NBÚ môže blokovať nepohodlné weby

Jednou z najčerstvejších vecí v tomto smere je článok TV JOJ so šokujúcim nadpisom: „Danko, Blaha, Belousovová, Chmelár či Harabin môžu za ruskú propagandu dostať 10 až 25 rokov, vyjadril sa expert“. Je zrejmé, že liberálne médiá už veľmi aktívne vytvárajú prostredie na to, aby sa čím skôr začali aj tvrdé perzekúcie zo strany štátu voči takým ako sú trebárs menovaní verejní činitelia.

Koaliční poslanci Národnej rady SR už taktiež pritvrdili. Nedávno náš parlament expresne schválil zákon, ktorý okrem iného umožní Národnému bezpečnostnému úradu (NBÚ) blokovať nepohodlné weby. Úrad by mal touto právomocou disponovať do 30. júna tohto roka.

Nedávno už stihla byť zablokovaná stránka InfoVojna – tu však nešlo o dôsledok schválenia spomínaného zákona, ale o počin „regulátora“ neznámej totožnosti, ako uviedol vo svojom statuse na sociálnej sieti poslanec OĽaNO Juraj Krúpa. Mohlo však ísť aj útok hackerov, lebo internet sa stal virtuálnym bojiskom.

Krúpa zároveň vo svojom príspevku volal po „konci ruskej vojnovej propagandy na Slovensku“ a otvorene sa tešil z „rany fašistickým a nacistickým politikom na Slovensku“. Dodal tiež, že sa už teší, ako budú zablokované aj ďalšie weby, ktoré označuje za „mediálnu kafilériu“.

V Česku už odstavili viacero médií

V susednom Česku sa situácia stihla dostať ešte o niečo ďalej. Odstavené boli viaceré spravodajské stránky: napríklad Aeronet, Protiproud, PrvníZprávy, Exanpro či VoxPopuli. Neskôr sa už nedalo prihlásiť ani na webstránku českého Svobodného vysílače.

Slovenská facebooková stránka Hoaxy a podvody – Polícia SR zase prišla s neuveriteľne drzou iniciatívou zverejniť „databázu proruských účtov, ktoré zavádzajú, manipulujú a klamú“.

Aby sme pochopili súčasné dianie, musíme si v prvom rade uvedomiť, že sloboda slova na Slovensku nezačala byť obmedzovaná len po začatí ruskej invázie na Ukrajinu. A určite takéto počiny rovnako nemôžeme spojiť len s obdobím nástupu súčasnej vlády prezývanej ako „Hegero-Matovičovej“ či s nástupom pandémie nového koronavírusu.

Korene toho súčasného stavu siahajú omnoho hlbšie do minulosti. V tomto článku sa pokúsime poukázať na postupný vývoj, ktorý v našej krajine viedol k ostrakizácii určitých názorov a ich predstaviteľov a postupnému výraznému obmedzeniu slobodnej diskusie.

Korene obmedzovania plurality

Kedy sa na Slovensku začala výraznejšie obmedzovať pluralita názorov, slobodná diskusia a sloboda prejavu? Náznaky toho, čo sa deje dnes, by sme mohli nájsť aj pokiaľ si zaspomíname na rok 2015. Bol to rok, kedy prepukla dovtedy nevídaná migračná kríza, čo popudilo veľkú časť občanov proti plánom a predstavám o tom, že Slovensko by v rámci solidarity s inými európskymi krajinami malo tiež prijať nejaký počet migrantov neeurópskeho pôvodu.

Proti tomuto zámeru sa vtedy konalo aj masívne protestné zhromaždenie v hlavnom meste. Vystúpili na ňom viacerí známi lídri vrátane predsedu ĽSNS a vtedy aj banskobystrického župana Mariana Kotlebu. Mainstreamové médiá sa pokúsili o dehonestáciu zhromaždenia, ktoré vykresľovali ako extrémistické. Takto vlastne za extrémistov priamo či nepriamo označili niekoľko tisíc protestujúcich ľudí. Do kariet im nahral aj incident, ktorý sa udial až po skončení protestu. Vtedy sa od davu odčlenili menšie skupinky ľudí, ktoré narušili práve prebiehajúce cyklistické preteky.

Rok 2015 však bol zároveň aj rokom vzniku Denníka N a taktiež rokom, kedy sa objavil prvý novodobý „Index librorumprohibitorum“ (Index zakázaných kníh), ktorý spísal stredoškolský učiteľ Juraj Smatana a na ktorom sa nachádzalo zatiaľ 42 webov s údajne pochybným obsahom. Neskôr sa objavili podobné zoznamy z dielne stránok Blbec online a Konšpirátori.sk. Druhá spomenutá iniciatíva si vyslovene dala za cieľ znížiť zisky z reklamy tým stránkam, ktoré mali podľa nich závadný obsah.

