Môj profil 
Predplatné
„Musíme sa zjednotiť a ukázať, že sme jednotný front, ktorý chce a dokáže do slovenskej politiky priniesť slušnosť,“ uviedol cez víkend v relácii V politike televízie TA3 prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska. Povedal to človek, ktorý pred časom neslušným spôsobom klamal, že ani nepozná pána, ktorému ukradol pozemok a ospravedlnil sa mu až potom, keď už sa inak nedalo. Povedal to človek, ktorý vyslovil účinnú ľútosť, že jeho firma spáchala daňové podvody až keď to už bolo najvýhodnejšie riešenie. Povedal to človek, ktorého firma zarobila milióny na tých najchudobnejších spoluobčanoch, voči ktorým dodnes prebieha množstvo exekučných konaní. Aký je obsah a význam slova „slušnosť“, keď vyjde z úst tohto pána?
A aký je v jeho podaní význam slova nadstraníckosť? „Rád by som ukončil svoj mandát prezidenta nadstranícky,“ tvrdí človek, ktorý údajne mal pri jednaniach o jeho vstupe do koalície Progresívne Slovensko a Spolu žiadať polovicu miest na kandidátnej listine a líderskú pozíciu pre seba. Človek, ktorý celkom „nadstranícky“ komentuje dianie na politickej scéne: „Tá situácia je dnes taká, že keď vidíme, čo sa deje na strane ľavice a keďže sa chystá do politiky Štefan Harabin so svojou novou stranou, tak sa vytvára možná spolupráca, by som to nazval, nie dobrých strán. To nesmieme dovoliť.“
Kiska nestranícky povedal aj toto: „Som zástancom zlatej strednej cesty, a táto naša nová strana by preto mala byť centristickou. Aj ľudia, ktorých som oslovil, nie sú nositeľmi extrémnych hodnôt, či už doprava, alebo doľava. Žiaden extrém podľa mňa totiž nie je dobrý.“ Aké konkrétne hodnoty teda chce pán prezident so svojou stranou prinášať na politickú scénu?
„Najdôležitejšou vecou je vymedzenie sa voči zlu a jeho pomenovanie,“ povedal Kiska začiatkom apríla na pietnej akcii pri príležitosti 74. výročia ukončenia bojov o Bratislavu. Čím sa teda vymedzujú tí dobrí voči zlým?
Títo „lepší ľudia“ sa vždy snažili niečím odlíšiť od nás ostatných. Kedysi to bolo zdôrazňovanie trhového mechanizmu, ktorý mal byť všeliekom a dôvodom, prečo sú oni lepší, a prečo majú právo ostatných poúčať o tom, ako má svet vyzerať – že tým v skutočnosti myslia neokolonializmus, na to sme prišli až potom. Neskôr, keď sa už aj Rusko a Čína stali v porovnaní s protekcionistickým a korporátnefašistickým Západom vzorom kapitalizmu a trhového hospodárstva, táto rétorika ustúpila.
Títo „lepší ľudia“ spomínali a aj dodnes občas spomínajú demokraciu a ľudské práva. Lenže ani to už príliš nezaberá: dnes, keď už naozaj každý mohol prehliadnuť pravú podstatu fungovania Ríše, po nespočetnom množstve prípadov agresívnych vojen a bezškrupulózneho nehanebného zasahovania do záležitostí krajín na opačnom konci planéty, po dôkazoch o mučení na Guantanáme či inde, po svedectvách Michaela Moora, Paula Craiga Robertsa, Edwarda Snowdena, Juliana Assangea a nekonečného zástupu ďalších je čoraz ťažšie brať do úst slovo „demokracia“ či „ľudské práva“ v súvislosti s liberalistickou politikou na západný spôsob.
Najmodernejším zaklínadlom je výraz „hodnoty“. Oni sú vraj tí, ktorí sú nositeľmi tých správnych demokratických hodnôt. Ale ktoré sú to konkrétne? Keby sme čokoľvek z toho, čo by nám vymenovali, začali rozmieňať na drobné, zistili by sme, že to je iba všeobecná, nič nehovoriaca fráza. Pre tých, ktorým je posolstvo určené, je to však jednoduché – stačí vysloviť iba jedno slovo: hodnoty, a adresát vie, áno, tým sa myslí dobro.
Dobro a zlo. Ostalo im už iba hovoriť, že oni sú tí dobrí a tí druhí sú zlí. Dobro, slušnosť, hodnoty. Nič viac už nedokážu. Tie slová v ich podaní už nemajú žiadny obsah. Konečná zastávka, zavŕšenie reťaze symbolických zovšeobecnení, vrchol abstrakcie, ktorá už stratila akýkoľvek reálny zmysel. Mierne retardovaný, hoci manipulátorsky dokonalý koniec komunikačných možností. A tiež príznak skorého konca politickej cesty. Ostali iba ovečky so slepou vierou, poslušne nasledujúce svojho pastiera, ktorého im ukázali médiá, a ktorý si ich získal peknými rečami. O hodnotách, dobre… a o slušnosti. Idú za pastierom s vidinou dobrej paše a netušia, že to jediné, čo im vie ponúknuť, už práve dostali. Ich precitnutie nie je až tak ďaleko: tak ako v prípade každého iného politického gýča a podvodu je otázkou niekoľkých rokov. To však pastierom zväčša stačí.
Ivan Lehotský
