Nemecká opera šokuje nahými mníškami, sexom na javisku, či trpaslíčkou v pápežskom rúchu. Viacerým divákom prišlo zle

…a predstavenia sú vypredané. Aj napriek tomu, že v Stuttgarte prišlo v divadle nevoľno osemnástim divákom, a traja museli byť ošetrení privolaným lekárom. Ľudia očividne túžia po senzácii za každú cenu. Ako napísal portál Euronews: Ak už máte tú smolu, že ste si kúpili lístok, radšej so sebou vezmite vedierko…

Týmto článkom nejdeme robiť lacnú reklamu režisérke Florentine Holzingerovej – naopak, snažíme sa poukázať na nevkus v súčasnom umení, ktorý sa snaží pasovať za novú normu. No len preto, že je vulgárny sám svet, ešte nemusí byť umenie jeho otrockou kópiou.

Predstavenie Sancta je bezmála trojhodinová opera bez prestávky. Predstavuje príbeh mníšky, ktorú pochytia pudy a vášne, a tak sa im oddá, za čo bude musieť zaplatiť cenu… Dej samotný však nie je až tak podstatný. Ide hlavne o neštandardné formálne prvky, ktorými akoby chcela režisérka za každú cenu šokovať. Akoby dnes nebolo možné vyjadriť hlbokú myšlienku či náročnú tému (potlačované ženské libido) ináč, než šokovou terapiou.

A tak sa na javisku objavuje napríklad žena trpaslíčieho vzrastu v pápežskom odeve. Je upevnená na konci robotického ramena, ktoré ju vznáša hore dolu. Vzadu stojí stena s ukrižovanými osobami, nahými a zakrvácanými. Potom sa po „skejťáckej“ U-rampe prevážajú mníšky na kolieskových korčuliach. Medzitým vidíme nahé ženy počas výmeny intímností. Občas je niekto preplesknutý remeňom alebo inou pomôckou. Dôjde aj na hltanie krucifixov a reálnemu sexuálnemu aktu…

No môžeme sa čudovať, že z takého maratónu nevkusu prišlo niekomu zle?

Dobre viete, čo bude nasledovať teraz: Pokiaľ dopustili túto Sodomu-Gomoru v prestížnej Stuttgarskej opere, a pokiaľ bude čoskoro nasledovať jej berlínska premiéra, môžu sa naši liberálne zvažujúci umelci pýtať, prečo sú u nás podobné excesy nežiadané…

Teraz na to budú mať dobrú zámienku. Veď viete, ako niektorí hovoria: „V Rakúsku už to tak dávno funguje, to len my sme za opicami…“

No nie, v tomto prípade sa na ZOO práveže zmenil rakúsky operný dom.

Pritom Sancta stojí na predlohe ešte pomerne zdržanlivej jednoaktovky Sancta Susanna z r. 1921 autora Paula Hindemitha. Pravda, aj za svojej doby spôsobila škandál, pretože siaha na nedotknuteľné hodnoty, resp. témy, aké sa nemajú riešiť na verejnosti (vzbudenie sexuálnej túžby v služobníčke Božej). Pôvodná verzia však nemá prvky avantgardného (či skôr dekadentného) umenia. Má ustálenú formu, rozpráva zrozumiteľný príbeh osobnej tragédie jednej ženy. V podaní Teatro di Pisa si môžete pozrieť originál v jeho miernej podobe TU

Viete, zahodiť mníšsky habit a strhnúť z Kristovej sochy bedrové rúško je to isté, ako zakričať do celého sveta výzvu k „voľnej láske“, a zároveň obviniť Kristov odkaz z toho, že ľudia sa nekrížia medzi sebou tak, ako sa im práve zamanie. Toto je dobový trend, o ktorom sme už veľa popísali: Voľná láska, láska je láska, sexuálna revolúcia. Naši herci (napríklad istý Jablonský v rozhovore s Hanzelovou) otvorene hovoria o tom, že polyamoria je prirodzené nastavenie človeka. Polyamoria, teda „milovať súčasne viac ľudí“, je však len tendenčné zjemnenie výrazu polygamia. Môžete naraz spávať s viacerými (to sa volá nevera), ale keď milujete naozaj a úprimne, tak jedného jediného človeka. Všetko ostatné je hon za rozkošou a podliehanie vlastnej túžbe. Práve tá je dnes pasovaná za kompas ľudského bytia.

Lebo: Žijeme len raz, práve tu a práve teraz!

Čo na tom, že ubližujeme pritom druhým. Čo na tom, že predstaveniami typu Sancta hlboko zasahujeme do sveta veriacich ľudí. Síce im nebránime v ich vierovyznaní, avšak robíme si z neho otvorene posmech, haníme ho, a staviame sa tak na opačnú stranu, proti Bohu.

To postavenie je natoľko zjavné a vizuálne priznávané, že môžeme hovoriť o tom, ako sa „umelci“, propagujúci podobnú avantgardu, spriahli s diablom. Nie s tým rohatým z rozprávok, pochopiteľne! Mám na mysli diabla ako princíp deštrukcie hodnôt, princíp arogantnej bohorovnosti a poslúchania vlastného EGA namiesto Božej vôle (teda vyšších, človeka presahujúcich noriem).

A keby sme to aj nemali rozoberať v náboženských termínoch, môžeme dva póly, ktoré sa tu zrážajú, identifikovať aj sekulárnym slovníkom. Ide totiž o zrážku dobra a zla. A toto predstavenie si samo vystavuje vizitku.

Verme, že počas éry riaditeľky Ťapákovej, sa podobný úpadok na naše štátne javiská nedostane. Ministerstvo kultúry nemusí proti podobnému „umeniu“ priamo bojovať – stačí, keď nás bude pred ním chrániť…

Prečítajte si tiež

• Organizačný výbor OH sa ospravedlňuje
• Šokujúci otvárací ceremoniál OH 2024 má dohru
• Erdogan na žiadosť svojej vnučky odmietol ísť na otvárací ceremoniál olympijských hier