Takmer určite na to pôjdu „venezuelskou“ cestou: kombináciou zastrašovania a silových krokov, najmä blokády (v tomto prípade najmä leteckých ciest). S cieľom získať ťažobné práva a priestor pre základne.
Ale vôbec sa nedá vylúčiť, že si v jednom okamihu proste územie zoberú.

Európska reakcia na to, čo Trump robil doteraz, je hanebná okrem iného aj z tohto pragmatického dôvodu. Ak sa totiž vrcholní predstavitelia únie a jej kľúčových štátov tvrdo nevyhranili voči politike hrubej sily v tomto prípade, otvorili tým cestu voči niečomu podobnému smerom ku Kube, ale aj Kolumbii a v niektorých formách možno napríklad voči Mexiku. A Grónsku.

Európska únia mala už druhýkrát v priebehu niekoľkých mesiacov možnosť urobiť zo seba silný hlas na medzinárodnej scéne. Prvýkrát to bolo pri obchodnej vojne, keď sa štáty sveta ozývali ani nie Trumpovi, ako tvrdil, ale Bruselu. S cieľom uzavrieť nové obchodné dohody s EÚ, ktorá budila dojem stability, v protiklade s chaotickými a agresívnymi USA.

Druhýkrát sa mohla EÚ silno ozvať teraz. A získala by sympatie aspoň časti globálneho Juhu. Ten totiž bez ohľadu na to, ako kto posudzuje venezuelský režim (mnohí aj vo svetovej intelektuálnej no i politickej ľavici silno kriticky) berie americkú akciu ako čisto imperialistický počin.

EÚ zlyhala v týchto prípadoch a zlyháva aj na treťom fronte: vyzbrojovanie. To, čo únia na nasledujúce roky potrebuje, je jednak posilniť expedičné kapacity a jednak loďstvo a ďalekonosné letecké kapacity.
To prvé pre prípad nestability v blízkom pohraničí únie (Turecko, Maroko, Alžírsko, Azerbajdžan…), ktorá by mohla ohroziť energetické trasy či skomplikovať situáciu s utečencami.

To druhé pre ochranu morských obchodných trás. Tak, aby sa európske štáty nemuseli spoliehať na patrolovanie v Červenom mori či severnom Indickom oceáne Američanmi.

A, áno, aj pre prípad, že by raz došlo k priamejšiemu súpereniu so Štátmi. Priama vojenská konfrontácia je síce ťažko predstaviteľná, ale je iné, ak si Američania hladko zablokujú obchodné či zásobovacie trasy lebo sa im nemá kto postaviť a iné, ak do nejakej citlivej oblasti vedia silné loďstvo poslať európske krajiny.

Namiesto toho sa ideme pripravovať na chimérickú vojnu s Ruskom (o nezmyselnosti tejto predstavy napíšem čoskoro) napríklad budovaním tankových zborov, a nakupujeme americké stíhačky (ktoré Američania vedia minimálne nepriamo, a možno aj priamo znefunkčniť, ak budú chcieť).

USA sú síce ekonomicky na ústupe z hľadiska svojej relatívnej pozície, ale stále sú jednak ekonomickou veľmocou a jednak prvoradou vojenskou mocnosťou sveta. To ilustrovalo nielen hĺbkové bombardovanie Iránu, čo bola akciou mimo technických možností akejkoľvek inej krajiny, a únos Madura, čo by pravdepodobne zrejme v takejto forme tiež nevedela zorganizovať žiadna iná krajina, ale hlavne prosté fakty: nikto na svete nemá takú kombináciu oporných bodov po Zemi, kapacity na ďalekú projekciu sily (lietadlové lode), radarové a iné rozviedne kapacity, kvantity síl vyškolených na expedičné akcie, atď.

To znamená, že USA sa logicky budú snažiť svoju vojenskú moc využiť. Táto tendencia by tu bola tak či tak, Trump so svojím otvorene agresívnym prístupom proste mnohým v amerických centrách moci akurát dobre padne.

Zároveň sa špičky USA ani netaja tým, že by zo štátov Európskej únie radi mali svoju kolóniu. Jednak sme ich priamymi hospodárskymi konkurentmi, jednak tu majú dobre vytvorenú bázu pre politické pôsobenie. Európa má smolu, že na jednej strane sú v jej vedení ľudia, ktorí sú priamymi sluhami istých klík, už vyššie opatrne spomenutých a že na druhej strane tu vzniklo rozsiahle alter konšpi prostredie, ktoré Američania vedia pomerne ľahko ovládať (na rozdiel od Číny a Rusov, ktorí alter konšpi napájané z amerických zdrojov potláčajú).

Plus, spomínané kliky vyššie opatrne spomenuté prebrali priamu finančnú záštitu nad akože konzervatívnymi dejateľmi na kontinente (od Tommyho Robinsona po Erica Zemmoura, v spolupráci s kruhmi podporujúcimi Meloniovú atď.). Vplyvné americké kruhy si aj kurýrovaním časti európskej „národnej pravice“ rašiacej na digitálnom humuse alter konšpi príbehov pripravujú pôdu na zotročenie Európy.

A tak, až sa Američania rozhodnú zobrať si Grónsko či zatlačiť na Európu hrozbou blokovania lodných trás, kto sa im postaví? Ich slúžka von der Leyenová? Či nebodaj rôzne smiešne figúrky z „národných“ „antibruselských“ strán a podobná zberba? (Ich voliči sú takí tupí, že sa z oslabovania našej časti Európy dokonca radujú.)

Sotva.

Európa je dnes v naozaj zložitej situácii. Sme stále hospodársky aj technologicky mimoriadne rozvinutí, pre väčšinu sveta sme symbolom bahobytu. Ale ešte pár rokov takejto politiky, a budeme naozaj prílepkom USA.

Bez ohľadu na to, či tam bude na čele Trump alebo niekto iný.