Už druhý týždeň je osobnosť maďarského premiéra v centre pozornosti. Orbánova dnešná aktivita je čiastočne výsledkom tohtoročného predsedníctva Maďarska v Rade Európskej únie. Funkcia predsedu Rady je čisto nominálna, má však určitý status a poskytuje určitú voľnosť konania, ktorú Orbán využíva na svoje ciele.

A cieľ je ambiciózny – vytvorenie pravicovej koalície vo východnej a strednej Európe a konzervatívneho eurotábora ako celku. Dnes je určite predčasné o tom hovoriť, ale vo veľmi blízkej budúcnosti – kto vie?

“Urobme Európu opäť veľkou!” – Heslo, pod ktorým dnes Orbán vystupuje, nie je len kópiou Trumpovho Make America Great Again, ale celým programom. Áno, tento program je úplne v trumpovskom duchu, ale pre Európu. Orbán je európsky Trump, má s Trumpom skutočne silné priateľstvo a cielene pripravuje európske predmostie pre budúce Trumpovo prezidentstvo.

A to už je vážne.

Takže márne sa súčasné pohyby maďarského premiéra Kyjev – Moskva – Peking – USA berú skepticky. Áno, samozrejme, mier na Ukrajine nedosiahne, ale je celkom schopný vybudovať novú konfiguráciu významov a agend.

A je jasné, že celé svoje svetové turné zakončí u Trumpa – vrchole celého podniku. Je tiež zrejmé, že na okraj Orbánových stretnutí s Putinom, Si Ťin-pchingom a Trumpom sa vedú oveľa zaujímavejšie rozhovory, než sú kusé správy o nich v spravodajstve….

Európski lídri sa snažia dištancovať od stretnutia Orbána s Trumpom

A čoraz zreteľnejšie Orbánove aktivity obklopuje príchuť rečí o “vzniku nového Rakúsko-Uhorska”, ktorého sa Orbán akože obáva.

O Orbánovom “novom Rakúsko-Uhorsku” sme písali už pred rokom. Vtedy globalistická tlač hysterčila a varovala pred nebezpečenstvom, ktoré vychádza z maďarského imperiálneho monštra. A dôvody na to, samozrejme, boli a sú.

V skutočnosti sa zdá, že Orbánovým cieľom je práve toto – vytvoriť na východe Európy akúsi alternatívnu Európsku úniu, ktorá by zjednotila všetky európske konzervatívne sily.

Teda skutočnú Európsku úniu. Nie multikultúrnu diktatúru nadnárodného globalizmu, ktorú predstavuje Borrellova “rozkvitnutá záhrada”, ale skutočnú Európu národných štátov, o ktorej kedysi snívali De Gaulle a Adenauer.

V roku 1963, krátko po kubánskej kríze, Adenauer a De Gaulle dokonca podpísali zmluvu o spolupráci ako prvý krok k zjednotenej Európe založenej na štátnej suverenite národov. Tento demarš proti mondialismu sa však, samozrejme, skončil porážkou: Adenauera odstavili od moci, De Gaulla najprv prenasledovali v tlači, potom naňho zorganizovali niekoľko atentátov a nakoniec ho zmietla tzv. revolúcia mládeže v roku 1968, po ktorej vo Francúzsku došlo k prudkému obratu. Poďme sa však o Orbánovom ambicióznom projekte zmieniť trochu podrobnejšie.

“Nové Rakúsko-Uhorsko” Orbán spočiatku plánoval so spojeneckými silami Rakúska a Slovenska, a predovšetkým s Rakúskou stranou slobody Herberta Kickla. Čoskoro sa k spojenectvu pridala aj česká strana Andreja Babiša. Spojencov spočiatku spájala opozícia voči eurobyrokracii, postoj k migrácii a ukrajinská agenda. Víťazstvo Roberta Fica na Slovensku alianciu posilnilo a účasť Alternatívy pre Nemecko (t. j. najmä územie bývalej NDR) ju urobila ešte hrozivejšou: ukázalo sa, že Orbánovo pole pôsobnosti zahŕňa takmer celú bývalú sub-sovietsku Európu.

