Bratislava 24. marca 2019 (HSP/Foto:SITA-Diana Černáková)
Šéf slovenského rezortu zahraničia Miroslav Lajčák tvrdohlavo ignoruje fakt, že jeho úrad nemá žiadny mandát na rokovanie o obmedzení suverenity Slovenska tým, že si nejaká zahraničná mocnosť vynúti vlastnú jurisdikciu na území Slovenskej republiky, ktorá bude nadradená slovenským zákonom a slovenskej Ústave
Práve toto je cieľom „Zmluvy o prítomnosti a pôsobení príslušníkov ozbrojených síl USA na území Slovenskej republiky“, o ktorej minister Lajčák svojvoľne rokuje s americkými partnermi bez toho, aby mal na takéto rokovanie splnomocnenie od koaličnej rady vládnych strán, keďže ide o zásadnú vec, ktorá nie je v súlade s programovým vyhlásením vlády.
Je všeobecne známe, že ak Američania chcú mať svoje vojenské základne na území iného štátu, príslušný štát sa musí zmieriť s vazalskými podmienkami a musí sa zriecť akejkoľvek kontroly nad časťou svojho územie, ktoré sa transformuje na „prohibited area“, kam nemá prístup žiadny občan dotyčného štátu, ale ani jeho bezpečnostné zložky. Naopak, vazalský štát musí garantovať americkému personálu z týchto „prohibited areas“ absolútnu voľnosť pri využívaní jeho vlastnej infraštruktúry vrátane súkromných komunikácií. Svoje skúsenosti s podobnými praktikami majú obyvatelia japonského ostrova Okinawa, ktorí sa už dlhé roky márne snažia vymaniť z tejto pasce, do ktorej sa dostali ako porazená krajina.
Ešte horšie dopadli obyvatelia ostrova Diego García, odkiaľ Briti násilným a brutálnym spôsobom deportovali na vzdialený Maurícius celú čagoskú populáciu, aby si na Diegu García mohli Američania zriadiť leteckú a námornú základňu. Britské súdy aj OSN síce potvrdili bezprecedentné porušenie ľudských práv deportovaných Čagosanov z Diega García, avšak britské úrady aj tak zakázali akúkoľvek možnosť ich repatriácie do ich domoviny s argumentom, že Diego García je už americkou vojenskou základňou a teda aj „prohibited area“ pre pôvodných obyvateľov.
Je teda namieste položiť si otázku, kto dal právo ministrovi Lajčákovi viesť podobné rokovania s Američanmi bez toho, aby slovenskí občania vôbec tušili, ako sa poza ich chrbát kupčí so slovenskou suverenitou za nejakých 105 miliónov dolárov, ktoré aj tak budú využité výlučne na zabezpečenie potrieb amerického U.S. Air Force. „Zmluva o prítomnosti a pôsobení príslušníkov ozbrojených síl USA na území Slovenskej republiky“ by snáď mala opodstatnenie, ak by Slovensko bolo porazenou krajinou, alebo nesvojprávnym ostrovom kolonizovaným Anglosasmi, ktorí svoju kolóniu veľkoryso prenechajú Američanom, aby si tu zriadili muničné sklady a rozšírili pristávacie plochy pre svoje veľkokapacitné vojenské lietadlá Herkules.
Inak tieto praktiky nemajú nič spoločné s povinnosťami a záväzkami vyplývajúcimi z členstva SR v NATO. Proamerickí aktivisti ako Klus či Osuský nás síce budú klamať, že sabotujeme spoločnú obrannú politiku, avšak pravdou je, že NATO nikdy nežiadalo Slovenskú republiku, aby na svojom území povolila zriadenie amerických základní, za ktoré sú podľa terminológie NATO kvalifikované aj muničné sklady USA. Ak je NATO spolkom rovnocenných členov, akékoľvek nadštandardné postavenie amerického vojenského a obslužného personálu vrátane ich rodinných príslušníkov nemôže byť predmetom rokovania, ktoré minister Lajčák vedie partizánskym spôsobom bez schválenia koaličnej rady vládnych strán. Podobné konanie presahuje nielen všetky elementárne normy slušnosti, ale hraničí s vlastizradou.
Gabriel Gačko
NAJČÍTANEJŠIE
NAJNOVŠIE
TOP ZA 7 DNÍ Z BLOGU
8.7°C
Nedeľa 
Streda 
Pondelok 
Pondelok 
Streda 
4.5°C
FOTO DŇA