Pri propagácii Smatanovho zoznamu zohral úlohu aj práve novovzniknutý Denník N, ktorý založili odídenci z redakcie denníka SME. V tomto denníku sa totiž krátko predtým zmenila vlastnícka štruktúra, keď sa spoluvlastníkom spoločnosti, ktorá denník vydáva, stala finančná skupina Penta. S tým sa značná časť redakcie nedokázala stotožniť, a tak založila nový projekt.

„Hoaxy“, „dezinformácie“, „konšpirácie“ a tak ďalej

Už z letmého prelistovania nového denníka bolo zrejmé, že médium sa mieni orientovať tvrdo liberálne a nepriateľsky voči všetkým názorom, ktoré stoja voči liberalizmu vo výraznej opozícii. Konštantín Čikovský sa tu už vtedy blysol „perlou“ o tom, že Jána Čarnogurského, bývalého disidenta z čias komunistického režimu, je potrebné považovať za nepriateľa – bez ohľadu na to, že ešte pár mesiacov predtým mu médiá dávali pomerne štedrý priestor na jeho vyjadrenia v súvislosti s jeho kandidatúrou na prezidenta Slovenskej republiky.

Práve v týchto udalostiach a v tomto období treba hľadať začiatky rétoriky, ktorá sa neskôr tak rozbujnela a ktorej kľúčovými slovami sú „hoax“, “dezinformácia“, „konšpirácia“ (a od neho odvodené adjektívum „konšpiračný“), „extrémizmus“, „fašizmus“ a tak ďalej.

Hoci – s témou fašizmu a extrémizmu sa už začalo o trochu skôr, v súvislosti so zvolením Mariana Kotlebu za banskobystrického župana koncom roka 2013. Vtedy však bol ešte Kotleba jediným zástupcom svojej strany vo významnej verejnej funkcii. A tak potreba „boja proti extrémizmu“ zatiaľ ešte nebola taká akútna.

Všetko sa zmenilo po tom, ako sa Kotlebovej Ľudovej strane Naše Slovensko podarilo v roku 2016 dostať do parlamentu. V tzv. demokratických médiách aj politických stranách nastal šok. Dlhodobou reakciou na pôsobenie Kotlebovcov sa stala jednak ich démonizácia, po druhé však aj ich nepripúšťanie k verejnej diskusii.

Mediálna blokáda Kotlebovej strany

Mainstreamové médiá reagovali na nástup nepohodlnej strany nálepkovaním a nepozývaním politikov strany do diskusií. V ich antikampani voči strane im pomáhali rôzne problematické fakty z minulosti jej členov. Napríklad samotný MarianKotleba bol známy ako bývalý vodca Slovenskej pospolitosti – Národnej strany, ktorá bola ako prvá v histórii novodobej samostatnej slovenskej štátnosti zakázaná súdom. Členovia tejto strany zvykli pochodovať v tmavých uniformách a nosili pritom fakle, čo pochopiteľne evokovalo aj časy fašizmu či minimálne obdobie prvej Slovenskej republiky.

Bežní občania však čoskoro pochopili, že Kotlebova strana nepredstavuje také nebezpečenstvo, ako to o nej obvykle šíria liberálni politici, mimovládkari či novinári. Mediálna blokácia ĽSNS však pokračovala ďalej. Pokiaľ sa aj Kotleba či niekto z jeho strany objavil v niektorom z liberálnych médií, išlo skôr o výnimočnú príležitosť.

Mainstreamové médiá si zvykli na používanie rétoriky, že Kotleba a ĽSNS sú „extrémisti“, občas sa objavila aj priama nálepka „fašizmu“. Nálepka „extrémizmu“ sa na stranu ĽSNS používa doteraz a navyše prešla aj na členov strany Republika, ktorí sa od ĽSNS oddelili.

Členovia strán ĽSNS a Republika dodnes nedostávajú mediálny priestor v liberálnych médiách (vrátane verejnoprávnej RTVS), ktorý by zodpovedal ich zastúpeniu vo verejných funkciách. A zdá sa, že nikto to už poriadne ani nezdôvodňuje. Jednoducho sme si na vytláčanie Kotlebovcov a uhríkovcov z verejného priestoru všetci akosi zvykli.

Toto celé má aj svoje hlbšie sociologické, psychologické a aj historické príčiny, ale pre potreby tohto článku momentálne nie je nutné to bližšie rozoberať.

