15.58 Kráčam po Suchom mýte smerom do centra. Na prechode pre chodcov stoja vedľa mňa dve dievčatá a anglicky sa rozprávajú o tom, kedy to začne. Na bundách majú placky s nápisom #AllForYan, ktoré uvidím tento večer ešte veľakrát.

16.00 Na Hurbanovom námestí stojí asi desať policajných áut. Nikde žiadni ťažkoodenci, atmosféra je nenútená a mierumilovná.

16.02 Na zemi leží papier. Zodvihnem ho. Je to leták s pozvánkou na míting Postavme sa za slušné Slovensko. Je tam čas a miesto konania, dlhý zoznam miest, kde všade sa na Slovensku konajú mítingy, web organizátorov a dve heslá: „Nemýľte si našu slušnosť s nedostatkom odhodlania a vytrvalosti“ a „Organizátori zhromaždenia nie sú členmi žiadnej politickej strany“.

16.05 Od Michalskej brány sa pohýna malá skupinka ľudí. Niektorí majú v rukách transparenty, dvaja nesú megafóny. Je to „AntiSorošov pochod“. V čele ide predseda strany NaJ, ktorá pochod organizuje, Viktor Béreš. Do megafónu vysvetľuje, prečo sú tu: „Tento pochod je súčasne aj spomienkový – aj my sme smutní z toho, čo sa stalo pánovi Kuciakovi a jeho snúbenici. Na druhej strane, iné dnešné pochody môžu byť organizované aj financované zahraničnými sponzormi. Nechceme, ak dosiahneme zmeny v tejto spoločnosti, aby sme skočili z kaluže do blata. Nechceme tu desaťtisíce agentov, čo veľmi dobre vieme, že je hlavnou agendou pána Soroša na celom svete. Nechceme súčasnú vládu, nechceme mafiánsky spravovaný štát, ale nechceme aby sa zneužila táto situácia, aby sme sa dostali do rúk liberálnych strán, ktoré na nič iné nečakajú, len aby sem pustili imigrantov, aby sa zrušili minimálne mzdy, aby bolo dobrovoľné platenie zdravotných odvodov, s dôsledkami, aké vidíme napríklad v Amerike.“

16.07 Akási dôchodkyňa na neho vykrikuje: „Kde máte toho Soroša?“, Béreš jej slušne odpovedá. Skupinka sa pohýna smerom k Obchodnej ulici, okolo nej poskakuje asi tucet kameramanov a fotografov.

16.10 Muž s megafónom sa obracia na okoloidúcich: „Upozorňujeme: zavrie sa päť, možno desať ľudí, ale čo potom? Všetko pôjde po starom? My dnes vidíme, že Smer-SD už naozaj nemá morálne právo naďalej vládnuť tejto krajine, ale súčasne vidíme jasné prepojenia medzi OľaNO a SaS a finančnými skupinami. Tak načo bude celý ten cirkus, načo postavíme celý národ na nohy, keď v podstate všetko ostane v starých koľajách? Takže my hovoríme: chceme zmenu, ale zásadnú zmenu systému. Páni Matovič či Sulík hovoria všeobecné frázy, ale nepočuli sme ich povedať, že by chceli zmeniť systém.“ Skupinka pokračuje po obchodnej ulici, ale ja ju opúšťam a kráčam smerom k námestiu SNP.

16.20 Námestie SNP. Už z diaľky vidím privezené prenosné toalety a pódium. Okolo postáva asi stovka ľudí. Opäť počujem angličtinu, vidím transparenty a známe placky. Sú tu prenosové vozy RTVS, ČT a dvoch súkromných televízií.

16.21 Míňam tínedžerky s plagátom „Špirko je frajer“. Rozmýšľam, čo by mi tie slečny vedeli povedať, keby som sa ich spýtal, kto je Špirko.

16.30 Námestie sa zapĺňa. Ťažko však povedať, kto je účastník a kto iba prechádzajúci, keďže námestie býva aj vo všedný piatkový podvečer plné ľudí náhliacich sa z práce, nakupujúcich, či prichádzajúcich za piatkovým večerným uvoľnením.

16.50 Kráčam po Kamennom námestí, je tu veľa ľudí. Pomaly sa hýbu smerom k Námestiu SNP. Dievčatko nesie transparent s nápisom „Máte krv na rukách“. Pozrel som sa, ale nemal som.

16.55 Vyzerá to, že Námestie SNP je viacmenej plné, už pri Manderláku stoja ľudia, i keď ešte to nie je hustý dav, skôr prúdy chodcov. Pomaly sa suniem spolu so živou riekou po pravej strane hore námestím. Je tu čoraz hustejšie a pódium je ešte ďaleko.

16.57 Pred Starou tržnicou sa to zase uvoľnilo, ľudia sa ešte stále iba schádzajú. Je tu veľa mladých dievčat a mladučkých párov. Ktovie či ich sem prilákal smutný príbeh ich takmer rovesníkov Jána a Martiny, alebo večerná prechádzka po meste.

