko-ideologických prvkov, venovaných poľským národným hrdinom.
Vladislav Gulevič
.jpg)
.jpg)