Sloboda slova na lavici obžalovaných

Čo však v tomto článku je potrebné spomenúť, sú niektoré prípady toho, ako bola niektorým verejným činiteľom a osobnostiam upretá možnosť slobodného vyjadrenia bez následného postihu.

Kotlebova Ľudová strana Naše Slovensko začala určitým kruhom veľmi prekážať. Až tak, že sa Najvyšší súd v roku 2019 zaoberal možnosťou jej rozpustenia, k čomu však nakoniec nedošlo. Odohrali sa však iné súdne procesy, kde sloboda slova a prejavu dostali celkom slušne „na frak“.

Milan Mazurek, ešte ako politik ĽSNS, prišiel o svoj poslanecký mandát v dôsledku svojho odsúdenia za reči, ktoré mal v rádiu Frontinus. Jeho slová, ktoré zazneli v tomto rádiu, boli totiž vyhodnotené ako hanobenie rómskeho etnika. Už doslova absurdne vyznievalo prvostupňové odsúdenie predsedu ĽSNS Mariana Kotlebu na štyri roky a štyri mesiace väzenia za to, že verejne odovzdal sociálne slabším rodinám šeky s politicky nevhodným číselným symbolom. Kotlebu v tejto veci onedlho čaká odvolací proces.

O kvalite slobody prejavu na Slovensku by vedel veľa rozprávať aj šéfredaktor Zem a Vek Tibor Eliot Rostas. Rostasovi sa podarilo podráždiť liberálne kruhy už v čase, keď pre rádio Viva pripravoval reláciu Mlčanie. Ako šéfredaktor časopisu Zem a Vek, opakovane označovaného za konšpiračný, sa potom stal jedným z ich hlavných terčov.

V súvislosti s jeho článkom, kde spomínal židov a výroky osobností slovenského národa o nich, mu bola policajtmi NAKA urobená domová prehliadka. Neskôr bol Rostas tak prvostupňovým súdom, ako aj Najvyšším súdom v tejto veci odsúdený na finančnú pokutu. V článku sa pritom nikomu nevyhrážal, len citoval a komentoval výroky historických osobností.

Soltész ani Havran súdení neboli

Podobných prípadov pošliapavania slobody slova na Slovensku by sme ešte vedeli uviesť viacero. V tomto kontexte je však najmä potrebné poznamenať, že sloboda slova býva na Slovensku v mene akéhosi „hanobenia“ či „nenávistných výrokov“ potláčaná len jednosmerne. Pokiaľ niekto očakával podobne tvrdé postihy napríklad za výroky Arpáda Soltésza hanobiace Slovákov, alebo článok Michala Havrana, kde sa tento publicista mimoriadne neúctivo a arogantne vyjadroval o kňazovi Mariánovi Kuffovi, musel byť sklamaný. Ani jeden z dotyčných sa za tieto svoje slová pred súd nedostal.

A celkovo nie sú na Slovensku zatiaľ známe perzekúcie liberálov za ich verejné vyjadrenia. Jedine, pokiaľ by sme za také mali považovať útoky na liberála Juraja Mesíka pre jeho nemainstreamové postoje k pandémii koronavírusu. Tu sa však dôvodom na útoky na jeho osobu nestalo Mesíkovo liberálne presvedčenie.

Prehľad, ktorý sme v tomto článku uviedli, by sa len ťažko mohol považovať za kompletný. Každopádne sme však považovali za potrebné poukázať na to, že aktuálna nenávisť a rozdeľujúca rétorika smerom k niektorým verejným činiteľom či médiám nespadla len tak z neba a nie je jednoducho len výsledkom aktuálneho geopolitického diania. Naopak, bola tu dlhodobo a systematicky podporovaná.

Pokiaľ budeme v blízkej budúcnosti našich vládnych politikov, prípadne prezidentku alebo aj liberálne médiá počuť rozprávať a kázať niečo o slobode a demokracii, treba si spomenúť na to, ako sa voči demokracii, slobode prejavu a pluralite názorov správali v posledných rokoch oni sami. Aj zjednodušená bilancia, ktorú sme priniesli v tomto článku, jednoznačne svedčí o tom, že stav slobody prejavu je na Slovensku dlhodobo nepriaznivý. A jednoznačnú zodpovednosť za to nesú práve liberálni politici spolu s podobne orientovanými médiami a mimovládkami.

Ladislav Kováčik

Vzájomne si pomáhame

Vážení čitatelia, ďakujeme Vám, že ste si prečítali článok a ak si myslíte, že si zaslúži, aby si ho prečítali viacerí, poprosíme vás o zdieľanie pomocou tlačidla f – zdieľať, ktoré nájdete pod článkom. Pomôžete tak rozšíriť informačné pole o faktoch, ktoré sa z iných médií verejnosť nemá ako dozvedieť