17.02 Pri lekárni U Milosrdných bratov sa dostávam do naozaj hustej tlačenice. Veľa ľudí by chcelo prechádzať jedným či druhým smerom, ale dav je tu už nepreniknuteľný. Stojíme. Ľudia sa tlačia, niektorí sú nervózni.

17.06 Niečo sa deje na pódiu, ľudia začínajú štrngať kľúčmi. Stojím v zápche, nedá sa pohnúť. Začína hovoriť organizátor protestu Juraj Šeliga. Ďakuje ľuďom, že toľkí prišli. Neveriacky pozerám, že davom sa v protismere pokúša predierať staršia pani s bicyklom.

17.08 Spomínam na Milana Kňažka, ktorý v novembri 1989 zvykol volať: „vytvorte koridor“. Organizátori dnešného mítingu na koridory nemysleli, chodci prirodzene prúdiaci námestím sa dostali do neriešiteľnej situácie: nedá sa pohnúť ani dopredu, ani dozadu. Akási pani za mnou nešťastne vykríkne: „treba mi na záchod!“

17.10 Dav skanduje: „Dosť bolo Fica!“ K mikrofónu ide Štefan Hríb. Hovorí, že nepoznáme páchateľov ani motív, ale popri Kotlebovi sa extrémistami stali už aj viacerí ústavní činitelia. Cituje z rozpísaného článku Jána Kuciaka obvinenia na predsedu vlády. Sú to však iba všeobecné tvrdenia bez dôkazov. Chcem sa držať za staršou pani s barlami, ale voda sa zatvorila, a tak stále stojím.

17.16 Vystúpenie zástupcu učiteľov, študentov a žiakov. Kritizuje premiéra, že ignoruje ich požiadavky a predstavy. Dav žiada premiéra, aby odstúpil. Konečne sa zovretie trochu uvoľní. Pomaličky sa spolu s davom presúvam ku kostolu Navštívenia Panny Márie. Potlačím nutkanie hľadať azyl v kostole, ktorý sľubuje lákavé prázdno, a ostávam v prúde pomaličky sa sunúcom hore smerom k Poštovej.

17.24 Ľudia skandujú „Vydržať“ a „Spolu to dokážeme“. Prichádza zástupkyňa zdravotných sestier, opatrovateliek a lekárov. Je ošetrovateľkou v Rakúsku, hovorí o sebe, že je ekonomická migrantka, aby mohla žiť a nie iba prežívať. No áno, bolo treba spomenúť aj migrantov, aby sme na nich nezabudli. Vystupujúca spomína smrť svojich rodičov a iné dojímavé veci, a za to všetko viní túto vládu.

17.28 Konečne som sa dostal zo zápchy. Som na Poštovej. Tu už nerozumieť nič z toho, čo hovoria rečníci, ale ľuďom, ktorí tu postávajú a vyzerajú, že si netrúfajú sa ponoriť do tlačenice, to nevadí. Ja sa však vnáram opäť do davu.

17.29 Ktosi hovorí, že plné námestie, to je viac ako 20 tisíc ľudí. Nemôžem sa však zbaviť dojmu, že veľká časť tých, ktorí sú po stranách, sú iba okoloidúci, ktorí nedobrovoľne uviazli v dave, podobne ako sa to stalo aj mne. Opäť angličtina, tentoraz so silným nemeckým prízvukom.

17.30 „Dosť bolo Fica“, ozýva sa námestím. Prichádza zástupkyňa kultúrnej obce. Hovorí o rozklade základných pilierov demokratickej spoločnosti, vyjadruje sústrasť rodičom zavraždených a jedným dychom pokračuje v obviňovaní štátu zo zločinov. Vlastne každý z rečníkov neustále mieša vraždu spolu s hriechmi súčasnej vlády, hoci do dnešného dňa neexistuje žiadny dôkaz a žiadny skutočný dôvod spájať to. Dav skanduje „hanba, hanba“.

17.34 Zástupca hercov recituje niečo, na čo sa naozaj nevládzem sústrediť. Zdá sa mi, že najviac je tu mladých dievčat a potom príslušníkov staršej generácie. Už asi dvadsiaty krát sa pokúšam telefonovať, ale mobilný signál tu nefunguje.

17.38 „Dosť bolo Fica“, počuť znovu skandovať dav. Zástupkyňa neziskových organizácií pôsobila mierne dezorientovane, ale dav sa nenechal pomýliť a opakoval svoje hlavné heslo. Míňam staršieho pána, ktorý má na pleciach vnúča s transparentom „Fico – koniec vlády“.

17.44 Na pódiu je sestra zosnulého Mária Kuciaková.

17.46 „Nie je nám to jedno“, opakuje dav. Organizátori žiadajú dôkladné vyšetrenie vraždy za účasti zahraničných vyšetrovateľov a novú vládu bez korupcie a prepojenia na organizovaný zločin.