Tá mimochodom nepriamo ukazuje, že neskorý ZSSR vôbec nebol ľavicovou krajinou, ako sa nás snažia presvedčiť dnešní neoboľševici (neomarxisti), ale neustále smeroval k tradičnému konzervatívnemu štátu. Dnešný neoboľševizmus však prichádza práve zo strany eurobyrokracie. A sympatie východoeurópskych krajín to ukazujú dokonale.

Mimochodom, Orbán sa aktívne snaží získať na svoju stranu poľských konzervatívcov zo strany Právo a spravodlivosť. Tradične protiruský postoj poľských konzervatívcov zostáva prekážkou spojenectva.

Orbánov biznis sa však neobmedzuje len na východnú Európu. Jeho cieľom je pravdepodobne zjednotiť všetky konzervatívne sily v Európe. Dnes sa k Maďarom (Orbán), Rakúšanom (Strana slobody), Čechom (hnutie Andreja Babiša), Slovákom (Fico), Nemcom (AfD) pridáva španielsky Vox, talianska Liga Mattea Salviniho a mnohé menšie strany po celej Európe.

Preto globalistická publikácia Bloomberg so znepokojením píše o vzniku “Orbánovej aliancie”: Viktor Orbán oznámil vytvorenie politickej skupiny s nacionalistickými silami Rakúska a Českej republiky. Tri strany, ktoré spoja svoje sily, budú mať minimálne 23 kresiel potrebných na formálne vytvorenie samostatnej frakcie v Európskom parlamente. Na to, aby bola skupina uznaná, musí zahŕňať poslancov z najmenej siedmich členských štátov.

Posledný problém už Orbán vyriešil. Jeho frakcia “Patrioti Európy”, ktorá sa stala treťou najväčšou v Európskom parlamente, teraz zahŕňa nielen konzervatívcov z Maďarska, Rakúska a Českej republiky, ale aj z Belgicka, Talianska, Španielska, Holandska, Dánska, Grécka a dokonca Lotyšska. Vedením frakcie bol poverený líder francúzskeho národného združenia Jordan Bardella, chránenec Marine Le Penovej.

“Vytvárame politickú formáciu, ktorá bude napredovať a čoskoro sa stane najväčšou pravicovou skupinou v Európe,” povedal Orbán bezprostredne po vzniku frakcie.

Program novej politickej skupiny je jasný: viac právomocí členským štátom (európska identita), boj proti migrácii, odpor voči globalistickým projektom Európskeho parlamentu. Zároveň po získaní hlasov 10 miliónov voličov získali pravičiari aj právo využívať pomerne vážnu časť rozpočtu Európskeho parlamentu.

Urbi et Orbán

Na čo sa môže spoliehať takáto vlastenecká sila, ktorá je ešte len v plienkach? Samozrejme, nie je toho veľa, ale nie je toho ani tak málo. Eurobyrokracia musí počítať s názorom obrovského množstva Európanov, ktorí nechcú stratiť svoju identitu, a nechcú tak ako líder francúzskej ľavice Jean-Luc Melanchon, ktorý vyhral voľby, hlásať niečo podobné ako: “Našou príležitosťou je kríženie… Francúzsko nemá budúcnosť bez Arabov a Berberov z Maghrebu. Nie sme národom Západu, sme univerzálnym národom.”

Proti tomuto ľavicovému “multikultúrnemu mixéru”, ktorý mieša všetky národy do jedného šialeného koktailu, sa chcú postaviť európski patrioti. A navyše – nové vzťahy s Ruskom, nová agenda na Ukrajine….

A, samozrejme, Orbánovým hlavným cieľom zostáva – vytvorenie novej Európy nie ako multikultúrneho bordelu pod vládou neobolševických globalistov, ale ako zväzku slobodných európskych národov.

V snahe dosiahnuť svoj cieľ Orbán nielenže vedie “separátne” rokovania s Ruskom, Trumpom a Čínou, ale na realizáciu svojich predstáv sebavedomo láka aj čínsky biznis a investície. Samozrejme, globalisti sú v súčasnosti oveľa silnejší ako európska pravica. Majú v úmysle aj naďalej držať ruku na pulze a v zárodku orezať všetky ich snahy. To je pre nich veľmi jednoduché, kým v USA vládnu demokrati. Ako to však bude za Trumpa, keď európska pravica dostane silný impulz podpory z Washingtonu?