17.49 Hovorí arcibiskup Bezák. Vyzýva poslancov za Most-Híd, aby rozmýšľali. Spomína Janka a Martinku ako hrdinov Slovenska, ale aj Hedvigu Malinovú.

17.51 Dostávam sa na Obchodnú. Panuje tam normálny večerný ruch, ľudia sa náhlia za svojimi vecami, zdá sa, že vôbec netušia, čo sa deje o ulicu ďalej.

17.53 „Dobrý večer, sme Katka a Peťo“, predstavujú sa organizátori minulotýždňového spomienkového pochodu za Martinu a Jána. Spomínajú svoje ešte nenarodené dieťa, a tiež Karolínu aj Juraja. Príde mi to celé akési nemiestne familiárne. Nasleduje, ako inak, „Dosť bolo Fica“.

17.59 Záverečná hymna SR, more svetielok z mobilov. Je to pekné.

18.05 Výzva na pokojný rozchod domov bez výtržností. Organizátori sa lúčia: „Ste za slušné Slovensko?“ Odpoveď: „Áno!“

18.06 Ľudia sa začínajú rozchádzať. Som na dolnom konci námestia a vidím, že aj tu to bolo celkom plné.

18.09 Masy ľudí prúdia z námestia úplne disciplinovane, v dobrej nálade. Nikde žiadne náznaky konfliktov či negatívnych emócií. Mladý muž vysvetľuje kamarátovi: „Môj otec tu vtedy bol, v osemdesiatom deviatom. A už v deväťdesiatom ôsmom na to nadával.“ Starší pán sa pohoršuje pred svojím rovesníkom: „Zložiť vládu na základe vykonštruovaných vecí, to je nenormálne“.

18.10 Míňam mladíka s transparentom písaným roztrasenou rukou: „Hnevám sa!“ Za ním kráča človek, ktorý nesie na chrbte profesionálne vyzerajúci svietiaci panel, na ktorom sa skvie nápis: „Zabili ste ich vlastnou hlavou“. Najčastejšie sú však transparenty na tému „Fico a Kaliňák patria do basy“, v rôznych obmenách.

18.13 Prúd ľudí opúšťajúcich námestie pomaly redne. Prezerám si plagátiky: „Slovensko nemôže patriť mafii“, „Nádej nie je viac ako oheň“, „Pozor, padá vláda!“, „Chcem byť ako Špirko“, „Money kills the truth“, „Psychológovia za slušné Slovensko“, „Nedôverujem vláde“, „Preč s vládou korupcie a teroru“… zaujalo ma slovo teror. Korupcia, dajme tomu. Ale teror?

18.16 Spodok námestia sa vyprázdnil. Zostali len diskutujúce hlúčiky ľudí a poriadková služba v oranžových vestách. Pôsobia veľmi civilne, priateľsky a pohodovo. Na to, že akcia mohla byť riziková, boli bezpečnostné zložky takmer neviditeľné.

18.20 Starší pán hovorí, že zdola bol priestor plný až po Tesco na Kamennom námestí.

18.25 Som opäť pri pódiu. Nedeje sa tam nič, ani hudba nehrá, len sa tam pár osôb rozpráva. Mobil nevie chytiť sieť, nechápem prečo. Ľudia už zväčša odišli, ostali tu už len diskutujúce skupinky. Nechce sa im rozísť, možno čakali pokračovanie zábavy. Opäť počujem angličtinu.

18.27 Vidím, že na pódiu ešte je pár mladých ľudí a rozprávajú do mikrofónov, na kamery. Zdá sa, že by to mohli byť organizátori. Podídem preto ku škáre v zábranách, jedinému možnému vstupu do zóny okolo pódia. Pýtam sa zavalitého pána, ktorý vstup stráži, či sú tam ešte organizátori. „Áno,“ znie lakonická odpoveď. Vysvetľujem, že by som im chcel položiť pár otázok. Pán tvrdo odpovedá: „Nemožné. Akcia sa skončila“.

História sa opakuje: prvýkrát ako tragédia a druhýkrát ako fraška. Bratislavské Námestie SNP, ktoré bolo pred 29 rokmi svedkom Nežnej revolúcie, zažilo opäť míting s podobnou účasťou, podobnými heslami, štrnganím kľúčmi. Ibaže to celé vyznelo tak akosi konzumne, rozpačito, neúprimne.

Za slušné Slovensko… Čo presne to vlastne znamená? Keď sme pred takmer tridsiatimi rokmi štrngali na Nežnej revolúcii, chceli sme demokraciu. A tú sme dostali, ale spolu s ňou aj mafiu, hypotéky, korupciu a exekúcie. Teraz štrngáme za slušné Slovensko, chceme slušnosť. Ale aké darčeky ešte dostaneme v súpravičke spolu s ňou? Musí sa naozaj každá generácia na vlastných chybách poučiť, že diabol sa skrýva v detailoch?

Ivan Lehotský